Z projektu Rok pre seba: Nutkanie znovuinscenovať a prekonávať staré detské “rany”

Teraz čítam Evu Pierrakos: The Pathwork of Self-Transformation a budem vás chvíľu otravovať s výpiskami, pretože aspoň mne to hodne dáva (niektoré kapitoly až na druhýkrát, podľa toho, ktorou nohou ráno vstanem 😛 ). Dnes ideme na oblasť vzťahov a toho, ako v nich znovuprežívame “poranenia” detstva. Pierrakosová je tancmajsterka a kanál, ale jej muž je psychológ, a tak za jej channelingami je hodne veľa zdravej psychológie, čo aspoň mne robí dobre, hoci práve túto kapitolu som prvýkrát musela preskočiť, pretože som penila nad tým, ako niekto delí lásku na “nevyzretú” a “vyzretú” bez toho, aby zadefinovala, čo je čo… Ale pospala som ešte jenu nôcku, znova otvorila knižku a už to išlo 😛 .

Začneme citátom, ktorý ma oslovil:

“Očistiť” svoju dušu znamená zbaviť ju samodeštruktívnych vzorcov a pripraviť ju na kontakt s vnútorným Bohom.

Toto je najpragmatickejšia verzia očisty duše, akú som kedy zažila. 🙂

No a prechádzame na nevyzretú a vyzretú lásku. Svoje interpretácie si robte sami, ja sa budem snažiť hovoriť zo svojej roviny porozumenia.

Pierrakosová vychádza z toho, že väčšina detí od svojich rodičov nedostáva vyzretú lásku, len takú tú “nevyzretú”. Ako dospelí potom idú životom nevedome sa dožadujúc toho, čo im chýbalo v detstve.

Vyliečenie tejto rany nemôžeme nájsť prianím si, aby veci boli iné a aby sa ľudia naučili, ako dávať vyzretú lásku. Vyliečenie nájdeme jedine v sebe.

Je silné prepojenie medzi detskými nenaplnenými túžbami a ťažkosťami a problémami, s ktorými sa potýkame ako dospelí.

Deti nemajú spôsob, ako dať svoje potreby do slov. Nedokážu porovnať to, čo majú oni, s tým, čo majú iní. Nevedia, že by mohlo existovať aj niečo iné. Veria, že veci sú tak, ako majú byť. Alebo, v extrémnych prípadoch, sa cítia nesmierne izolované a majú pocit, že ich osud je mimoriadny, nepodobný na osudy iných ľudí. Oboje je nezmysel a zakladá sa na pocite, ktorý deti majú, ale vedome neregistrujú. Ako vyrastajú, nedokážu preto pochopiť, prečo sú vnútorne nešťastné, ba niekedy ani netušia, že sú nešťastné.

Ak vás niečo trápilo, keď ste vyrastali, bez toho, aby ste to boli schopní vysvetliť racionálne, vedie to obvykle k pocitom previnenia a nepohody. Preto ste sa to snažili zamiesť pod koberec čo najdôkladnejšie.

V dospelosti potom máte večne problémy, pretože prejavujete opakované vzorce správania, ktoré majú svoje korene v pokuse znovuinscenovať bolestivú situáciu z detstva a “napraviť” ju. Toto podvedomé nutkanie je veľmi silný faktor.

Najčastejší spôsob, ako sa pokúšate “vyliečiť” detské poranenie, je voľba vášho romantického partnera/ov. Ak jeden z rodičov nenapĺňal to, čo ste potrebovali, podvedome si budete vyberať partnera s podobnými osobnostnými aspektmi. Ak rodič nedokázal skutočne a nefalšovane milovať, ani váš partner toho nebude schopný – podľa toho si ho totiž vyberáte. Ale súčasne v svojom partnerovi budete hľadať aj aspekty druhého rodiča, ktorý viac dokázal naplniť vaše potreby. Takže vlastne znova hľadáte svojich rodičov – často veľmi subtílne a nenápadne – v partneroch, priateľoch alebo iných medziľudských vzťahoch, ktoré si utvárate. Poranené dieťa vo vás znova vytvára podobné situácie a snaží sa ich “vyhrať”, aby konečne dokončilo situáciu, ktorú kedysi vyhrať nedokázalo.

Táto stratégia je chybná a dokonale deštruktívna. Tak po prvé, je len falošná predstava, že ste vtedy “prehrali”. Preto je rovnako falošná aj predstava, že by ste tentokrát mohli “vyhrať”. Po druhé je rovnako nepravdivé, že nedostatok lásky, ktorý ste ako dieťa mohli zažívať, je vskutku taká obrovská tragédia, ako vám to nahovára vaša myseľ.

Tým, že sa snažíte znovuzinscenovať situáciu z detstva, podvedome si vyberáte partnera, ktorý bude mať povahové črty podobné s vaším rodičom. Ale presne tieto povahové črty budú zodpovedať za to, že ani teraz nedostanete tú lásku, po ktorej túžite, ako ste ju nedostali ani vtedy! Slepo veríte, že ak budete viac tlačiť a viac situáciu znásilňovať, váš rodičopartner sa poddá… ale to on nedokáže. Nie s tými vlastnosťami. To by sa bol poddal už vtedy, v detstve. Ale vy ešte stále dúfate “tentokrát to bude iné!” Kedykoľvek sa pristihnete pri tejto myšlienke, môžete si byť istí, že niečo znovuinscenujete.

Ak dnes už máte partnera, rozprávanie o tomto konflikte vám možno otvorilo oči pre to, kde a ako sa podobá na vášho rodiča, kde má rovnako nevyzretý prístup.Ale s vedomím, že len znovuinscenujete minulosť, už nemusia byť jeho nedokonalosti také tragické, ako boli u vašich rodičov.

Ako prestať znovuinscenovanie minulých krívd?

Ako dieťa ste nevedeli, čo vám chýba – alebo vôbec že niečo chýba. Mali ste len pocit akejsi prázdnoty, nedefinovaného ne-šťastia. Toto ne-šťastie si potrebujete teraz uvedomiť, ak ho chcete dať do poriadku. Potrebujete znova zažiť tú akútnu bolesť, ktorú ste zažili kedysi a vytlačili na kraj vedomia. Na základe informácií, ktoré už máte, potrebujete túto bolesť preskúmať znova.

Vezmite svoj súčasný problém. Zbavte ho všetkých cez seba naukladaných vrstiev vašich reakcií. Tá prvá, najpoužívanejšia vrstva budú vaše racionalizácie, snaha dokázať, že chyba je u iných alebo v situácii samotnej, a nie vo vašom vnútornom konflikte, ktorý vás núti zaujať nesprávny postoj.

Ďalšia rovina môže byť hnev, nevraživosť, obava, frustrácia. Za všetkými týmito pocitmi nájdete poranenie toho, že nedostávate tú lásku, ktorú chcete.

Len čo zacítite poranenie nedostatku lásky vo svojej súčasnej situácii, prebudíte tým svoje detské poranenie – znovuinscenujete ho. Ako riešite svoj súčaný zlý pocit, porozmýšľajte do minulosti, aký bol váš vzťah s rodičmi: čo vám dali a ako ste ich skutočne vnímali. V mnohých prípadoch si uvedomíte, že vám čosi špeciálne chýbalo – čosi, čo ste si neuvedomovali, pretože ste to nechceli vidieť.

A teraz porovnajte súčasné poranenie s tým poranením z detstva. Mali by ste jasne vidieť, ako oboje je jedno a to isté. Precíťte podobnosť pocitu poranenia, až sa vám podarí obe poranenia spojiť do jedného. Tomu hovoríme “synchronizovanie poranení”.

Keď začnete vnímať podobnosť medzi starou ranou a tou súčasnou, začínate sa už miesto poranenia venovať procesu. Začínate rozumieť, prečo k poraneniu došlo, ako sa nutne muselo poskladať tak, ako sa poskladalo, pretože aj vy ste svojím správaním k nemu prispeli… Nestačí chápať to mentálne; potrebujete to prežiť emocionálne. Potrebujete precítiť bolesť súčasne s porozumením, prečo vznikla. Tým nastáva “odpúšťanie” – sebe, situácii a ostatným hercom v nej.

Keď sa dostanete sem, treba sa vrátiť znovu k pôvodnému nedostatku a prestať ho vnímať ako tragédiu. Tá láska, ktorú ste si priali, bola zaujímavá vtedy – ale dnes sa posunula niekam inam a dnes už potrebujete iný druh lásky. Dnes už nie ste dieťa a detská láska vám je nanič. Máte šancu rozhodnúť sa, ako so súčasnou bolesťou mienite narábať ďalej.

Reklamy

One thought on “Z projektu Rok pre seba: Nutkanie znovuinscenovať a prekonávať staré detské “rany”

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.