Minule som sa po rozprave s Grooverom 😉 cez kyvadlo pýtala Gabriela na úlohu duší. Groover vtedy naznačoval, že duše v hmote sú akísi “odpadlíci“, ale mne to nepasovalo do svetonázoru – máločo na svete v mojom svetonázore je “náhodilé” a tak nejakí debkovia z najvyššej energie, ktorí sa od nej odtrhnú (a to viem, ako toto bolí), v mojom vnímaní sveta nemali opodstatnenie. Ak sa odtrhli, tak preto, že to malo nejaký zmysel. Ale aký? Mala som to zafixované tak, že naším účelom je poznávať hmotu. Mám slabý pocit, že už Gaia mi to vyvracala, ale vďaka tomu, že u mňa informácie idú jedným uchom dnu a druhým von, držala som sa svojej pôvodnej predstavy – pretože mi dávala najväčší zmysel.
No a Gabriel mi tentokrát povedal, že NIKOLIV. 😕
A to vyprovokovalo včerajšie snívanie (ja neviem, ja tieto všetky “pochôdzky” proste aj naďalej budem pchať do “šamanských ciest”, hoci to možno je niečo celkom iné):
V noci som bola za Gabrielom. Nešlo to celkom ľahko, večer som musela státie prerušiť pri tretej pesničke, pretože mi bolo na odpadnutie. Tak som sa odplazila do postele a pokúsila som sa vyliezť z tela.
Najprv som sa pokúšala znova nahmatať bod snívania a tentokrát som ho na obálke aj našla – len čo som ho nahmatala, cítila som vibráciu v oblasti pravého vaječníka, ale nepodarilo sa mi ho zatlačiť dovnútra (už je zasa vonku), akosi sa ruka nemala do čoho zaprieť, takže rátam, že mám zas rozhasenú energiu. Pred očami som mala oranžovozlatý dym a v hlave mi behala nejaká pesnička (asi Loca, loca, loca od Shakiry) a nedokázala som ju vypnúť, ale nakoniec som sa predsa len dostala do lesa. Nevidela som najlepšie, ale videla som koruny stromov a počula vtáky v nich. Tentokrát akoby ma les nechcel pustiť ďalej; akoby ma chcel vtiahnuť dovnútra, aby som ho skúmala. Chvíľku som váhala (ale skutočne len chvíľku 😛 ) a potom som sa vybrala na čistinku. Nebolo to ľahké, nevidela som dobre, ale nejako som sa snažila nepostupovať cez vnútorný monológ, ale cez pocit tela (Sánchez ma ovplyvnil; celkom zbytočne – aj tak potom frčal hlavne vnútorný monológ 😕 ).
Anjelské údolie ma síce priťahovalo, ale keď som už bola na čistinke, chcela som hovoriť hlavne s Gabrielom. Sadla som si na pník a volala som ho. Musela som zavolať viackrát; objavil sa sprava; prichádzal od Gaiinho údolia. Rozbehla som sa k nemu a on ma preniesol na svoj kopec, “pretože odtiaľ je veľký prehľad a odstup”.
Pýtala som sa na to, čo je úloha duší. Išlo to čiastočne cez slová a čiastočne cez obraz/pocit. Odrazu som pochopila a bolo to také strašné-úžasné-silné-otriasajúce, že sa mi ešte aj v tom sne podlomili nohy a musela som to spracovávať. Nedostala som to do slov ani vtedy, ale vedeli sme komunikovať na úrovni pocitu a tak vedel, že som pochopila.
Obraz vychádzal z predstavy o snívajúcom vedomí, ktoré nevie, čo je a nevie, či tam je ešte niečo okrem neho. Veciam dáva istú predstavu a formu, ale sú oblasti, ktoré ešte nesnívalo – a tam nik nevie, ako to vyzerá (to mi pripomína cestu za hranicu vesmíru). Postupne sa “presnívava” od svojho stredu ku krajom. Teraz na svojom okraji sníva hmotu. A vtedy som mala záber hmoty na okraji, ktorá puká ako vychádzajú z nej akoby nové a nové bubliny belasej peny – sníva ďalšie a ďalšie veci – čím sa celkový rozsah Všetkého-čo-je zväčšuje… Neviem to povedať inak. Akoby Otec sníval nás, aby sme snívali viac a viac z jeho existencie a dávali tomu nejakú podobu. A tým by podľa môjho doterajšieho chlievikovania bola hmota nie vonkajšia vrstva toho celého (“povrch”), ale druhá vonkajšia a úplne vonkajšia by bola astrál – to, čo snívame my.
A úplne zákerné na tomto obraze bolo to, že my sme snívali Otca…
🙂 My sme vlastne tá časť energie, ktorá tvorí nové reality vo vedomí Otca. “LASULOT KAPOGLA”. Nakoniec mi to možno nebude treba vysvetľovať. A Gabriel sa nemusí obávať; toto ma neprevráti. Už nie. 🙂
Do tohto mi potom zapadá aj to Gabrielovo a moje “snívanie” – ani on, ani ja nie sme reálne osoby, ale len produkt môjho snívania – a tým pádom opakujeme základný vzorec snívajúceho vedomia: vedomie sníva niečo, to niečo dostane kapacitu snívať a sníva niečo, to niečo dostane kapacitu snívať a … atď.
Mám z toho vnútro vyvrátené navonok. Nie je to presne bolesť, ale je to taký pocit, ako keď som sa Gabrielovi zadívala do očí a rozprášilo ma na atómy. Nič nedrží pokope. Som priestor medzi časticami hmoty, ktoré sú priestor medzi menšími časticami hmoty, ktoré sú pries… atď. Fraktály. Trasľavé ako huspenina, zraniteľné, a keď to zraníš, vyhrezne z toho bublinová pena a vytvorí novú vrstvu reality…
Gabriel sa mi aj snažil vysvetliť, čo je on a čo som ja. Tým obrazom som veľmi neporozumela, ale mali spoločnú jednu črtu – ani on, ani ja neexistujeme. Sme len súčasť čohosi, jedného veľkého celku. A ten zvyšok bol pre mňa natoľko neabsorbovateľný, že som ho zabudla. 😦 Nabudúce. Aj malé kroky sú kroky. 😕
Aha, a ešte… Počas státia som sa spýtala, kde na svojom rozvoji som. Dostala som vnem “bumerangu” – akoby vody, ktorá narazila na kolmú prekážku a od nej sa odráža späť, ale je zamrznutá v čase. 😯 Nemértem, ale snáď to nebude nič, čo ma nasrdí. 🙂
English translation:
Purpose of souls: to expand consciousness through dreaming
After our recent discussion with Groover 😉 I asked Gabriel with the help of the pendulum about the role of souls. Groover suggested that here in the material world we are kind of “renegades” but it did not fit my perception of the world – little in the world I perceive is accidental and so some derps that split off the higher energy (and I know, how much this hurts) did not make sense. If someone splits off than there might be a meaning, a sense behind it. But what sense? I somehow made up my mind that the reason is to explore matter. I have a faint feeling Gaia already tried to rebut this opinion of mine but as I usually listen and do not remember, I got stuck with my original idea as it made the most sense to me at the time.
Yet now Gabriel told me that NO WAY. : – ?
And it provoked yesterday’s dream (I do all these “errands” still call “shamanic journeys” although they might be something completely different):
I went to Gabriel. It was not quite easy; in the evening I had to stop my standing pole exercise after the third song of five because I felt like fainting. So I crawled into my bed and tried to get out of the body.
First, I tried to feel the point of dreaming with my hands and this time I felt it on my “envelope” (it is on the outside again) and when I touched it, I felt a vibration in the right ovary, but I was not able to push it inside – the hand had found no “substance” to prop against so I think my energy is once again out of balance. Behind the closed eyes I have seen orange smoke and a song played in my head (presumably Loca, loca by Shakira) and I was not able to turn it off, but somehow I succeeded in willing myself into my woods again. My sight was weak but I could detect the treetops and hear the birds in them. This time though the forest seemed to drag me in as if would not like me to go on with my journey and spend the time investigating the forest instead. I hesitated for a moment (but really just a moment 😛 ) and then I chose to proceed to my clearing. It was not easy, I did not see well but somehow I tried not to use my internal monologue but the perceptions of my body instead (Sánchez’s impact on me, and a quite pointless one as later on my internal monologue picked up commenting and guided me to the clearing 😕 ) .
Angel Valley attracted me, but being in the clearing I wanted to talk to Gabriel. I sat down on the tree stump and called him. I had to call several times before he appeared; he came from right, from the direction of Gaia’s Valley. I ran to him and he transported me to his hill “because from there you see into the wider distance”.
I asked him what was the role of the soul. The answer came partly through words and partly through image/feeling. Suddenly I understood and it was so terrible-amazing-strong-shattering to me that even in the dream my legs buckled and I had to process the knowledge first. I could not put it in words even afterwards but we could communicate at the level of feeling and so he knew that I had understood .
The image was based on the conception of a dreaming consciousness not knowing what it is and not knowing if there is anything else besides itself. It gives a certain conception and form to things but there are areas it has not dreamed yet – and then no one knows what they might looks like (it reminds me of the journey beyond the confines of the Universe) . Gradually, it “dreams itself through” from the center to the edges. Now, it dreams “matter” on its edge. And then I had a glance of the edge as it splits apart and produces new and new layers of blueish “foam” – dreaming more and more things – thus expanding the range of All-there-is… I cannot describe it in an other way. As if the Father dreamed us into being to dream more and more of its existence and give it some shape. And thus, with reference of my already used categories, the matter would be not the outer layer (“surface”) but the second outer layer and the outer layer would be formed by what we dream – the astral.
A the most tricky point was that we dreamed the Original Dreamer…
🙂 We actually are that part of the energy that creates new realities in Father’s awareness. “LASULOT KAPOGLA”. Finally, I may not need to have it explained to me. And Gabriel has nothing to fear – this will not throw me out of my balance. Not anymore. 🙂
If this is the correct picture then my and Gabriel’s “dreaming” starts to make sense – both of us are no real persons, we are just a product of my dreaming – and thus we repeat the basic pattern of the dreaming consciousness: the consciousness dreams something into being, this something acquires the capacity to dream and dreams something into being, this something acquires the capacity to dream… and so on.
This perception turned my inside out completely. It’s not exactly pain, but it’s that feeling as when I looked into Gabriel’s eyes and it scattered me to atoms. Nothing is holding together. I am space between particles of matter who are space between smaller particles of matter that are space… etc. Fractals. Quivering like jelly, vulnerable, and if you hurt it a layer of foam prolapses and a new reality is created…
Gabriel also tried to explain what he is and what I am. I did not really get the meaning of those images but they had one trait in common – neither he nor I exist. We are just a part of something, one big whole. And the rest was so incomprehensible to me that I forgot about it . 😦 Next time. Small steps are steps as well. 😕
Oh, and while standing zhan zhuang I asked where I was in my development. I got the impression of “boomerang” – like water crashing into a solid obstacle and rebounding from it, but frozen in time. 😯 No idea, but let’s hope it is not anything to get mad about. :-
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Udica. Dalsia. Moje poznatky z vikendoveho seminaru: Ak to pochopime nie len vedome, zistime ze nic nepotrebujeme, lebo SME, a zaroven sme vsetko, a ak zvladneme nasu 3D realitu, tak sme schopni rozpustit sa a znova sa poskladat (ale uz nebude preco) => transcendencia. Ak 3D nezvladneme, tak nase telo mozme nechat zomriet. Pripomina mi to vzostupenych majstrov.
Páči sa miLiked by 1 person
Pokaždé mi podobné články připomenou mé vzpomínky na vztah snícího a sněného během mých snění. Jak ve snu, tak po probuzení je čas od času obtížné rozlišit, který z nich je “skutečnější”. Někdy je takové rozlišování nemožné. Ono někdy zase tak moc nezáleží na tom, sníme-li nebo jsme-li někým sněni. To nám na naší ne-reálnosti nic neubere ani nepřidá. Mnohdy je při snění přímo žádoucí nic si ze svého zjištění :”jsem zde, zatím co moje tělo leží v posteli!” nedělat a prostě jen improvizovat.
Páči sa miPáči sa mi
Raz tu niekto napisal. Vyslovena myslienka vytvara svet okolo nas a nevyslovena svet v nas. Podla mna je vedoma alebo nevedoma myslienka, dovod nasej existencie lebo vytvarat rozne “myslienky” znamena poskytnut univerzu nove zazitky, skusenosti, synergie… Clovek iduci vytycenou trasou neprinesie vela noveho… To je dovod preco “mudry” ludia maju problem s autoritami… 🙂
Páči sa miPáči sa mi
🙂 no, z mojho uhla vnimania prave ten tvoj opisovany stav (voda odrazena od pevnej prekazky a zamrznuta v case) znamena to, ze si narazila na hranicu, na ktoru si sa mohla dostat, chvilu ju este budes preskumavat, lebo sa ti celkom pozdava, a potom sa mozno rozhodnes vzdalovat a prezriet si ju tak z nadhladu… 😛
nieco podobne tomu “snivanim tvorit to, co povodne stvorilo nas” mi preblikne, z casu na cas. beriem, akceptujem a potom sa porozhliadam, co zaujimave sa na tom, co stvorilo nas, este da objavit… 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Zmysel dusi: aaaa ?
Aj ten zmysel by potreboval este dalsi zmysel. A vonkajsi zmysel je len pre zmysli ktore su konecne. Konecny zmysel je preto v nedohladne ukotveny v Krisnovy. Vedomie sa moze rozsirovat no aj tak raz pominie, tak ako vsetko co sa da polapit. Preto zmyslom a cestou nemoze byt nic co je konecne, co ma zaciatok alebo koniec ale iba nieco z coho plynu a co ich udava. Jedinym zmyslom sa tak stava zahada zmyslom a mysli ukryta. Zmysel sa naplni tym ze sa na nom prestane lpiet a prijme to co je dane take ake to je a riesi to podla toho ako vie s tym ze vie ze to je ale zaroven to pre neho znamena len vonkajsiu cinnost ktora je konecna a navzdy odlisna od toho co sa neda vyslovit a to je jadrom duse. Neda sa polapit, da sa mu len odovzdat.
“Když přestane pohyb, bude klid.
Když přestane klid, bude pohyb.
Když ustane obojí, co vlastně zbude?
Samo jediné by to ztratilo smysl!
Dál už se proto nedá víc říci.
Tím končí všechna slova:
dál není předtím,
dál není potom,
dál není ani teď.”
Páči sa miPáči sa mi
…preto zmyslom a cestou nemoze byt nic co je konecne…
To mi pripomina kruh – bola som v jednej skupine kde sme boli vsetci v kruhu a ked som sa bala ja nieco prejavit tak to ukazali alebo prejvili ini v kruhu…
Páči sa miPáči sa mi
Ak by som chcel niečo z tohto článku použiť v praktickom živote, tak k duši by som uviedol toto – svojho času mi bolo vysvetlené, že duša v človeku sa chce prejaviť v každom okamihu a robí tak prostredníctvom emócií (z tohto sa ľahko dedukuje, čo sa potláča, keď človek potláča vlastné emócie). Tento prejav duše na fyzickej úrovni je aj forma snívania, ktorá sa na fyzickej úrovni realizuje, ak snívanie chápeš ako formu poznávania. Inými slovami, keď ti Gabriel ukázal ten obraz v spojení s otázkou o duši – ukázal ti, že snívajúce vedomie objavuje vesmír a samo seba prostredníctvom emócií, ktoré mu sprostredkúvajú duše.
Intelekt má za úlohu tento prejav duše (ktorý sa deje prostredníctvom emócií) korigovať tak, aby to fyzické telo vydržalo a neochorelo, nezhorelo alebo neumrelo. Z tohto sa dá dedukovať, nakoľko a ako si intelekt svoju úlohu vzhľadom na svoje povinnosti voči duši a telu v tomto zmysle plní.
Páči sa miPáči sa mi
toto je zaujimavy pohlad. mam vsak jednu vyhradu k tej poslednej vete….az tak velmi sa dedukovat neda, lebo nase tela nestartuju vsetky z rovnakej pozicie ako absolutne zdrave, takze niekedy moze telo aj umret a nebude to ukazovatelom, ze intelekt si svoju ulohu plnil nedostatocne…..tak sa mi zda….ale suhlasim a velmi sa mi paci ze telo je ukazovatelom toho co sa deje…povedala by som dost spolahlivym
Páči sa miPáči sa mi
pomož mi Helar…
Páči sa miPáči sa mi
prosíím ak možeš a vieš tak ma prosím kontaktuj, potrebujem poradiť, pomocť, dakujem
Páči sa miPáči sa mi
tebe niet pomoci 😀
Páči sa miPáči sa mi
Dušan, práve si “udrel slovom”. Ak chceš, udieraj do mňa, ja to ustojím; neudieraj do ľudí, ktorým môže byť rovnako zle ako tebe. To ťa nectí.
Páči sa miPáči sa mi
Bum bum bum its like doom. Prečo ni? Lebo si povedala? Bolo zle, bude zle.
Páči sa miPáči sa mi
tomu neverím
Páči sa miPáči sa mi
Roman, ak niečo máš, napíš to priamo sem. Je tu spústa ľudí, ktorí aj majú pochopenie (inými slovami “xorionxova reakcia nereprezentuje prístup väčšiny čitateľov blogu” 😉 ), aj majú skúsenosti.
Páči sa miPáči sa mi
Jasné lebo prístup väčšiny reprezentuje tvoja reakcia.
Páči sa miPáči sa mi
stalo sa mi to, že som sa nechal oklamať človekom, ktorý sa tváril ako jasnovidec. zneužil moju doveru a ja som urobil niečo čo som
nikdy nechcel urobiť, no urobil som to v dovere, že ma to posunie dalej. teraz mám obavy, že sa mi to može aj vypomstit. Prepáč, no konkretnejšie to nedokážem napísať, dúfam že to chápeš. čo mám robiť?
Páči sa miPáči sa mi
Pozri, mňa napadá, že každá akcia má reakciu. Niečo si urobil. Môže to mať právne dopady? Ak áno, budeš musieť stáť za tým, čo si urobil, ak ti na to prídu. Ak to je taká vec, choď za právnikom a ten ti povie, ako sa zachovať tak, aby si obmedzil škody.
Alebo to môže mať karmické dopady. No tak si to proste zlízneš, otrasieš sa a pôjdeš ďalej.
Rozhodne jasnovidec nenesie zodpovednosť. Hocikto nám môže povedať hocičo – a my nemusíme podľa toho reagovať. Ak zareagujeme, prebrali sme zodpovednosť za danú situáciu. Môže to byť lekcia, ktorú sa máš naučiť.
Čokoľvek si urobil a je zlé, nasledovná rada: 1. obmedziť dopady, 2. vyvolať doriešenie do konca (napr. ak si niekoho poškodil, povedať mu to a požiadať o odpustenie), 3. ošetriť to, prečo si sa nechal zviklať. Nikto ťa nemôže donútiť urobiť niečo, čo by aspoň jedna časť z teba nebola ochotná urobiť. Túto časť treba vyňúrať a vysporiadať sa s tým, čo predstavuje, aby ťa už v budúcnosti na tejto veci nikto nedostal.
Neviem konkrétnejšie.
Páči sa miPáči sa mi
ak som niekomu ublížil, tak len sebe čiže budem sa s tým musieť vnútorne vysporiadať.
Ďakujem za radu 🙂
Páči sa miPáči sa mi
hm môj svetonázor sa ale riadne otriasa poslednou dobou a tieto články k tomu len prispievajú 😀 ….občas sa mi darí prežívať prítomnosť ale zvláštne je že čím viac sa mi darí byť v prítomnom okamihu a je to neopísateľný pocit, tak tým náročnejšie sú potom okamihy kedy v ňom nie som sprevádzané negatívnymi pocitmi, depresiou a pod. akosi nechcem respektíve možno moje ego nechce pripustiť, že všetci sme jedno, že nie som ničím viac výnimočná než iní a potom až upadám do akejsi apatie o čom to teda celé je…pretože doteraz som verila, že treba niečo v živote dokázať, lenže zrazu mám radosť z obyčajných vecí, mám za sebou dva bakalárske tituly (štúdium toho druhého hoci ma bavilo ma aj neuveriteľne ubijálo) a som v zahraničí s tým, že si dorobím budúci rok magisterský, ale mňa teší robiť v kaviarni kávu 😀 a teraz neviem, či je to moja snaha degradovať samu seba skrz nedobré skúsenosti so školou a vzťahom alebo som v sebe objavila že sa ale vôbec neuberám správnou cestou alebo o čo vlastne ide …keď si potom prečítam, že vlastne sa snívame a my snívame realitu, čo mi príde vlastne logické, ale sa totálne bije s akýmsi mojim pocitom výnimočnosti a kontroly nad tým čo sa mi v živote deje 😀 tak môj život zrazu pre mňa stráca zmysel pretože niekde vo vnútri nechcem byť len niekoho sen a celé som si to predstavovala trošku viac zmysluplne 😀 no proste mám toho veľa pred sebou čo spracovávať a dostávam sa do stavu či vôbec chcem 😛
Páči sa miPáči sa mi
K tomuto článku, Helar, máš niečo, čo časom dozrelo?
Len teraz sa mi dostal pod prsty, ale celkovo mi sedí s koncepciou, že dobré a zlé, sú len subjektívne hodnotenia vzhľadom na pud sebazáchovy pozorovateľa (rovnako ako “hore a dolu”, alebo “dopredu a dozadu”). Preto nie je možné žiadať aby bolo porazené “zlo”, lebo aj tá druhá strana má svoj pud sebazáchovy a u Otca dôvod existencie.
Ale to neznamená, že čo si vytýčim ja ako dobrý spôsob/dobro, by bolo zbytočné. A rovnako, nemá význam začať blbnúť a kaziť, lebo sa to nestotožňuje s mojim ponímaním.
Takže vo výsledku by akurát bolo treba nechať beh udalostí bežať, brániť sa keď sa brániť treba, ale nekonať zle keď mi to nerobí dobre alebo by poškodilo “tú moju vetvu fraktálu udalostí”.
Podobne ako pre paradajkový krík sme zlo my, lebo on sa snaží rásť, kvitnúť, plodiť aby prežil, a my mu z jeho ustavičnej snahy odoberáme plody v enormných množstvách. Alebo pre lúku plnú pekných kvetov, keď na ňu nabehne kosačka aby spravila pekný nízky golfový koberec (to bol fakt len príklad 😀 )
Páči sa miPáči sa mi
..toto by mi celkom pomáhalo aj s koncepciou odpúšťania 🙂
Páči sa miPáči sa mi
V podstate nič nedozrelo 🙂 … Máš pravdu, pripomína mi to iný channeling, kde mi bolo odporúčané “vnímať to dobré s tým zlým”. Je to aj toltécky koncept úplnosti: nič nie je osamotené, potiahnutie za jednu nitku “prepočíta” do nového tvaru celý zvyšok vesmíru. Veci sú akoby sklené, vidíš cez ne aj ich odvrátenú stránku a vnímaš, ako je potrebná pre niečo iné. Tým sa dostávaš do stavu, ktorý opisuje Krishnamurti, kedy strácaš potrebu konať a meníš sa na čisté vnímanie.
A tá rajčina… Zabúdaš, že keď ju oberieš, zješ, potrebuješ ju aj niekde vykediť – a obvykle je to inde, než si ju zjedol, semienka sa dostanú do zeme a vzniknú nové rajčiny, čím sa staráš o “zachovanie druhu”. 🙂 Tá golfová lúka, na to mám iný príklad… lesmé požiare, kedy prevládajúca vegetácia vykape a príležitosť dostane vegetácia, ktorá dovtedy nemala šancu. 🙂
Páči sa miLiked by 1 person
to myslím 🙂
Páči sa miPáči sa mi