Ak nemáš odvahu mýliť sa, keď sa mýliš, si blázon. — Lujan Matus

(If you don’t have the courage to be wrong when you are wrong then you are a fool.)

Pre mňa je táto myšlienka vyjadrením našej schopnosti poznávať realitu objektívne, mimo našich emocionálnych skreslení. Ešte stále to nebude celkom bez filtrov, pretože tie už sú dané obmedzením našich zmyslov a našej rodnej syntaxe, ale ak sa nám podarí vypnúť naše emocionálne filtre a preosiať naše mentálne modely do tej miery, aby obsahovali len overené alebo vysoko pravdepodobné postrehy, dostávame šancu dostať sa trochu bližšie tomu, čo je “realita”.

Neschopnosť pripustiť si chybu

“Ak nemáš odvahu mýliť sa, keď sa mýliš” neznamená nič iné, než že si musíme byť schopní pripustiť vlastnú nedokonalosť a omyl a nie bojovať za každú cenu za udržanie nášho pôvodného názoru, ktorý sa už dávno ukázal ako neobhájiteľný… Ak túto silu v sebe nenájdeme, budeme míňať energiu na prekrúcanie skutočnosti, vymýšľanie nových interpretácií, zdôvodňovanie nášho “správneho” postupu v minulosti a presviedčanie celého sveta o našej pravde… o ktorej už dávno v kútiku duše vieme, že je neudržateľná. To preto, lebo nechceme byť hlupáci v očiach seba samých a ľudí naokolo. Ale, ako to už býva, práve tým hlasitým vykríkaním a presviedčaním zo seba robíme ešte väčších hlupákov, pretože navyše začíname vyzerať aj ako neschopní pripustiť si chybu. A stavte sa, že v tom zástupe sa pár ľudí nájde, ktorí to okamžite uvidia a začnú sa útrpne usmievať…

Takže ak si nedokážeme priznať chybu a obhajujeme neudržateľné stanovisko alebo správanie, tak našu osobnú silu míňame na to, aby sme zo seba urobili ešte väčšieho vola. 😕

Očakávania plodia závislosť

Druhá situácia, kedy sa takto nerozumne (energeticky nerozumne) správame, vzniká vtedy, keď sa riadime výlučne našimi predstavami a očakávaniami. Aj naše očakávania totiž pohlcujú energiu a fungujú ako filtre – pretože máme cieľ/predstavu, začíname si z celej reality vyberať len to, čo našej predstave vyhovuje alebo nevyhovuje. A zasa sa dostávame do stavu reagovania: ak vyhovuje, tak to nafúkneme, ak nevyhovuje, tak to zmenšíme, znevážime alebo celkom odškriepime. Pretože sme závislí na tom, aby svet okolo nás vyzeral istým spôsobom.

A zasa: sústavné porovnávanie, nafukovanie a znižovanie pohlcuje veľkú časť našej osobnej energie. Tej energie, ktorú by sme mohli použiť na to, aby sme:

• vnímali realitu čo najreálnejšie
• dokázali sa na ňu naladiť
• využili energetické prúdy reality na to, aby nás bez problémov a ťažkostí unášali k našim cieľom.

Aj keď… teraz by som mala po pravde povedať, že aj ciele nie sú nič iné než istá forma očakávaní… Ale ruku na srdce: keby sme boli až takí  dokonalí, tak by nám už dávno medzi lopatkami rašilo perie, nie? 😛

Človek potrebuje nejaký cieľ. Bolo by dobre, keby ten cieľ bol v súlade s prirodzeným tokom energie. Ale kým nedokážem vnímať neskreslený, prirodzený tok energie, nemám veľkú šancu stanoviť si cieľ, ktorý by to napĺňal.

Takže moja rada: neudržiavajme za každú cenu náš sebaobraz. Ak ho treba rozbiť a pozliepať nový, dokonalejší, urobme to. Nebude to príjemné, ale tá energia, čo sa tým uvoľní, stojí za to. Veď si len povedzte: zhmotňovanie, naladenie sa na univerzálnu energiu, prístup k akašickým záznamom, liečenie a kontakt na diaľku len cez energetické pôsobenie… nie sú to samé dobré veci? 🙂

Podobné články: Tanec pred zrkadlom a významné udalosti v našom živote • Nepriateľ rozvinutej bytosti: vlastná dôležitosť • “Keby som bol(a) jediný človek na svete…”