Teraz čítam Evu Pierrakos: The Pathwork of Self-Transformation a budem vás chvíľu otravovať s výpiskami, pretože aspoň mne to hodne dáva (niektoré kapitoly až na druhýkrát, podľa toho, ktorou nohou ráno vstanem 😛 ). Dnes ideme na oblasť vzťahov a toho, ako v nich znovuprežívame “poranenia” detstva. Pierrakosová je tancmajsterka a kanál, ale jej muž je psychológ, a tak za jej channelingami je hodne veľa zdravej psychológie, čo aspoň mne robí dobre, hoci práve túto kapitolu som prvýkrát musela preskočiť, pretože som penila nad tým, ako niekto delí lásku na “nevyzretú” a “vyzretú” bez toho, aby zadefinovala, čo je čo… Ale pospala som ešte jenu nôcku, znova otvorila knižku a už to išlo 😛 .
Začneme citátom, ktorý ma oslovil:
“Očistiť” svoju dušu znamená zbaviť ju samodeštruktívnych vzorcov a pripraviť ju na kontakt s vnútorným Bohom.
Toto je najpragmatickejšia verzia očisty duše, akú som kedy zažila. 🙂
No a prechádzame na nevyzretú a vyzretú lásku. Svoje interpretácie si robte sami, ja sa budem snažiť hovoriť zo svojej roviny porozumenia.
Pierrakosová vychádza z toho, že väčšina detí od svojich rodičov nedostáva vyzretú lásku, len takú tú “nevyzretú”. Ako dospelí potom idú životom nevedome sa dožadujúc toho, čo im chýbalo v detstve.
Vyliečenie tejto rany nemôžeme nájsť prianím si, aby veci boli iné a aby sa ľudia naučili, ako dávať vyzretú lásku. Vyliečenie nájdeme jedine v sebe.
Je silné prepojenie medzi detskými nenaplnenými túžbami a ťažkosťami a problémami, s ktorými sa potýkame ako dospelí.
Deti nemajú spôsob, ako dať svoje potreby do slov. Nedokážu porovnať to, čo majú oni, s tým, čo majú iní. Nevedia, že by mohlo existovať aj niečo iné. Veria, že veci sú tak, ako majú byť. Alebo, v extrémnych prípadoch, sa cítia nesmierne izolované a majú pocit, že ich osud je mimoriadny, nepodobný na osudy iných ľudí. Oboje je nezmysel a zakladá sa na pocite, ktorý deti majú, ale vedome neregistrujú. Ako vyrastajú, nedokážu preto pochopiť, prečo sú vnútorne nešťastné, ba niekedy ani netušia, že sú nešťastné.
Ak vás niečo trápilo, keď ste vyrastali, bez toho, aby ste to boli schopní vysvetliť racionálne, vedie to obvykle k pocitom previnenia a nepohody. Preto ste sa to snažili zamiesť pod koberec čo najdôkladnejšie.
V dospelosti potom máte večne problémy, pretože prejavujete opakované vzorce správania, ktoré majú svoje korene v pokuse znovuinscenovať bolestivú situáciu z detstva a “napraviť” ju. Toto podvedomé nutkanie je veľmi silný faktor.
Najčastejší spôsob, ako sa pokúšate “vyliečiť” detské poranenie, je voľba vášho romantického partnera/ov. Ak jeden z rodičov nenapĺňal to, čo ste potrebovali, podvedome si budete vyberať partnera s podobnými osobnostnými aspektmi. Ak rodič nedokázal skutočne a nefalšovane milovať, ani váš partner toho nebude schopný – podľa toho si ho totiž vyberáte. Ale súčasne v svojom partnerovi budete hľadať aj aspekty druhého rodiča, ktorý viac dokázal naplniť vaše potreby. Takže vlastne znova hľadáte svojich rodičov – často veľmi subtílne a nenápadne – v partneroch, priateľoch alebo iných medziľudských vzťahoch, ktoré si utvárate. Poranené dieťa vo vás znova vytvára podobné situácie a snaží sa ich “vyhrať”, aby konečne dokončilo situáciu, ktorú kedysi vyhrať nedokázalo.
Táto stratégia je chybná a dokonale deštruktívna. Tak po prvé, je len falošná predstava, že ste vtedy “prehrali”. Preto je rovnako falošná aj predstava, že by ste tentokrát mohli “vyhrať”. Po druhé je rovnako nepravdivé, že nedostatok lásky, ktorý ste ako dieťa mohli zažívať, je vskutku taká obrovská tragédia, ako vám to nahovára vaša myseľ.
Tým, že sa snažíte znovuzinscenovať situáciu z detstva, podvedome si vyberáte partnera, ktorý bude mať povahové črty podobné s vaším rodičom. Ale presne tieto povahové črty budú zodpovedať za to, že ani teraz nedostanete tú lásku, po ktorej túžite, ako ste ju nedostali ani vtedy! Slepo veríte, že ak budete viac tlačiť a viac situáciu znásilňovať, váš rodičopartner sa poddá… ale to on nedokáže. Nie s tými vlastnosťami. To by sa bol poddal už vtedy, v detstve. Ale vy ešte stále dúfate “tentokrát to bude iné!” Kedykoľvek sa pristihnete pri tejto myšlienke, môžete si byť istí, že niečo znovuinscenujete.
Ak dnes už máte partnera, rozprávanie o tomto konflikte vám možno otvorilo oči pre to, kde a ako sa podobá na vášho rodiča, kde má rovnako nevyzretý prístup.Ale s vedomím, že len znovuinscenujete minulosť, už nemusia byť jeho nedokonalosti také tragické, ako boli u vašich rodičov.
Ako prestať znovuinscenovanie minulých krívd?
Ako dieťa ste nevedeli, čo vám chýba – alebo vôbec že niečo chýba. Mali ste len pocit akejsi prázdnoty, nedefinovaného ne-šťastia. Toto ne-šťastie si potrebujete teraz uvedomiť, ak ho chcete dať do poriadku. Potrebujete znova zažiť tú akútnu bolesť, ktorú ste zažili kedysi a vytlačili na kraj vedomia. Na základe informácií, ktoré už máte, potrebujete túto bolesť preskúmať znova.
Vezmite svoj súčasný problém. Zbavte ho všetkých cez seba naukladaných vrstiev vašich reakcií. Tá prvá, najpoužívanejšia vrstva budú vaše racionalizácie, snaha dokázať, že chyba je u iných alebo v situácii samotnej, a nie vo vašom vnútornom konflikte, ktorý vás núti zaujať nesprávny postoj.
Ďalšia rovina môže byť hnev, nevraživosť, obava, frustrácia. Za všetkými týmito pocitmi nájdete poranenie toho, že nedostávate tú lásku, ktorú chcete.
Len čo zacítite poranenie nedostatku lásky vo svojej súčasnej situácii, prebudíte tým svoje detské poranenie – znovuinscenujete ho. Ako riešite svoj súčaný zlý pocit, porozmýšľajte do minulosti, aký bol váš vzťah s rodičmi: čo vám dali a ako ste ich skutočne vnímali. V mnohých prípadoch si uvedomíte, že vám čosi špeciálne chýbalo – čosi, čo ste si neuvedomovali, pretože ste to nechceli vidieť.
A teraz porovnajte súčasné poranenie s tým poranením z detstva. Mali by ste jasne vidieť, ako oboje je jedno a to isté. Precíťte podobnosť pocitu poranenia, až sa vám podarí obe poranenia spojiť do jedného. Tomu hovoríme “synchronizovanie poranení”.
Keď začnete vnímať podobnosť medzi starou ranou a tou súčasnou, začínate sa už miesto poranenia venovať procesu. Začínate rozumieť, prečo k poraneniu došlo, ako sa nutne muselo poskladať tak, ako sa poskladalo, pretože aj vy ste svojím správaním k nemu prispeli… Nestačí chápať to mentálne; potrebujete to prežiť emocionálne. Potrebujete precítiť bolesť súčasne s porozumením, prečo vznikla. Tým nastáva “odpúšťanie” – sebe, situácii a ostatným hercom v nej.
Keď sa dostanete sem, treba sa vrátiť znovu k pôvodnému nedostatku a prestať ho vnímať ako tragédiu. Tá láska, ktorú ste si priali, bola zaujímavá vtedy – ale dnes sa posunula niekam inam a dnes už potrebujete iný druh lásky. Dnes už nie ste dieťa a detská láska vám je nanič. Máte šancu rozhodnúť sa, ako so súčasnou bolesťou mienite narábať ďalej.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Bože, Hela, otravuj ďalej, toto naozaj už roky riešim a potrebujem to už konečne doriešiť… ďakujem, ďakujem….
Páči sa miPáči sa mi
Helar, neviem či si to vôbec prečítas a odpíšem ale skúsim to. Takéto články vo mne veľmi rezonujú ale keď sa pokúsim urobiť nejaké cvičenie akoby nemalo žiadny efekt, nikdy nevidím zmeny v sebe ani okolí. Celý život riešim problém samoty a nikdy som nebola ani len blízko toho niečo čo i len “pošťuchnúť”. Skúšala som okrem meditácie a vizualizácie aj rodinné konštelácie, EFT, emočńy kód, nejaké cviká z NLP, regresnú terapiu a Tielle swan knihu a metódu ale nič nemalo účinok. Už ani nemám silu riešiť moju situáciu lebo sa mi zdá bezvýchodisková. Existujú metódy, ktoré aj reálne fungujú? Lebo ja asi robím všetko špatne alebo mám takú zlú karmu.. PS:Dúfam, že som to tu nezaspamovala :D, lebo prvý krát mi nešiel pridať príspevok.
Páči sa miPáči sa mi
Minule som kdesi čítala čosi, čo so mnou hlboko zarezonovalo… Že sme “instantná” generácia. Ideme na to z pozície nedostatku a chýbania, čo je samo o sebe ťažká štartovacia čiara, a niečo urobíme, potom čakáme a keď sa chvíľku nič nedeje, stratíme nádej, povieme si, že “nefunguje” a ideme na niečo iné. Správame sa, ako keby sme mali aj inú voľbu, ako keby od toho nezávisel celý náš život… a potom sa čudujeme, keď sa nám presne táto vibrácia z prostredia aj vracia.
Čo myslíš, kde by si dnes bola, keby si to bola ako decko po prvom pokuse postaviť sa na nohy (a následnom páde na ňufák) bola vzdala? 🙂
Ako ma naučil Ten-čo-mi-dnes-nesmierne-lezie-na-nervy 😛 : ak do toho nedávaš všetko, tak ešte bolesť nie je dosť veľká.
Čokoľvek z toho, čo si skúšala, funguje. Pre niektorých (sem patrím aj ja) to funguje síce až po hodne dlhom čase, ale funguje. Podstatné je pri prvom neúspechu to nevzdať a nejsť skúšať nejakú novú metódu, ale vytrvať pri tej jednej, pretože tým podvedomiu dávaš mocný signál, že “bez tohto nebudem za nič na svete”.
Páči sa miLiked by 1 person
Dakujem , sedi to na mna.V zmysle, ze chcet vsetko hned a ked to nevyjde podla mojich predstav tak sa bud vzdam alebo som frustrovana. Pokusim sa nevzdavat vsetko tak lahko aj ked sa uz citim ako taka loutka v tomto zivote ale to asi z casu na cas my vsetci :).
Páči sa miPáči sa mi
Keď už spomíname tú lásku, tak pridám aj z môjho súdka 🙂
Rozdelenie na vyzretú a nevyzretú je síce rozdelenie, ale keď už sme v tej delenej skutočnosti zvanej dualita, tak je možné, že to delenie na niečo môže byť aj dobré. 😛 Slovami opísať neuchopiteľné, môže byť síce zdanlivo vopred prehratý boj, ale na druhej strane, to môže umožniť trochu lepšie sa zorientovať “kto/čo vlastne som?”. Intelekt (myseľ) ostrý ako skalpel, môže pomôcť bleskovým spôsobom rozpitvať javy, ktorým úplne nerozumiem. Stáva sa z neho ale krutý vládca, ak uverím, že ja som on. Vtedy môžem prečítať aj boha-diabla a stále sa nájde “hlas”, ktorý to ofrfle (posúdi ma) v zmysle, veď to aj tak nefunguje, na to aj tak nemám, aj tak som debil, na to nemám nárok, toto mi nefunguje a pod. nezmysly.
Dieťa toto počúva nespočetne veľa krát, toto sa nepatrí, toto nerob, nech ťa to ani nenapadne, okamžite prestaň, buď už konečne ticho, atď.atď. Je dobré si uvedomiť, že sa rozprávame o procese programovania svetonázoru a sebavedomia. Samo o sebe je dieťa úplne dokonalé, samozrejme nerozumie ešte veľa javom okolo seba a na to potrebuje svojich rodičov, aby mu priblížili zmysel skutočnosti naokolo, zmysel seba, aby dokázalo byť samostatné, aby mohlo bezpečne úplne dozrieť.
Ako sa ale môžem naučiť dozrieť, od nezrelej bytosti? Väčšina “dospelých”, je dospelých len fyzicky. Duševne sme väčšina zásadným spôsobom zmätení, nezrelí – kto chce, šialení. Nekriticky veríme pravdám o sebe a svete, ktoré vyriekol niekto iný veľmi dávno, ale ako môže poznať pravdu o niekom inom, keď nepozná pravdu o sebe? Samozrejme nie je problém, že niekto, niečo, niekedy povie, alebo verí. Problémom sa to stáva, keď tomu nekriticky uverím ja …. a ak si ešte pamätáte, aké to bolo byť dieťa, tak tá nekritická dôvera v rodičov-bohov, je pre tú časť vývoja človeka veľmi prirodzená.
Príbeh o láske sme sa tu už pekných párkrát snažili “rozpitvať”. 😀
Stále sa rozprávame o jednom (a tom istom), lenže v delenej skutočnosti, kde každý potrebuje deliť (pitvať), resp. považujeme túto schopnosť za základný prejav inteligencie a spoločenskej úrovne….kto nájde odvahu ponoriť sa dostatočne hlboko do seba, mimo väčšinový spôsob videnia sveta, aby objavil pravdu o sebe a “oddelil” sa tak od hlavného, šialeného prúdu, kde to je “bezpečné”?
Nevyzretá duša, nemá ako ľúbiť zrelo, lebo nedozrela. To je ako by sme chceli od nezrelého ovocia, aby bolo sladké. Navyše, ak je väčšina jabĺk nezrelých, odkiaľ majú vedieť, aké to je, keď je jablko zrelé? Všetko má v prírode, svete, vesmíre svoj čas a priestor (teda aspoň v tej časo-priestorovej časti 😀 ).
To, že naši rodičia nevedeli ináč, neznamená, že nedali svojich 100% a tak isto to neznamená, že my potrebujeme pokračovať v ich šľapajách a “nesmieme” prekročiť svoj tieň. Zrenie znamená prekračovanie hraníc / tieňa. Je to premena, zároveň to ale znamená návrat do svojej podstaty, pochopenie (prijatie) toho “kto som?”. Láska je podstata. Súcno je podstata. Boh je podstata. Je to jedno zo slov, ktoré sa snažia uchopiť Neuchopitelné, na uchopiteľnej úrovni života (bytia).
“Nezrelá láska” túži vlastniť v zmysle “ja ťa chcem, potrebujem”. Má dojem, že jej niečo chýba a potrebuje to “doplniť – vlastniť”. “Zrelá láska” má pochopenie v zmysle “ja ti rozumiem, chápem ťa”. Neznamená to, že s tebou nekriticky súhlasím, alebo, že už nikdy nebudem smutný, ale rozumiem ti, lebo poznám súvislosti. Ponáram sa stále hlbšie a hlbšie do seba, lebo keď poznám seba dostatočne dobre, poznám vlastne aj teba a všetko ostatné naokolo. Viem, ako tento “nástroj” funguje (telo, emócie, myseľ, energia). Viem, že Ja niesom “nástroj”, ale to, čo ním narába a prejavuje sa tak. Nemám potrebu vlastniť, alebo posudzovať, lebo je tak isto malicherná (nezrelá), ako túžba vlastniť svoju ruku, resp. súdiť ju. 😀
Prijať seba, takého aký som s porozumením, nie len vierou, alebo slepím presvedčením. Zažiť to, uvedomiť si to, že som súčasť mojej pravej podstaty, že žijem, že som – to prijatie (spojenie, súzvuk, zrelosť, dospelosť, zdravie, láska, boh). Knihy, techniky, učitelia, guruovia nás nedokážu nič naučiť, ale môžu nám priblíž (pomôcť spomenúť si, resp. vidieť) pravdu o tom, “kto som?”. Môžu nám ukázať, že dvere sú stále otvorené, ale vstúpiť musí každý sám za seba… a aj tak, žiadne dvere nie sú. 😆
Páči sa miPáči sa mi
Obrovsky zarezonovala hlavne jedna veta: “Navyše, ak je väčšina jabĺk nezrelých, odkiaľ majú vedieť, aké to je, keď je jablko zrelé?”
Najväčšia sranda je, že ani jedno jablko nepotrebuje vedieť, aké je “byť zrelý”. Majú to zakódované v génoch. Stačí, keď budú samé sebou a majú dostatočnú trpezlivosť (=dôveru) a nesnažia sa pozerať napravo-naľavo a napodobňovať to, čo je “zrelšie” – pretože, ako hovoríš, nemôžu vedieť, ako vyzerá “zrelosť”. Princíp “ne-robenia”, tým, že nekonajú a nesnažia sa, aj tak dozrejú, pretože každé jablko má v sebe potenciál dozrieť. A ak nespadnú zo stromu skôr, aj keby sa tomu bránili, dozrejú.
Jablká majú všetky svoju “zrelosť” v tom istom mieste. My, ľudia, máme každý svoju “zrelosť” niekde inde. A hlavne – môžeme vychádzať z úplne inej základnej vibrácie a preto pre nás môže platiť úplne iná “zrelosť”! Niekto potrebuje dozrieť na dualitu, iný potrebuje dozrieť na ne-dualitu. Nasilu sa nútiť do ne-duality značí len naprogramovať sa na zlyhanie, lebo sa práve snažím byť niečím, čo nie som.
Ale s tou “láskou”… mi napadá len jediné: Definuj “láska”. 🙂
Páči sa miLiked by 1 person
Definícia nedefinovateľného, je pekná snaha. Je to podobný počin, ako keď jablko potrebuje definovať zrelosť, alebo mám snahu odmietnuť/odsúdiť svoju ruku. 🙂 Vtipné to začne byť, keď si neuvedomujem, že som jablko, alebo že ruka je súčasťou môjho fyzického tela.
Páči sa miLiked by 1 person
Lenže keď nedefinuješ, čo si ty predstavuješ pod “láska”, nemá zmysel baviť sa o nej, pretože ja si môžem “lásku” definovať celkom ináč. Nečakala som od teba všeobsiahlu a globálne platnú definíciu “lásky”, len tvoje vymedzenie oblasti, ktoré by mne umožnilo zapojiť sa do debaty. Nie za každou otázkou sa skrýva filozofický prístup ;-)… niektoré sú celkom jednoducho pragmatické. Keď sa o niečom bavíme, najprv sa ubezpečme, že hovoríme o tom istom. Alebo sa nebavme. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
…ale pravdou je, že som sa do tejto hry pustil a bolo by trochu zbabelé, “vyhovárať” sa na všeobecné “pravdy”, ktoré takmer nič nevysvetľujú. 🙂
Láska je v mojom chápaní podstatné meno, opisujúce úroveň (podstatu) vzťahu k niečomu. Je to snaha popísať môj postoj, voči niečomu, čo v prvom rade nevnímam ako ja – vnímam to mimo seba (sebecká láska). Na druhej strane, ale rozprávame v sebapoznávaní aj o láske k sebe, ale aj vtedy sa, aspoň v mojom prípade, bavím na úrovni, akoby som ja a Ja nebol len jeden (ešte dlho je aj toto sebeckou, alebo egoistickou lásku – a to neznamená, že je to zlé). 😀 Tu tu ale začína byť trošku ošemetné. Toto sa stáva vtedy, keď neviem, nemám priamy zdroj poznania (neviem), resp. ten zdroj čo mám, ešte stále nie je pre mňa dostatočný.
Niekto niečo pozoruje a ten nie je toto telo. Kto to teda je a aký má vzťah k tomuto telu? Je to láska? Potom tu je tá kopa myšlienok, ktorá dlhú dobu akoby samovoľne, divoko víri hlavou, alebo kade. Lenže tieto sú napr. v prípade meditácie, tiež niečím pozorované a vnímané ako rušiace, čiže nie som ani tá myseľ, resp. myšlienky, alebo kto chce, intelekt. Akým mám vzťah k mojim myšlienkam a mysli? Je to láska? Potom je tam teda to, čo to telo a myseľ pozoruje, môžeme ho/ju volať trebárs pozorovateľ(ka), ale keď sa dostanem dostatočne hlboko v stíšení seba, aj toto dokážem vnímať, ako samostatný/oddelený proces, čiže opäť ani toto nie som ja, lebo je možné to sledovať. Bez ohľadu na to, čo to je, je môj vzťah k tejto mojej časti láskou? No a na záver To, čo všetko vníma, alebo pozoruje a už ho nie možné sledovať, lebo nič nerobí, len je – všetko obklopuje, resp. ja dokážem takto vnímať jeho prítomnosť a tá je jednoznačná. Cítim lásku k tejto časti môjho ja? Za mňa je odpoveď jednouchá, áno. Určite to som Ja, keďže To jasne vnímam pri ponorení sa do seba. Aj keď už si nie som úplne istý, či je slovo láska uspokojivým opisom podstaty tohto vnemu, vzťahu. Nič lepšie ale zatiaľ nemám, tak si stačím aj s tou láskou. Som si viac ako istý, že tým bohatým textom som opäť úplne minul zmysel, podstatu toho, o čom sa rozprávam(e). Židia v tom majú jasno, ak pomenuješ boha, už to nie je boh. Pre mňa to je pravdivý pohľad. Faktom je, že zatiaľ ten vnem, ktorý vnímam, keď som “tam”, je výnimočný tým, že ho s nikým a ničím na tomto hmatateľnom svete nedokážem udržať dlhšie ako obmedzenú dobu, čiže všetky “svetské” formy lásky, ktoré si bežne uvedomujem, sú kvalitou výrazne menej boh-até / sýte, ako v momente, keď sa dostávam do toho absolútneho ticha, ničoty, prázdnoty. Mohol by som to ale skúsiť nazvať pocit Ja som!…iní hovoria o blaženosti, či milosti. Pozoruhodné je, že v tom momente vnímam, že všetko je “Ja som!” a že o tom v podstate nič neviem a tak vlastne nemám dôvod niečo hodnotiť, alebo sa snažiť popísať podstatu môjho vzťahu voči “niečomu” mimo moje telo, alebo v mojom tele…zmysel má len mlčať. Tento stav ale ešte neviem žiť v bežnom živote neobmedzene a tak o tom rozprávam…stále menej…a menej. 🙂
Páči sa miLiked by 1 person
Prepáč, “chvíľku” mi trvalo dať to do hlbších súvislostí. Ja to zatiaľ neviem len tak pragmaticky. 🙂 Na to mi ešte chýba dostatočná rutina v týchto “vodách”. Úprimne som sa aj bál odpovedať rozsiahlejšie, keď to ešte nemám úplne jasné a nebol som si istý, koľko mám času na tento pekný “ponor”. Bolo mi ale takmer okamžite jasné (ako som to odoslal), že to takto nemôžem odpinknúť. 😀
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Okej, nakoľko som pochopila, tak tvoja “láska” je “na objekt zamerané vyjadrenie tvojho pozitívneho vzťahu”. (Viem, znie to ako hotentotština. 😛 ) Keď to mám vydefinované takto, už viem zareagovať, pretože aj ja mám v repertoári podobnú definíciu. Môj problém je, že ja mám pre “lásku” definície dve a nie vždy viem, o ktorej ten druhý rozpráva… Jedna je presne táto – vyjadrenie svojho vzťahu k niečomu, druhá je oveľa menej uchopiteľná – je to vnútorný pocit, ktorý nemá nijaký “objekt” a nie je vyjadrenie “vzťahu”, ale len akési “naladenie”. Vtedy neplatí “cítim lásku”, ale platí “som v láske”.
Ale ako som si znova čítala tvoj komentár, tak ma v ňom niečo “dobilo” (a nie v zmysle “ako baterku”): “uvedomiť si to, že som súčasť mojej pravej podstaty”. Ako môžem byť súčasť mojej pravej podstaty? Je tam azda aj niečo iné okrem mňa? Napr. u mňa je tam z jednej strany rovnítko, z druhej strany znamienko rovnaký alebo väčší, pretože ľudia majú tendenciu pod tlakom sociálneho prostredia k svojej podstate pridávať ešte to a hento, aby boli “in”.
A registrujem, že hodne sa vnútorne zapodievaš oddeľovaním a dualitou. Nerieš. Kým dýchaš, potrebuješ dualitu, pretože inak by si nepotreboval dýchať (niečo iné ako seba sa 😉 ). To, že sa v tom guruovia rýpu, ešte neznačí, že robia užitočnú vec. Ja už som fakt taký ten pragmatik, že ak sa to nedá zožrať, tak načo… (To je hrozné. Nesmiem písať komentáre hladná. 😉 )
Páči sa miPáči sa mi
[…] Tento článok je kvôli súkromiu komentovania prístupný len pre členov projektu, ale aj nečlenovia si ho môžu pozrieť na Eprakone. […]
Páči sa miPáči sa mi
[…] Tento článok je kvôli súkromiu komentovania prístupný len pre členov projektu, ale aj nečlenovia si ho môžu pozrieť na Eprakone. […]
Páči sa miPáči sa mi