Potom sa v svojom článku Lujan Matus vracia k predstave smrti ako poradcu, ako ju učil Castanedu don Juan: používal princíp rozpamätávania sa  na to, aby tlačil Castanedovo telo do rozoberania a rozpoznávania jeho súčasného stavu a podmienok.

Don Juan hovoril Castanedovi, nech sa pozrie doľava. Ak sa pozriete na obrázok, tak práve ľavá strana je tá, kde sú uložené spomienky.

Keď zomierame, sme konfrontovaní so svojimi spomienkami – ale nie je to plná pravda. Plná pravda o smrti je, že je všezahŕňajúca. Konfrontuje nás lineárne (teda: minulosť-prítomnosť-budúcnosť) a preniká cez všetky dimenzie.

Táto všezahŕňajúca sila obsahuje všetko. To, čo nás definuje, je spôsob, akým na ňu upriamujeme pozornosť.

Najjednoduchší spôsob je pozrieť doľava a sprístupniť si pocit uložený v našich spomienkach, ktorý nám poradí, ako postupovať. To však funguje len vtedy, ak sa dokážeme plne vnoriť do tu a teraz, pretože všetky naše potenciály sú uskladnené v tu a teraz.

Takže to, ako don Juan radil Castanedovi, aby sa pozrel rýchlo doľava, je len pomôcka pre nováčika, aby si uvedomil, že niečo mu ide po krku, a vyprovokovať v ňom slabú paranoiu. Keď si nováčik zafixuje, že je to len po jeho ľavej strane, začne sa prejavovať spôsobmi, ktoré boli dovtedy spútavané predstavami.

Toto je zas jedna z tých extrazrozumiteľných pasáží Lujana Matusa. 😕 (A to to nemusíte čítať v angličtine!) Ja sa teraz povznesiem 😛 nad všetky jeho archaizmy a konštrukty a poviem, čo si z toho vyberám:

Telo a duša sú spojené nádoby. Istým postojom alebo posedom vieme v tele vyvolať isté fyzické i psychické procesy. Stačí usmiať sa – a už sa telo relaxuje a sme prístupnejší argumentácii toho druhého. Keď naopak prístupní byť nechceme, stačí sa zamračiť, čím privrieme oči a zatvoríme ústa, čo sú oboje kanály pre vstup informácií. Tým zamedzíme vstupu informácií do nášho procesora a zotrvávame v našej pôvodnej pozícii.

To isté môžeme dosiahnuť aj len pohybom očí. Telo je naučené pri hrabaní sa v spomienkach obrátiť pohľad doľava. Takže cieleným obrátením pohľadu doľava si otvárame prístup k spomienkam. O aký typ spomienok pôjde, to určuje smer, kam sa budeme pozerať. Pamäť tela (teda karmické odtlačky) sú uložené v ľavom spodnom kvadrante. 🙂 Tam máme buď svoj pocit, alebo nám začne čosi rozprávať tichý hlások našej duše – ale aj nie až tak tichý hlások nášho ega!  A tu do hry vstupuje tá paranoia a sebadôležitosť, ktorú Lujan Matus spomína. Ak nie sme naučení zotrvávať v tu a teraz, kde je naše ego ticho, tak sa dopočujeme najskôr manipulácie zo strany ega, nie radu našej duše…

A pre tých, čo si myslia, že čítať Lujana Matusa je zábava, nechávam posledný odstavec v angličtine, nech si pobrúsia zúbky… Ja som v ňom aspoň nenašla nič dôležité 😀 :

We must see all of Juan Matus’ teachings to Carlos Castaneda as very slippery stones that take us across a threshold and while we ever so carefully step across that rushing stream, one must endeavor not to fall into the current that drags them into the self-perpetuating eddy of self-righteous certainty that may blind one to what really is taking place and perpetuates the teachings into a truth that eventually defines the limited position that the novice is defending, which in essence locates the true reflection of their consciousness in comparison to the bigger picture.

A predsa… Pri štvrtom nábehu som tam objavila jednu myšlienku, ktorú z toho vyberám a prerozprávam svojimi slovami:

Musíme si dávať pozor, aby sme nespadli do pasce sebadôležitosti – istoty, že máme pravdu alebo sme v práve -, pretože práve táto nás zaslepuje a nevnímame to, čo sa skutočne deje. Takto nováčik pasuje učenie na “svätú pravdu” a všetko interpretuje z úzkeho zorného uhla “litery” tejto pravdy miesto toho, aby sa na veci pozeral v širšom kontexte.

Inými slovami: skutočné porozumenie nastáva vtedy, keď si cez pnutie medzi našimi skúsenosťami a literou nejakého učenia vieme z neho vybrať, čo je pre nás podstatné a čo nie. Ak si toto vybrať nevieme, zostávajú nám len dve cesty: buď celé učenie nekriticky preberieme a budeme hlásať ako vieru, alebo ho rovnako nekriticky zamietneme a budeme ho z plných síl popierať.

Pekné pre nás – ovšem ešte sme sa nedostali ani o krôčik bližšie k realite. 😕