Stal sa zo mňa špiritista (alebo špiritus) 😛 . Idem sa pustiť špiritizovať. Nedávno som zaregistrovala zvýšenú návštevnosť Eprakone z istej adresy. Bola som sa tam pozrieť a zistila som, že ide o diskusiu k nášmu článku Majú zvieratá dušu? Medzi komentármi sa tam objavil jeden zaujímavý príspevok, ktorý zobudil moje sivé bunky mozgové (obe 😛 ) a podnietil ich k premýšľaniu:
Od zvirat nas odlisuje nase inteligence. Zvireci inteligence by tezko byla schopna vymyslet takovy koncept, jako je duse. Zvirata proste jsou. Lidi taky jsou, ale hlavne si mysli, ze neco jsou, nejak, za nejakych podminek, v nejakem vyznamu… protoze ten intelekt ma potrebu vytvaret iluze individuality. Cim vetsi inteligence, tim tezsi je dostat se za ni. A ikdyz si hodne lidi mysli, ze jsou nejaka duse v nejakem stadiu vyvoje nebo co, je to proste jen projev ega, ktere se chyta tech nejjednoduseji uveritelnych pravd… a kdyz se dostanete za nej, tak tam uz zadne duse nejsou, neni tam nic co by se dalo definovat nebo popsat a zaroven to byla pravda.
Ale z pohledu nekoho kdo se ztotoznuje s egem, se samozrejme da rict, ze existuje duse, viditelne to tak je, taky jsem si to kdysi myslel.
Na prvý pohľad som súhlasila, ale niečo “sa necítilo” správne. Bolo to to vyhlásenie, že predstava, že sme duša, je len prejav ega, ktoré chce vytvoriť ilúziu individuality – a že ak vynulujeme ego, tak už “tam žiadne duše nie sú”.
Ja to vnímam trochu inak. Dušu vnímam nie ako predstavu ega, pretože som štartovala ako materialistický ateista a na duše som neverila – ale ego som mala cez tri poschodia. 😕 Ešte stále presne neviem, čo to tá “duša” je, ale odkedy nie som materialistický ateista 🙂 , nazývam to “svetielko” alebo “plamienok”. Nie v zmysle “plamienok sviečky”, ale “plamienok vedomia”. Samozrejme, platí to, len ak nejaká duša existuje 😛 … to je na tom to najkrajšie. Tu sa skutočne pohybujeme v “poli možností” kvantovej fyziky či čoho. (Mňa sa nepýtajte – blondínka.)
Ak existuje duša, je to nie samoúčel, ale je to nástroj niečoho. Prečo? Pretože ego existuje a tiež to nie je samoúčel, ale nástroj niečoho. Tak, ako nás “duša” reprezentuje na spirituálnej úrovni, ego nás reprezentuje na tej fyzickej. Zabezpečuje, aby sme sa cítili ako ohraničená entita, pretože len takto môžeme vstupovať do interakcií so svetom naokolo. Ten svet naokolo je síce tiež len tá istá energia, ktorá tvorí aj nás, ale keby sme nevnímali hranice “seba”, nemohli by sme nič urobiť, ničoho sa dotknúť, nič spoznať – pretože by nebolo nič než my. 🙂
Toto je v ezoterike spôsob, akým sme spojení navzájom, so svetom naokolo a so Zdrojom. Všetci sme jedna energia – len jej rôzne aspekty (ak chcete, tak “vibrácie”).
Ešte stále to nič nehovorí o tom, či nejaká duša existuje alebo nie. Ale vezmime si nasledovné:
Ak sme všetko tá istá energia (a pritom súčasne odlišná energia 😉 , lebo veď jej rôzne aspekty), načo je potrebné, aby sme vnímali hmotu a mali fyzickú reprezentáciu (=telo) a ego, ktoré nám hovorí, ktorá časť z tej energie sme? Len tak? Potom by presne rovnaké ego mali aj améby a mikróby smerom nadol, ale aj… čo? planéta? … smerom nahor, pretože tak ako sme “egá” behajúce po svete hmoty, rovnako sme aj súčasťou ekosystému Zem – závislí od iných častí ekosystému (napr. rastlín, ktoré produkujú kyslík, zvierat, ktoré produkujú potravu a metán, ktorý zohrieva naše prostredie tak, že v ňom my, ľudia, dokážeme prežiť). Má aj tento vyšší celok “ego”? Je jeho “ego” väčšie ako naše individuálne egá?
A ak áno… na čo mu je to ego?
🙂
Všetko má nejaký účel, nejakú funkciu. To naše ego nám umožňuje žiť v hmote a prežívať ju. Umožňuje nám začleniť sa do ekosystému tak, aby fungoval hladko. Takže ego nie je na závadu; je to fakt, ktorý má isté dopady. Tie nesúvisia s tým, či ego máme alebo nemáme, ale nakoľko sa s ním identifikujeme. Pretože jedno je pravda – naše hranice sú síce “dané”, ale sú len príbeh, ktorý si sami o sebe a svete naokolo rozprávame. Ak zmeníme príbeh, zmenia sa aj naše hranice – a teda aj naše ego.
Podľa mňa aj zvieratá majú “ego”. Nie také to “ľudské” typu “ja som dôležitejší ako ty”, ale rozhodne si uvedomujú hranice svojho tela a svojich možností, čiže vyčleňujú “seba” (=ego) z okolitého sveta. Neviem si totiž predstaviť, že by ten medveď v tej rieke nachytal lososy, keby ich považoval za súčasť seba samého… alebo že by premiestňoval čučoriedky do svojho žalúdka, keď sú jedno a to isté. To, že “zvieracia inteligencia nevymyslí koncept duše” ešte neznamená, že tam tá duša nie je – zvieracia inteligencia nevymyslela ani koncept ega a napriek tomu si presne uvedomuje ohraničenia svojho tela 😛 .
Ak sa príliš oddeľujem od zvyšku ekosystému, miesto toho, aby som vytváral pre zvyšok ekosystému vhodné podmienky, môžem pôsobiť priamo proti zvyšku ekosystému. To práve teraz robí človek z plnej sily – pôsobí proti harmónii, na ktorú bol ekosystém nakmitaný, lebo sa rozhodol maximalizovať svoje výhody na úkor všetkého ostatného. Bude to robiť tak dlho a tak intenzívne, až naruší ekosystém do miery, kedy prestane byť ekosystém funkčný. Ekosystém sa pokúsi túto chybu opraviť. Môže to dopadnúť tak, že na úkor človeka. 😕
Ale ešte stále nie sme pri tej duši. Tak máme ju alebo nie?
Ak sme jedna “energetická brečka”, len jej rôzne aspekty, a ego sa sústreďuje na vyzdvihnutie toho “aspektu”, tak aby sme sa ako energetická brečka nerozpadli na spústu aspektov, potrebujeme nejaký spájajúci prvok. Tým prvkom by mohla byť duša: pamäť, že sme niečo iné, nie len aspekt a jeho merná jednotka, ego.
Ak je ego mernou jednotkou aspektu, čoho mernou jednotkou je duša? Koncepcia duše sa zakladá na dvoch protichodných veciach: je individuálna a súčasne je len časťou jedného spoločného, veľkého vedomia. Takže ak je individuálna a v prírode nebývajú veci “len tak”, asi má nejaký dôvod, že je duša individuálna. Ja som momentálne zástancom teórie jedného Vedomia, ktoré tvorí Všetko-čo-je a momentálne sa hrajká tým, že skúma samé seba. To môže robiť len tak, že vytvorí množstvo svojich verzií (v rôznych aspektoch) a necháva ich skúmať jedna druhú navzájom. Ak som energetická brečka a chcem zistiť, čo vlastne som, potrebujem zo seba vytvoriť menšie jednotky, ktoré sa dokážu pozrieť samé na seba a i na mňa, nech sa uvidím cez ich oči.
A spôsob, ako toto dosahujem, by mohla byť “duša”.
Tak, ako ezoterika veľmi precízne narába s totálne nezadefinovaným pojmom “ego” a odstraňuje ho, kde sa len dá (čím pravdepodobne poškodzuje účel, pre ktorý tu sme), tak isto definícií duše môže byť viacero a moja úvaha pravdepodobne nebude platiť pre každú z nich. Ale môj obraz je nasledovný: ak máme dušu, tak potom ju vnímam ako elektrinu, ktorá napája robota (=telo), ktorý je riadený operačným systémom (=ego).
A teraz, kto ma poznáte a viete, že používam “operačný systém” na označenie anjelov: znamenalo by to, že anjeli sú ego Vedomia? 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Súhrn aby sme neostali pri tomto chaose:
Individuálna duša – Od mikróbov cez ľudské telá až po vyššie jemnohmotne telá a polobohov ako Brahma. Končiac v duchovnom svete mimo dualít ( ako súčasť najvyššieho )
Oživujúca sila, vedomie, večná, plná poznania, súčasť najvyššieho.
Inteligencia – Retrospektívna schopnosť vnímania duše na základe kontrastu a prítomnosti energii Najvyššieho ktoré prebúdzaju poznanie.
Najvyšší – Všetko má svoj pôvod v ňom no on nemá svoj pôvod v ničom. No zároveň je všetko jeho aspektom. Paradox.
-sídli ako nadduša v srdci každého človeka a aj práve v tejto chvíľi si je vedomí všetkého a zároveň je aj individuálna duša s plnou mocou. Nikdy nemôže byť podmienený ničím. Je nad všetkým. Aj čas je jeho osobným sluhom. Nič neexistuje mimo neho. Hocijaký aspekt pramení až z jeho osoby. Plný poznania, najvyšší konateľ, nezlomný, plný sám v sebe, spravodlivý, nekonečný, milostivý a večný priateľ všetkých duší. Všetko k nám prichádza až skrze neho.
Haribol
Páči sa miPáči sa mi
Ctím si tvoje “definície”, nezdieľam ich a tie vedné odbory, v ktorých sa pohybujem, tiež nie.
Páči sa miPáči sa mi
Obávam sa, že tieto konštrukcie mne žiaľ nehovoria zatiaľ vôbec nič.
Čo som? Som vedomie? Som energia? Stačí energia sama o sebe na to, aby si bola vedomá samého seba? Mám začiatok a koniec? Kde mám začiatok a kde mám koniec? Som tu a teraz. Ak by som mal nakresliť mapu, že kde to je, koľko násobne by som mohol zapnúť zoom do + a koľko do -? Ako by potom vyzerala tá mapa, ktorá by to vedela znázorniť, aby som sa mohol nájsť? Zatiaľ poznám iba 3 rozmery a moja predstavivosť je nimi veľmi ovplyvnená. Čo potrebujem na to, aby som si vedel predstaviť 4, alebo 5 dimenzionálny svet a koľký rozmer potrebujem chápať, aby som vedel pochopiť seba a vedel odpovedať, že či duša Ja?
Má vôbec zmysel uvažovať o napredovaní a seba rozvoji lineárne, v zmysle od 0 do 10, tak ako plynie čas, alebo ako sa momentálne pohybujem? Na všetko máme miery a jednotky, aby sme rozumeli, ako veci fungujú.
Téma duša a ako to s ňou vlastne je, je pre mňa zatiaľ iba špekuláciou. Je to “slovo”, také isté ako “pokora”. Keď sa nad ním začnem zamýšľať, stráca pre mňa význam.
Zvláštne, takto som nad tým ešte neuvažoval. Mám pocit, ako keby pre mňa bolo zbytočné nad tým rozmýšľať, lebo viem, že teraz ešte nieje ten správny čas a rozum, nieje ten správny nástroj na pochopenie…potrebujem sa vedome pripojiť k duši (svojmu serveru), aby som to pochopil, lebo Ja tu a teraz, som “len” pracovná stanica, zosieťovaná s x ďalšími prac.stanicami, ale z nejakého dôvodu, je môj server chránený a vie mi síce posialať dáta, ale ja o tom neviem a neviem sa ani vedome k nemu pripojiť a hlavne môj server je len súčasťou veľkého poľa serverov, ktorých štruktúru si neviem vôbec predstaviť a tieto sú všetky prepojené na hlavný “mainframe”, či ako sa to volá a je tam samozrejme riešená bezpečnosť dát, so svojimi riadiacimi jednotkami a záložné zdroje a ja neviem čo ešte môže byť súčasťou IT systémov vrátane priemyselnej televízie a fyzickej bezpečnosti …… aaa teraz som sa už úplne stratil 😆 😀
Páči sa miPáči sa mi
Treba sebarealizáciu. Najlepšie podľa tých ktorí to dosiahli.
Človek, ktorého všetko úsilie je zbavené túžby po zmyslovom pôžitku, vlastní dokonalé poznanie. Učení vravia, že jeho plodonosnú činnosť spálil oheň dokonalého poznania.
Bhagavad-gíta 4.19
Taký človek nie je pripútaný k plodom svojich činov, je trvale spokojný, nezávislý a nekoná s myšlienkou na odmenu, aj keď vykonáva mnoho činností.
Koná s dokonale ovládnutou mysľou a inteligenciou, vzdáva sa každého vlastníckeho pocitu k svojmu majetku a pracuje len pre najnutnejšie životné potreby.
Vďaka takému počínaniu neupadá do hriechov a ich následkov. Uspokojí sa so všetkým, čo príde samo od seba, je zbavený dualít, nikomu nezávidí a je rovnako pokojný pri úspechu i nezdare.
Preto nie je nikdy pútaný, aj keď koná činy.
BG 4.20-22
Páči sa miPáči sa mi
Tiež mám o osvietenom podobnú predstavu a som na ceste tým smerom. Až nájdem poznanie vo forme “osvietenia”, dám určite vedieť :P. Vraví sa, že cesta je cieľ, to vo mne, ale vyvoláva špekuláciu, že aj osvietení nie sú na konci svojej cesty, ale prekročili už istú hranicu, o ktorej opäť iba špekulujem a väčšina hľadajúcich jej hovorí osvietenie, lebo vtedy konečne pochopíme, čomu sa teraz čudujeme 😆
Páči sa miPáči sa mi
Vieš, ale problém je v tom, že keď pochopíme to, čomu sa teraz čudujeme, už sa budeme čudovať zas niečomu celkom inému… Teória úzkych hrdiel. Na svojom rozvoji máš vždy jedno úzke hrdlo. Na ňom musíš zapracovať. A len čo na ňom zapracuješ a odstrániš (=”rozšíriš”) ho, iné dovtedy “neúzke” hrdlo sa stane tvojím úzkym hrdlom… 😛 To je také krásne na vzostupe. Nie je to o tom, že niekto “tam už je”… neexistuje “tam”. Teda, existuje, ale “tam” už nie je nikto… lebo “tam” už nemáš hranice a tak nie si nič určité a pritom si všetko… 🙂 Čiže len čo sa “tam” dostaneš, stávaš sa “vietor vo vetre”, ako mi kedysi povedala Gaia. A myslím, že “stupeň” osvietenia sa dá merať tým, ako často a na ako dlho sa stávaš “vetrom vo vetre” v svojom každodennom živote. 🙂 A to mi zas pripomína moju poslednú pathworkingovú kartu (ešte nespracovanú) – Veľrybu. Vymršťuješ sa do inej reality. A raz zamávaš plutvami, zistíš, že sú to krídla a odletíš. 🙂 Alebo zamávaš plutvami, rozprskneš sa na tisíc kvapôčok a zostaneš vo vzduchu ako para. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Helar,
možno niečo objasní moja skúsenosť.
bolo to na prechádzke v lese – niečo – myslím, že moja duša, teda Ja – začala zo mňa vychádzať (cez korunnú čakru) nevyšla celá, mne to pripadalo, že asi tak do pol pása a potom sa začala rozpínať – mala som pocit, že sa “rozlievam” úplne všade. Pri tom som ovládala svoje telo a vnímala aj reálne okolie.- síce som spomalila a potom postála – celá v úžase. Vtedy som videla celý svet, všetky súvislosti – sme tu (a celý vesmír), aby sme žili – poznávali, vyvíjali sa. Videla som zákon príčiny a následku (aj keď som o ňom dovtedy nepočula). Mala som pocit, že viem a môžem všetko! Napadli ma mnohé problémy – aj moja sestra, ( ktorá má diagnózu ako ty) – ale odpoveď bola – videla som – VŠETKO JE, AKO MA BYŤ! (To je asi to, čo nazývame KARMA. Každý má možnosť pomôcť si sám, keď chce – snaží sa. Každý má to, o čo sa snaží – na čo “dozreje”. Akýkoľvek zásah “zvonku” pomôže iba na chvíľu. Nepomôže “naozaj”. Mám na mysli konanie “zázrakov” – nie bežnú pomoc.) Potom sa moja duša približovala k ZDROJU… Vtedy a ešte dlho potom som sa cítila nekonečne slobodná a šťastná. Ten pocit sa nedá k ničomu prirovnať …
I keď som predtým nevedela veľa o ezoterike (veľa neviem doteraz), uvedomila som si , že toto je “osvietenie”. Videla som život na Zemi ako raj a napadlo ma, že “osvietení” sa už neinkarnujú, a tak som si pomyslela, že ja sa chcem ešte znovu narodiť – život je úžasný.( Poďakovala som sa ZDROJU a všetko to skončilo.) Záleží iba na nás, či tu prežívame “nebo” alebo “peklo”.
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Ďakujem.
Páči sa miPáči sa mi
Raz mi bolo vysvetlené toto. Duša je prítomná v každom človeku, tu a stále, a chce sa prejaviť v každom okamihu. Prostredníctvom emócií. Nič viac k tomu nie je potrebné a môžeme svoju dušu zažívať dňom, nocou – tu priamo vo svojom fyzickom tele.
Príbeh je ale košatejší, sú tu aj ďalšie postavy a postavičky ktoré si chcú niečo z toho užívať. – Pre zjednodušenie ich nazvem žaba, zmenárnici a človek. Žaba je taký vyšší level zmenárnika, je to energetická postavička, sedí na prameni z ktorého prúdia emócie a manipuluje si s nimi podľa svojho záujmu a úžitku. Kdekto sa svojho času tejto možnosti chopil (a dostal aj mená ako parazit a pod.). Preto tá panika cez anjelské línie, dračie línie a bohvie koho všetkého keď sa spomenú emócie. Emócie majú silu zapáliť a oživiť vesmír, to sa páči každému a každý sa toho zároveň bojí. Mnohí sa veľmi dlhý čas na tom chcel priživiť, alebo to len objavovať, skúmať a iné veci.
Zmenárnik je taký nejaký historik žijúci vo svete svojich vlastných neúspešných pokusov o priblíženie sa k vlastnej duši, vzdal to a tak si vymyslel, aby bola jeho prehra menej bolestivá, že jeho prehra bude prehrou všetkých. Aby mu to fungovalo, tak to zmanipuloval tak, že všetci budú okrem iného používať len jeho dolárové papieriky, že to všetko čo je človeku k dispozícii priamo pôjde len cez jeho hierarchie, sféry, ekvilibristiku vysvetlení a slov a náboženských/filozofických systémov (a že sa bude piť len jeho voda, a neskôr dýchať len jeho vzduch a tak podobne). PR je jednoduché – tento svet, jeho prehra je vlastne výhrou pre všetkých …
Človek, žaba a zmenárnik sú v tomto celom “chaose” postupne obaľovaní, pečení a varení tisícročia a ešte viac. Nikomu sa to už nepáči, ale stále v tom všetci fičia ďalej a motajú bludy cez ešte väčšie bludy. Prečo? Pretože či niečo schvaľujeme alebo sme proti tomu, stále to žijeme. Súhlasom alebo odporom, pochopením alebo slepotou sa veci vždy rodovo a geneticky preberajú, nenastáva poznanie alebo pokrok, len sa tá istá minca otáča zo strany na stranu. A mení sa (zvyšuje) hrúbka nánosov, ktoré nás oddeľujú od duše.
Duša je však tu, v každom z nás, stále prítomná, snažiaca sa prejaviť v každom okamihu. Stačí sa ju naučiť prejavovať, namiesto jej skúmania, hľadania, chápania alebo spochybňovania.
Páči sa miLiked by 1 person
🙂 Takže vlastne stačí “prestať to žiť”, prelomiť bludný kruh a žiť niečo iné než doteraz. A ak to nebude ono, tak zasa prelomiť bludný kruh a žiť niečo ešte iné… tak dlho, až to raz bude ono. 🙂
Neviem, či mám dušu alebo nie. Ale viem, že mám schopnosť prelamovať bludné kruhy znova a znova. V okamihu, keď to robíš, to nie je vôbec príjemné… máš strach jak pohan a BOLÍ to. Ale potom, keď sa na to pozeráš spätne, uvedomíš si, že to sú práve tieto okamihy, kedy ŽIJEŠ – na plné pecky. 🙂
Kašlem na Parazitov a podobnú háveď. Nosím zuby v ksichte. 😉
Páči sa miPáči sa mi
Ja to vidím tiež tak a skúsenosť mi to potvrdzuje. Nechať sa inšpirovať tým, čo k nám prichádza, vyskúšať to a keď sa cez to dajú uvoľniť/poprelamovať veci – cool a zasa ísť ďalej a hlbšie (chvíľkový strach je barometer hranice prelomu, naopak držanie sa strachu núti len unikať ako večná obeť).
Jeden aspekt prelamovania – ak má byť reálne, musí sa udiať na všetkých úrovniach a cez všetky generácie a nie len pozemské. Potom je úspešné. Ale dá sa aj po troške uždibávať (vtedy sa to objavuje zas a znova a človek to spracováva v rôznych podobách a situáciách). Je to o intenzite vnútorného zámeru (ktorú myslím ukazuješ neustále) a na ten sa pridáva osobná sila a odvaha – aj o tých zuboch vlastne píšeš … 🙂
Páči sa miLiked by 1 person
🙂
Páči sa miPáči sa mi
Helar, ahoj 🙂
už som tu dlho nič nenapísal, a teda ničím neprispel, no momentálne riešim takú praktickú otázku a nepoznám lepšie miesto kde by som sa mohol poradiť.
Mnoho ľudí dnes začína s bojovým umením. Taký základný názor, ale to už bolo si myslím dávnejšie, bolo to, že bojové umenia sú hlavne na udieranie, a jednoducho fyzickú sebaobranu pred nejakým útokom, atď…
Dnes sa dostáva do “obehu” nový, “mierumilovnejší” názor. Obsahuje to, že bojové umenia sú vytvorené na sebadisciplínu, na rozvíjanie povedzme lásky a súcitu, vnútornej múdrosti, a celkovo budovanie charakteru. Pre to som sa rozhodol s nieči takýmto začať a skúsiť to.
No stále mi vadí jeden názor, jeden argument – “ak bojové umenia neboli vytvorené k tomu, aby sme sa naučili kopať a udierať, ale na naučenie sa súcitu s ostatnými, prečo len jednoducho si nezastokneme kvetinku do vlasov a nedržíme sa za ruky…? A ja na to……neviem. 😕
Je prevda že radšej sa naučím liečiť, a ošetrovať rany a nie ich sposobovať. Ale na druhej strane….musí na tom niečo byť, musí to mať spoločné aj niečo s láskou, inak by sa to tak nerozšírilo a nespájalo by sa to s tým.
Jediná ve čo ma napadla bola to, že aby človek dokázal milovať, skutočne milovať, byť jedno so všetkým ostatným musí najprv zažiť na vlastnej koži presný opak. A tak následne splynúť s tým opakom……no neviem.
Čo ty / vy na to? 🙂
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Je to v ľudskej povahe. Nie je to o tebe, ale o tom, ako funguje svet, v ktorom si. Castanedovci tomu hovoria “kontrolovaný úlet” (pomaly začínam rozumieť, o čom ten kontrolovaný úlet vlastne je).
Problém je v tom, že ľudia prekmitávajú medzi agresiou alebo poníženectvom. Stále sa porovnávajú s niekým a ak sa im vidí slabší, volia agresiu, ak sa im vidí silnejší, podlizujú sa. To preto, že sa snažia maximalizovať svoju vlastnú výhodu na úkor hocičoho iného.
Bojové umenia kedysi vznikli ako nástroj kontroly svojho tela. Túto kontrolu použili na sebaobranu a neskôr na útok (a začali sa prenajímať do služieb toho, kto dal viac). Takže to tiež niečo vypovedá o ľudskej psychike.
A teraz k tomu, prečo si “vyvolení” pestovali bojové umenia a vedeli ich v prípade núdze aj použiť. V taoizme je jedna pekná vetička: “S nikým nebojuje a nezápasí a preto niet nikoho, kto by sa s ním odvážil rovnať.” To preto, lebo 1. ľudia vedia, že takíto vycvičení bojovníci majú kódex, podľa ktorého nemajú predvádzať svoju silu, ale 2. ak ju potrebujú, strieskajú ťa pod čiernu zem. A tak sa v “plebse” zrodil pocit “on nebojuje – to znamená, že si to môže dovoliť, lebo ma dokáže strieskať”. 🙂 Kým to bolo tak, bola rovnováha v svete. Bulovia sa báli možnosti, že by dostali na kožuch, a tak sa nepúšťali do ľudí, o ktorých si mysleli, že by prípadne aj mohli ovládať bojové umenia… 🙂 Cítiš v tom tú iróniu? Skutočná bitka sa odohrávala v hlave bula: udriem – udrie on mňa. A k skutočnému úderu nedošlo. Bojové umenia ako zjednávateľ mieru. 🙂
To, čo na východe dlho trvalo, bolo delenie na “zasvätených” a “obyčajných”. Obyčajní cvičili cviky (napr. tai či) ako pohyby. Zasvätení k pohybom pridávali ešte aj tréning sily. To zas siahnem po Miyamotovi Musashim: “Nie je možné bojovať len na povrchu, ako nie je možné udrieť len vnútrom.” Na to, aby si skutočne bojoval bojové umenia, potrebuješ zladenie a dokonalú súhru oboch – vnútra (pohyby) i vonkajšku (hrubá sila).
No a potom sa bojové umenia dostali na západ. A západ z nich vzal tú silovú časť, naučil ju niektorým pohybom a natočil o tom hollywoodsky film. A teraz každý kretén ti vie vykopnúť zuby rýchlejšie, ako sa dokáže podpísať. Aj to je výpoveď – nie o ľudskej psychike, ale o etape vývoja tejto ľudskej rasy. 😕
Ak sa začneš učiť bojové umenia poriadne a nie na to, aby si vymlátil spolužiaka, je to obrovský prínos. Aj tá sila v tom je obrovský prínos, pretože vzniká tréningom sebadisciplíny – a to je základná bosorácka a vzostupová disciplína. Preto som mala rada prvé diely starého seriálu Kung Fu (70. roky) – tam to bolo o “vieš, ale nepoužiješ”. Skutočný boj (o teba a tvoju dušu) sa zasa odohráva v tvojej hlave. Presadí sa “lebo ja chcem!”, alebo sa presadí “sme jednej krvi, ty a ja?” 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Aha… 🙂
čiže vtedy tí majstri ne-bojovali, ne-útočili, teda všetko to robili vedome, vedome boli ne-činní. Malí tú “kapacitu” ale jej vedomím ovládaním si budovali trpezlivosť, múdrosť a pokoru.
Povedzme, že dnes, človek čo aj chodí na nejaké bojové umenie a chápe ho takto, nikdy s nikým “skutočne” nebojoval. Nikdy to nepotreboval. Ale takto mal tú “kapacitu” bez toho aby si to niekto všimol. A on bez toho aby to potreboval ukázať.
Vlastne je to aj taká “skúška” a “tréning” pre nás. keď vidíme nejakého človeka, nevieme povedať čo v živote ovláda, doslova – čo sa v ňom skrýva. A tak okolo nás može prejsť majster v Kung-fu a my si to nevšimneme, tak isto ako nejaký majster sveta v tenise, napríklad. A pre to nám neostáva nič iné, ako ľúdí prijímať, neodsudzovať, dokázať sa od každého niečo naučiť a takto prijímať jeho autentické majstrovstvo.
No ale potom…..o čo viac ma obohatí to bojové umenie ako napríklad ten tenis. Nebude to už nakoniec tak, že každý pohyb, hocijaká aktivita, ak ju pochopíme hlbšie a učíme sa od nej, nás vie naučit všetkým týmto veciam. Od bojovania (kde sa učíme padať a postaviť sa, udrieť a ne-udrieť,..) cez varenie, lyžovanie, behanie…….atď.. Stačí iba načúvať svojmu telu, učiť sa z vlastných pohybov a robiť ich stále dokonalejšími…..
Díki Helar 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Sú cviky, ktoré napomáhajú rozvodu energie. Ale ako hovoríš, každý pohyb nás núti zostať “fluidnými”, nezotrvávať v zabehaných vzorcoch. Takže aj rozmach vareškou z teba dokáže urobiť majstra zenu – pokiaľ máš to správne vnútorné nastavenie a varíš pre varenie, nie pre výžer… 😆
Páči sa miPáči sa mi
teba sa vediet poucit od tych co dosiahli najvyssiu evolucnu uroven medzi ludmi a poskytli im svoje poznanie, to ze niekto nechape alebo nechce sa mu verit pretoze este na to nedozrel, to neznamena ze tym na veci nieco meni.
Z hore to ide duch, dusa, telo, . dusa je individuálna forma ducha na to aby mohol zazivat individuálne skusenosti na jemnohmotnej rovine. aj zvierata maju dusu, ale nezavisi to od nasho nazoru, alebo ci sa to niekomu paci alebo nie.
Páči sa miPáči sa mi
Duch, duša, telo, najvyššia úroveň… Na začiatku potrebujeme deliť, aby sme sa dokázali zorientovať a aby sme sa dokomunikovali s ostatnými, či to, čo vidíme, vidia podobne aj oni. Dáva nám to istotu. Ale všetko toto sú len prejavy. Je vhodné ísť pod vrstvu prejavov (hmotných i mimohmotných; “jemnohmotný” na označenie mimohmotného mi otvára nožík vo vrecku 😉 ), na úroveň “všetko je jedno”. A na tej úrovni zistíme, že všetko to je energia/vibrácia/čokoládová torta a že to my vnímame v rôznych chlievikoch, je vec nášho vnímania, ale nijako to neovplyvňuje to, čo “tam vonku” je… (A nie, nie je nijaké “tam vonku”, pretože potom by muselo byť niečo, čo nie je “tam vonku” a potom by to bola rovnina prejavu, nie rovina “všetko je jedno”. 😛 Logika/kauzalita nepustí.)
Páči sa miPáči sa mi