Reportáž: ako som sa zbavovala tráum pomocou fialového plameňa

Včera som bola na ďalšom webinári. Tentokrát Deborah Kingová robila vedenú meditáciu na to, aby sme sa zbavili traumy. Pre mňa to bol hodne nepríjemný zážitok.

V Mindvalley Academy o nej hovoria ako o úžasnom guruovi. Vedela som si k nej urobiť okamžite konex, pretože tiež preskákala rakovinu a tiež ju to zmenilo. Myslím, že jej sa podarilo zbaviť sa samočinne rakoviny (ešte stále neviem, čo si o podobných tvrdeniach myslieť) a potom šla a študovala so šamanmi a v nejakom ašráme a všeličo a teraz ide otvoriť kurz sútier na vzostup, čo bol vlastne dôvod, prečo túto meditku robila bezplatne.

Bola som celkom nachystaná, že idem urobiť niečo so svojou zívajúcou dierou, hoci neviem presne, čo ju spôsobilo…

Začalo to bežnými relaxáciami. Dýchanie, uvoľňovanie, dýchanie. Všetko v pohode, Deborah mala veľmi príjemný hlas a vyzerala, ako že vie, čo robí.

Potom sme odrazu dostali inštrukciu “zhora k vám padá biely padák – je to moja energia, ktorou vás vyzdvihnem a poletíme”. Tu sa moja realitoviazaná predstavivosť zastavila. Po prvé: nedalo mi nevidieť, že niekoľkokrát spomenula, že ide o jej energiu pre nás. Toto sa robieva v dvoch prípadoch: keď máte do činenia s ľuďmi, ktorí neveria tomu, čo sa ide robiť, a potrebujete do toho vložiť nejaký “zázrak”, alebo keď si chcete ľudí na seba naviazať. Ak to bol ten prvý prípad, tak celkom nezabral: moja realitoviazaná hlava začala okamžite skúmať, že padák je na to, aby na ňom človek dopadol na zem a nie vzlietol a letel niekam, pretože sme na žiadny kopec v meditke nevyliezli, z ktorého by sa dalo skočiť.

Začala som mať podozrenie, že toto asi nebude tá “imagery” (neviem dosť dobre po slovensky; mám na mysli používané obrazy), ktorá mi je vlastná. Tak som sa nachystala na všeličo a bola som trpezlivá. Silou vôle som sa donútila vzlietnuť na bielom padáku a letieť s Deborou kamsi.

A potom som začala mať ďalšie problémy, pretože sa k tomu pridružil štýl vedenia meditácie.

Tak aby bolo jasné – prešla som mnohými meditáciami. Tie najlepšie mali spoločné dve veci: nemali veľmi presné, vyhranené obrazy, tak, aby v meditujúcich nevyvolávali neželané komentáre od rozumu (keby sme napríklad miesto padáku boli dostali biely obláčik, tak mohol zostúpiť a potom sa s nami aj vzniesť) a v ich inštrukciách bolo dostatočne veľa priestoru na to, aby si aj pomalšie predstavivosti vedeli vyskladať svoj obraz alebo pocity. Deborah šla tempom inštruktora rýchlochôdze. Padol padák, vzlietli sme a už sme tam boli. Presne v tom čase, ktorý potrebujete na to, aby ste to prečítali a nadýchli sa.

Len jeden raz som zažila podobne zlé vedenú meditáciu – u nejakého Nemca, ktorý to predával dokonca ako CDčka. Tam som to vypla po minúte. Tu som chcela robiť niečo so svojou “zívajúcou dierou”, tak som sa donútila pokračovať.

Tak sme dorazili na miesto určenia: dozvedeli sme sa, že ideme za St. Germainom, ktorého spirituálne bydlisko je nad Skalistými horami. Mňa letenie ťahalo doprava, ale po tomto vyjadrení som celkom automaticky zabočila doľava, pretože Skalisté hory boli odo mňa vľavo. Ešte som v duchu zdvihla obočie, že nejaká energia potrebuje spirituálne bydlisko na takom krcálku ako Zem, no ale dobre – chcela som robiť niečo s traumou.

Dostali sme inštrukciu, že k nám niekto ide – a že je to archanjel Michael. Tak som si predstavila Michaela. Vnímala som z neho len tvár a tie obrovsky intenzívne oči; už som ho nevidela celú večnosť a v poslednom čase som strečkovala, ale usmial sa na mňa, takže všetko v pohode. Deborah zahlásila, že máme vnímať jeho nádherné modré krídla. Vypleštila som naňho oči a on žmurkol a pokrčil plecami. Tak som si povedala, že niektorí vidia krídla a ja vidím tvár a basta – a vyplazila som mu jazyk. Zasmial sa.

Potom Deborah povedala, že má meč z modrého plameňa. No, nijaký som nevidela, ale podarilo sa mi predstaviť si jeho pravú ruku – a z ukazováka a prostredníka mu odrazu vyšľahol modrý lúč. Než som sa nazdala, urobil ním okolo mňa valec, v ktorom ma uzavrel. Vtedy začala Deborah hovoriť, že okolo nás tým mečom Michael urobí ochrannú guľu. No, ja som už mala valec, tak som ho zlomyseľne upozornila, že čo keby to dokončil… Uškrnul sa, vyhlásil “nebuzeruj” a uzavrel valec hore i dole.

Potom k nám mal podľa inštrukcie prísť St. Germain. Mal mať modré oči a hnedé vlasy. Môj problém bol, že ten, kto prichádzal, vyzeral ako Uriel – len tie oči mi to kazili. Nasilu som ich do tej tváre vložila – a mala som problém potom s obrazom narábať, pretože to bol taký nejaký hybrid. Navyše mal voňať po kadidle a ja som nič necítila, nech som sa snažila, ako som sa snažila… Začala som sa chytať až v okamihu, kedy Deborah povedala, že má staroveké, zlatom prešívané rúcho – vtedy sa mi St. Germain premenil na faraóna v zlatom a prestala som mať ten rušivý pocit.

St. Germain nás mal odviesť do svojho domova, ktorý mal mať tvar svetelného maltézskeho kríža. No sakra, napadlo mi okamžite, ja poznám len maltézskeho pinča, ale žiadny kríž… Našťastie Deborah asi rátala aj s tým, že pre niektorých to bude novinka, tak doložila “to je ten osemcípy kríž”. No tak blondínečka zasa musela hýbať mozgom, zrátať si, koľko paličiek treba na osem cípov, a potom ich vyžonglovať do nejakého tvaru. Odrazu v údolí predo mnou ako maják trčala do neba moja verzia maltézskeho kríža a svietila na plné pecky. Prišlo mi to také smiešne, stála tam ako tyčka k fazuli… Vtedy mi čosi vnútri povedalo “urob z toho pôdorys”, celý útvar sa preklopil na zem a z neho vyrástlo čosi ako renesančný chrám.

Vošli sme dovnútra. Tým, že som si to premietla do pôdorysu, tak “hlavná nožička” tvorila teraz hlavnú loď a v bode, kde sa všetky lode stretali, horel oheň. Deborah začala hovoriť, že niekde uvidíme fialový plameň. Tak som oheň urobila fialový a vliezla som doň. Deborah ešte stále hovorila, ako cítime jeho blízkosť a vibráciu, ale ja už som tam stála a začali mnou pretekať úžasné volty. Keď som sa pozrela nadol k chodidlám, videla som pukliny, ale nevyzeralo to ako zívajúca diera, ale skôr ako roztrasený zlom, kde však pukliny neboli navzájom poprepájané. Cez tie pukliny prúdila oranžovožltá, oslepujúca žiara a triasla mnou.

Počula som, ako Deborah hovorí, že sa máme priblížiť k plameňu a požiadať ho, aby rozpustil našu traumu. Tak ja som už síce trčala v plameni, ale zahundrala som mu, nech ošetrí čo najviac z toho, čo sa ošetriť dá… Potom sme dostali príkaz, že už stačilo, tak som vyliezla von. Ešte bolo treba poďakovať plameňu i St. Germainovi (čo by som od prirodzenosti nebola spravila 😳 ) a šlo sa domov.

Už som bola vonku z chrámu, keď som si spomenula, že ale keď sa vyberajú z aury kúsky energie, nahrádzajú sa obvykle nejakou inou, aby do ich odtlačkov, ešte než sa vyhladia, znova nenatieklo nejaké svinstvo. Tak som sa otočila a šla som späť do plameňa a poprosila som, nech doplní energiou pukliny. Čo sa aj udialo.

Nejako som potom dobehla Deboru, pretože už sa bolo treba len prebrať na stoličke. To som zvládla, i keď som blondínečka.

Keď meditácia skončila, povedala Deborah ešte jedno: traumy sa na nás nabaľujú ako vrstvy cibule. Toto sedenie odstránilo niektoré, ale proces bude treba opakovať, aby sa odstránili aj tie vo vrstvách pod nimi.

Oni potom ešte pokračovali rozprávaním o kurze, ktorý Deborah ide spustiť. Vraj bude do ľudí vkladať sútry. (Vygooglila som si ich, ale nijako som nezmúdrela.) Moderátorka mala obrovský maglajz v mudrách, mantrách a sútrach a ja som zasa nedokázala preglgnúť, že budeme mantrovať, mudrovať a sútrovať a ošetrovať sedem plameňov a pracovať so siedmimi vzostúpenými majstrami, z ktorých najmenej polovica spadá do kresťanského folklóru a väčšina z nich má spirituálne sídlo v USA… Keby som medzi nimi stretla oranžového 😉 s nakuštrenou blond šticou, tak asi pustím dušu – alebo aspoň fekál… Už som potom veľmi nepočúvala a zaradila som to medzi “bežný newageistický blábol”.

(Ale jedno som predsa len začula: že keď Deborah žiakom vkladá nejakú hodne pokročilú sútru, tak niektorí z nich potom levitujú. Zaujímavé, že to ešte nikto nenafotil a nenafilmoval v dnešnej dobe s jej technickými možnosťami… Sorry za to, že neverím ničomu, čo nie je overiteľné! Kedysi v Centre učila jedna pani, ktorá podľa vlastných slov každé ráno 5 minút levitovala… až dovtedy, kým som si neuvedomila, že chce povedať “meditovala” a len si poplietla cudzokrajné slová.)

Tak jedno vám poviem – takúto vedenú meditáciu by dal hocijaký školák. 😦 Keby som nebola mala už skúsenosti s tým, že som si vedenú regresnú hypnózu Stevea Jonesa za jazdy menila na výlet do budúcnosti, teda že som si v duchu počas meditácie pretextovávala inštrukcie na moje vlastné, tak by som asi nebola ani dopočúvala.

Čiže už len uvidíme, či ten plameň niečo dokázal. A ak neuvidíme, opýtame sa. Alebo sa vykašleme. Podľa toho, čo sa mi bude práve hodiť. 😉 (Hehe, zasa nejdem na svojich 100%. Zasa si nechávam otvorené zadné vrátka.)

Ale mám aj nový postreh. Tí Američania fakt hovoria “trauma” tak, že to môjmu slovenskému uchu znie ako “dráma”. 😉 Chvíľu trvalo, než som na to prišla… Vlastne je to jedno, pretože ani jedno, ani druhé nijako nemusím. 🙂

Reklamy

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s