Ako znova čítam Castanedu, natrafila som v knihe The Fire from Within na pasáž, ktorá mi kedysi nič nehovorila. Chápala som jej princíp, ale považovala som ju za hooodne vzdialenú bežnej praxi a tak som ju pustila z hlavy.

Teraz, po rokoch, mám na veci trochu iný pohľad. Nie preto, že by som bola múdrejšia 😛 , ale mám viac skúseností. Keď na to pozerám spätne, celá toltécka cesta, ako ju popisuje Castaneda, má svoju paralelu v tom, čo so mnou stvárali anjeli… 🙂 Až teraz, s odstupom času, mi niektoré ich ťahy dávajú zmysel – a to práve vtedy, keď natrafím na určité pasáže v Castanedovi! Ako keby som brala do ruky presne to, čo mi v najbližších dňoch dá veľmi konkrétnu odpoveď… Minule som takto siahla po The Fire from Within, hoci mám rozčítané tri iné Castanedove knižky a jedného Lujana Matusa. Nejako som však potrebovala “zmenu” a váhala som medzi The Fire from Within a The Power of Silence. Nakoniec som bez nejakého zjavného dôvodu vybrala The Fire from Within, otvorila ju a hneď na druhý deň ma posunula ďalej… doslova a do písmena! 🙂

Pretože som v nej našla pasáž o tyrančekoch (= malých tyranoch). 🙂

V družine, ktorú zostavil don Juan pre Castanedu, bola bosoráčka La Gorda. V čase, kedy sa odohráva príbeh tejto knihy, mala La Gorda výkyvy sebadôležitosti a tie sa prejavovali tým, že napríklad žiarlila na Castanedu alebo si myslela, že ju za jej chrbtom ohovárajú. Don Juan ju provokoval. Keď sa išli poprechádzať s Castanedom a ona sa chcela pridať, tak jej povedal, že to nie je pre ňu, lebo budú hovoriť o nej – a nechali ju tam stáť s otvorenými ústami.

“Nemáme čo  preberať na La Gorde ani na nikom inom,” povedal. “Povedal som je to len na to, aby som vyprovokoval jej nesmiernu sebadôležitosť. A zabralo to. Je na nás nazúrená. Ak ju dobre poznám, tak sa doteraz vnútorným monológom vystupňovala do stavu, kedy si vsugerovala dostatočné presvedčenie a pocit rozhorčenia nad tým, že sme ju odmietli a zosmiešnili. Neprekvapilo by ma, keby na nás vyletela tu, v parku.”

Don Juan povedal, že sebadôležitosť je náš najväčší nepriateľ. Keď sa cítime urazení alebo ukrivdení skutkami a ťahmi ostatných ľudí, oslabuje nás to. Vlastne vďaka sebadôležitosti trávime väčšinu nášho života tým, že sme ukrivdení tým, čo niekto iný povedal, urobil alebo si nebodaj pomyslel – a čo my celkom presne vieme, čo si kto pomyslel bez toho, aby to vyslovil alebo inak dal najavo 😕 …

Noví vidiaci (teda nie tí starí “bosoráci”, ktorí manipulovali ľudí) nástojili na tom, že bojovník má urobiť všetko, čo je v jeho silách, aby vymazal a zrušil svoju sebadôležitosť. Prišli totiž na to, že ak nie sme pod vplyvom sebadôležitosti, sme prakticky nezraniteľní.

No, a keď don Juan povedal túto múdru vetu, odrazu sa pred nimi v parku vynorila La Gorda, dobre im znadala a vylepila Castanedovi parádne zaucho s komentárom, že teraz už majú dôvod ohovárať ju. 😀

Castaneda v tom okamihu pochopil, že aj on trpí monumentálnou sebadôležitosťou. Bolo mu aj trochu ľúto La Gordy, že sa k nej nesprávajú pekne, keď ju takto provokujú, ale don Juan povedal:

“Sebadôležitosť nemožno zničiť milým správaním.”

Don Juan pokračoval, že starí i noví vidiaci sa delia na dve kategórie bosorákov: jedni sú ochotní podrobiť sa tvrdej sebadisciplíne a dokážu svoje konanie upriamiť na pragmatický cieľ, z ktorého obvykle majú niečo aj iní bosoráci a ľudstvo ako také. Druhá kategória vidiacich je tvorená tými, ktorí sa nechcú obmedzovať a kašlú na pragmatické ciele. Práve títo druhí bosoráci si nikdy nevyriešili problém so sebadôležitosťou.

“Sebadôležitosť nie je niečo jednoduché a naivné,” vysvetlil [don Juan]. “Na jednej strane tvorí jadro všetkého, čo je v nás dobré, a na druhej strane tvorí jadro všetkého, čo je na nás pokazené. Zbaviť sa sebadôležitosti, ktorá tvorí to pokazené jadro, je majstrovský strategický kúsok.”

Bojovníci bojujú so sebadôležitosťou zo strategických dôvodov, nie z princípu. Bezchybnosť totiž nie je nič iné než patričné používanie energie. Preto si bojovníci robia strategické zoznamy. Spíšu si všetko, čo robia, aby odhalili vzorce správania, ktoré nie sú podstatné pre prežitie a pocit spokojnosti. Na týchto zoznamoch sebadôležitosť je tou činnosťou, ktorá pohlcuje najviac energie. Preto sa jej snažia zbaviť.

Stratégiu, ako sa zbaviť sebadôležitosti, vyvinuli vidiaci za čias Conquistadorov (španielskych dobyvateľov). Títo vidiaci boli majstri stalkingu. Ich stratégia spočíva zo vzájomnej súhry šiestich prvkov, z ktorých päť je interných, teda týkajúcich sa vnútra bojovníka: kontrola, disciplína, sebaovládanie, časovanie a vôľa. Priamo sa týkajú sveta bojovníka, ktorý bojuje proti sebadôležitosti. Posledný, šiesty prvok je prvok vonkajšieho sveta a nie je pod kontrolou bojovníka, Nazýva sa tyrančekom (t.j. “malým tyranom”).

Sú rôzne druhy tyranov

Tyranov a tyrančekov majú toltékovia ešte pekne rozkategorizovaných a nazvaných s patričnou dávkou štipľavého humoru. “Óbrtyran” 🙂 je pôvodný zdroj energie, sila, čo vládne svetom. Tomu hovoria “tyran”. A pretože všetko ostatné je menej ako on, tak to nazývajú “tyranček” (alebo pidityran, ak je vám to tak príjemnejšie). Aj tyrančekovia sú ešte ďalej rozdelení, ale nemyslím, že by toto rozdelenie bolo podstatné. Všetci majú spoločnú črtu: trápia nás, týrajú nás, vytáčajú nás, zožierajú nás zaživa.

Najviac cenený tyranček je taký, ktorý je takmer nepremožiteľný, absolútny vládca nad životom a smrťou. Tých je ovšem v našich časoch menej, tak sa musíme uspokojiť so slabším odvarom. Títo tyrančekovia nás neženú na hranu smrti, ale zato kvalitne otravujú: vyvolávajú v nás pocit biedy, ubližujú nám fyzicky alebo psychicky, niekedy sú len otravní do zbláznenia alebo sa na nás upnú a nedajú nám dýchať. Niektorí používajú brutalitu a násilie. Iní v nás vyvolávajú smútok. Ďalší nás znervózňujú a naháňajú nám strach. A ešte iní nás dokážu rozzúriť do biela.

Všetkými týmito spôsobmi prispievajú tyrančekovia k tomu, že bojovník sa postupne zbavuje sebadôležitosti – učia bojovníkov odosobniť sa.

[Don Juan] povedal, že to, čo mysleli noví vidiaci, je zabijácky manéver, v ktorom tyranček je ako vrchol hory a atribúty bojovníka sú ako horolezci, ktorí sa na vrcholku strtávajú.

“Obvykle sa rozohrávajú len štyri atribúty,” pokračoval. “Piaty, vôľa, sa vždy necháva na poslednú konfrontáciu, keď bojovník čelí takrečeno popravčej čate. … pretože vôľa patrí do inej oblasti, do neznámeho. Tie zvyšné štyri patria do známeho, presne tam, kde sa rozťahujú aj tyrančekovia. V podstate vlastne to, čo z ľudí robí tyrančekov, je práve nutkavá manipulácia známeho.”

Don Juan vysvetlil, že súhru všetkých piatich atribútov zvládajú len vidiaci, ktorí sú bezchybní bojovníci a ovládli svoju vôľu. Takáto súhra je dokonalý manéver, ktorý sa nedá urobiť na bežnej ľudskej scéne.

“Štyri atribúty stačia na to, aby sme sa vysporiadali s tými najhoršími tyrančekmi – ak nejakého nájdeme. Tyranček je vonkajší prvok, ten, ktorý nevieme kontrolovať – a možno najdôležitejší zo všetkých. … Bojovník, čo sa potkne o tyrančeka, je šťastlivec.”

V časoch Conquistadorov vytvorili vidiaci trojfázovú postupku. S pochopením ľudskej povahy usúdili, že ak vidiaci dokáže ustáť tyrančeka, rozhodne dokáže v pohode ustát neznáme a potom možno dokáže ustáť aj nepoznateľné. Nič totiž nedokáže tak vycizelovať bojovníckeho ducha ako nutnosť mať do činenia s odpornými ľuďmi s vysokou mocou. Len za takýchto podmienok bojovník nadobúda triezvosť a vnútorný pokoj, ktorý mu umožní ustáť nepoznateľné.

Novodobých vidiacich testovali španielski dobyvatelia. Vyvražďovali, ubližovali len tak, pre zábavu – a tým vyhnali schopnosti vidiacich až za hranice – keď boli vidiaci schopní čeliť Španielom, dokázali už čeliť čomukoľvek.

Don Juan a jeho “tyranček”

Potom don Juan rozprával Castanedovi svoj vlastný príbeh. Pokúsim sa ho zhrnúť, ale nie som si istá, že niečo nevynechám, takže ak ho chcete v plnej kráse, pozrite si ho v knižke. V stručnosti: don Juan bol mladý, mocný Indián, keď si ho nejaká bohatá dáma vyhliadla ako pomocníka na statok. Vzal ho tam predák – a okamžite mu vysvetlil, že tu je už na dožitie, že bude drieť, kým mu mäso nespadne z kostí a že nech si nerobí falošné nádeje – že nastupuje miesto po nejakom mŕtvom Indiánovi a keď zomrie on, nejaký iný Indián nastúpi na jeho miesto. Brutálny dozorca s ešte jedným si brali jeho plat a delili si ho medzi sebou. Jeho v kuse ponižovali a tyranizovali, mlátili a ubližovali mu, až z toho donovi Juanovi jedného dňa preplo, s krikom sa vyrútil na cestu a tam ho dozorca zostrelil. Zasiahol ho do hrude, ale nezabil ho, hoci si to myslel. Na tej ceste ho polomŕtveho našiel jeho mecenáš, vzal ho, ošetril ho a učil ho. Vysvetlil mu, že natrafil na priam úžasného tyrančeka, požehnanie jeho bosoráckeho rastu. A že má svojmu tyrančekovi čeliť a má sa vrátiť späť do služby.

Trvalo tri roky, než don Juan bol tak ďaleko. Potom jeho mecenáš vymyslel stratégiu, s ktorou dona Juana vyslal späť do služby.

“Môj mecenáš vymyslel stratégiu s použitím štyroch atribútov bojovníka: kontroly, disciplíny, zdržanlivosti a načasovania.”

Jeho mecenáš povedal, že don Juan je už na ceste bojovníka dosť dlho na to, aby aspoň v minimálnej miere vládol dvoma prvými atribútmi: kontrolou a disciplínou. Oba tieto atribúty sa totiž vzťahujú na vnútorný stav bojovníka. Bojovník je koncentrovaný sám na seba, ale nie sebecky, ale v zmysle sústavného, dôkladného a všestranného skúmania svojho ja. Zvyšné dva atribúty, zdržanlivosť a načasovanie, nie sú výlučne výsledkom vnútorného nastavenia. Už spadajú nie do oblasti bojovníka, ale do oblasti muža poznania.

Potom nastala pasáž, ktorá je ešte stále pre mňa nestráviteľná (pretože ju odmietam stráviť 😛 ): nápad využiť tyrančeka neslúži len na zdokonalenie bojovníckeho ducha, ale aj na obveselenie a šťastie. Chápem, že niekto môže mať potešenie z toho, keď sa dokáže tak dokonale odosobniť, že situáciu “zahrá”… ale sama ešte nie som tak ďaleko! Koľkokrát sa potýkam s nejakým Tyranosaurus Rex 😛 , najprv príde totálne vytočenie a až potom tá studená, odosobnená fáza, kedy už fungujem celkom “v pohode”. Ale to vypenenie spočiatku ma ešte stále odpudzuje a preto ak môžem, tyranosaurom sa vyhýbam.

Keď sa do kontaktu s tyrančekom dostane obyčajný človek, dopúšťa sa tej chyby, že nemá stratégiu, ktorou by sa riadil (čo je aj môj prípad z predošlého odstavca). Obyčajní ľudia sa berú príliš vážne. Ich konanie a pocity a konanie a pocity ich osobných tyrančekov sú supermegadôležité. Na druhej strane, bojovníci majú nielen dobre premyslenú stratégiu, ale sa aj zbavili svojej sebadôležitosti – vďaka tomu, že pochopili, že realita je len interpretácia nás samotných. Dlhého preslovu krátky význam: tyrančekovia sa berú smrteľne vážne, kým bojovnície nie. 🙂

A náš príbeh pokračuje. Don Juan sa s roztrasenými kolenami a chrabrým odhodlaním vrátil do práce, ktorú robil kedysi. Nespoznali ho; považovali ho za dávno mŕtveho. Jeho úlohou bolo pritiahnuť pozornosť kohokoľvek, kto práve hľadal najbližšiu obeť. Náhodou ho pri práci videla tá istá dáma, čo pred rokmi, a znova si všimla jeho silu a nasadenie. Don Juan vedel, že ona ani len netuší, aké praktiky jej predáci používajú. Pretože bol ešte silnejší než naposledy, vyžiadala si ho.

Tentokrát však don Juan odmietol predákovi zaplatiť za to, že ho prevelí na jej statok. Predákovi sa niečo podobné ešte nestalo a tak sa vyhrážal, že dona Juana vyhodí, ale ten len odpovedal, že potom za dámou pôjde sám, pretože vie, kde býva.  Predák začal zjednávať, na čo si don Juan ešte od neho vypýtal peniaze za to, že prejde na statok dámy. Predák mu nakoniec strčil do ruky pár bankoviek a už sa tešil, ako z neho zoderie kožu, len čo ho bude mať v moci.

A preto, len čo dorazili na statok, vybehol don Juan do domu a hľadal dámu, čo si ho vyžiadala. Padol pred ňou na kolená, pobozkal jej ruku a ďakoval jej za to, že si ho všimla… Predák z fabriky a predák zo statku, zohraná dvojica vydriduchov, len stáli v nemom úžase – nemohli v danom okamihu donovi Juanovi urobiť vôbec nič.

Život pokračoval ako prvýkrát, lenže don Juan bol lepšie pripravený. Jeho kontrola mu umožnila napĺňať aj najdebilnejšie príkazy predáka bez problémov. V takýchto situáciách človeka najviac vyšťaví sústavné zraňovanie jeho sebadôležitosti. Ktokoľvek má čo len štipku hrdosti, je rozodraný zaživa tým, že ho niekto ponižuje, akoby bol totálne bezcenný.

“Ochotne som urobil všetko, čo odo mňa žiadal. Bol som optimistický a silný. A kašľal som na svoju hrdosť či strach zvysoka. Bol som tam ako bezchybný bojovník. Keď dokážeš udržať svojho ducha na výške, hoci niekto po tebe dupe, tomu sa hovorí kontrola.”

Stratégia jeho mecenáša si vyžadovala, aby sa miesto tej sebaľútosti, ktoru sa zahŕňal naposledy, pustil okamžite skúmať silné a slabé stránky predáka na statku, jeho maniere a tiky.

“Zozbierať všetky tieto informácie, kým dostávaš na kožuch, sa volá disciplína,” povedal don Juan. “Podľa nových vidiacich perfektný tyranček nepozná zľutovanie.”

Zvyšné dva atribúty bojovníka, zdržanlivosť a načasovanie, don Juan ešte nemal, ale obsahovala ich stratégia jeho mecenáša. Zdržanlivosť značí trpezlivo vyčkávať, bez nervozity či urýchľovania, jednoducho v sebe zadržiavať to, čo treba “vyplatiť”.

“Bol som bojovník. Vedel som, že čakám, a na čo čakám.”

Stratégia, ktorej sa don Juan pridŕžal, si od neho vyžadovala systematicky podpichovať jeho protivníka, ale pritom sa kryť vyššiepostavenou osobou a hľadať u nej bezpečie. Presne túto stratégiu zvolili noví vidiaci u španielskych Conquistadorov, keď sa skryli pod pláštik katolíckej cirkvi. Ochranou dona Juana bola dáma, čo si ho vyhliadla. Kľakal pred ňou a blahorečil ju ako svätú; vyžobral si od nej medajlón, aby sa k nemu mohol modliť; zorganizoval modlenie medzi ostatným služobníctvom… a jeho protivníka, predáka, z toho išiel trafiť šľak. Nedokázal to preniesť cez srdce a rozhodol sa, že dona Juana zabije.

Don Juan si toho bol vedomý a už nespával dobre, ba dokonca spával na povale a párkrát pristihol predáka, ako ho hľadá s vraždou v očiach. Denne ho predák hnal do stajní k polodivým koňom a dúfal, že ho zadupú. Don Juan si tam v rohu nachystal kryt z dosiek, ay bol aspoň čiastočne v bezpečí. Predák za ním nikdy do stajne nešiel, pretože sa bál koní – a to bola jeho Achilova päta.

Don Juan povedal, že načasovanie je tá vec, ktorá riadi uvoľnenie stavidiel a vyplavenie všetkého, čo človek zadržiava. Kontrola, disciplína a zdržanlivosť sú ako priehrada, za ktorou sa veci zbierajú. Načasovanie sú stavidlá.

Jedného dňa urazil don Juan predáka pred všetkým ostatným služobníctvom – nazval ho zbabelcom, ktorý sa smrteľne bojí ženy svojho zamestnávateľa. Bola to súčasť stratégie – okamih, kedy sa hra zvrtla v neprospech tyrančeka: niekto ho zosmiešnil, pohanil pred dôležitými svedkami a potom beztrestne ušiel! Predák vypenil, ale don Juan už vtedy znova zbožne kľačal pred dámou a pod jej ochranou.

Len čo dáma zašla do domu, zavolali ho predák a jeho kumpáni na zadný dvor, vraj kvôli robote. Don Juan vedel, že sa chystá vražda. Zdanlivo poslúchol, ale odrazu sa zvrtol a vbehol do stajní. Spoliehal sa, že kone sa začnú plašiť, narobia hluk a majitelia pribehnú, takže predák sa ho neodváži odstreliť.

Skočil do kotca k najdivšiemu koňovi a tyranček, zaslepený zúrivosťou, tam vbehol za ním. Don Juan sa zdekoval za svojou doštenou ochranou. Predáka kôň udupal na smrť.

Celá “odplata” trvala šesť mesiacov. Keby sa nebol don Juan pevne držal svojich štyroch atribútov bojovníka, nebol by vyviazol živý.

“Môj mecenáš mi vysvetlil, že zdržanlivosť značí zadržiavať duchom niečo, o čom vieš, že to treba už vrátiť. Neznamená to, že bojovník sa snaží kuť pikle a plánuje niekomu robiť zle a vyrovnať staré dlhy. Zdržanlivosť je niečo nezávislé. Kým si bojovník udržiava kontrolu, disciplínu a načasovanie, zdržanlivosť zabezpečuje, že ten, kto si to zaslúži, dostane, čo si zaslúži.”

Toľko príbeh dona Juana o tom, ako porazil svojho tyrančeka.

Moji vlastní tyrančekovia

Keď som to čítala, zasa u mňa kdečo “zakliklo”. Príbeh som poznala už roky, ale niekedy potrebujete isté skúsenosti, aby ste si príbeh vedeli umiestniť do správnych súvislostí… Pamätáte sa na “úžasných mladých mužov” na minigrimi? To boli moji tyrančekovia. A čo som urobila? Z tohto boja som vycúvala…

Ale tých tyrančekov bolo viac – predtým i potom. Ešte v rokoch osemdesiatych som mala kolegyňu, ktorá bola parádne odrastený Tyranosaurus Rex (môj osobný terminus technicus pre tyrančekov). Už som o nej niekde písala – päť a pol hodiny denne prekecala hlasom vlakového výpravcu (aj s tými decibelmi) a keď som sa ohradila, že takto nedokážem prekladať, tak mi začala ísť po krku – a keďže bola žena, zorganizovala celú “loveckú párty”. Síce som sa z toho nakoniec vydriapala a vyhrýzla, ale poviem vám, šrámy na duši mám dodnes… Myslím, že som vtedy prišla o nejaké tie rôčky života! 😦

No a potom, keď som tak elegantne zdrhla od “úžasných mladých mužov” (a nehovorte, že toho Nrayna som sa skutočne nesnažila dostať na nejakú spoločnú komunikačnú vlnu), lekcia pokračovala. A horšie… Po našom rozchode s niekdajším Auríkom mi ktosi preposlal mail, kde sa jedna moja dovtedy-kamarátka, ktorú berú za “priamy kanál”, dosť posudzovačne vyjadruje na moju adresu a podkladá to “informáciami zhora”. Vedela som, že by som mala reagovať, ale situácia nebola priaznivá, nechcela som bonznúť informanta a tak som musela zostať ticho a nechať ju šíriť o mne čokoľvek, čo sa rozhodne povedať. A narozprávala toho zjavne hodne: jedna jej veľmi dobrá priateľka o mne začala z ničoho nič vyhlasovať, že jej poškodzujem zdravie a snažím sa rozbiť jej vzťah – a to ma vôbec nepozná! Videla som, aká dráma sa rozohráva, ale znova: situácia nebola priaznivá, brala som ohľad na informantov a musela som to zadržiavať v sebe.

Lenže poznáte to: neexistuje útek. Existuje len odkladanie si nechutných problémov na neskôr. A keď im dlho unikáte, tak sa Osud postará, aby ste do cesty dostali niečo, o čo si rozbijete ňufák… 😕

Moja “ňufákoborná” prekážka sa mi postavila do cesty začiatkom roka. Jedna kámoška si sčistajasna zmyslela, že sa do mňa zamilovala. 😦 Napriek ohradeniu, že som absolútne “hetero”, odmietla cúvnuť a začala mi posielať channelované vyhlásenia anjelov, ako strašne túžim  vliezť si s ňou do postele! Neustála som to a aj z tejto situácie som zdrhla.

Ďalšie zlyhanie na rováši… Vedela som, že sa situácia bude opakovať donekonečna, až kým ju raz neustojím – a dlho som nečakala! Čoskoro sa objavil na eldhwen blogu článok, kde ma môj niekdajší “kamarát” 🙂 priamo nariekol z čiernej mágie a presne tí ľudia okolo neho, čo mňa inde vinili z ohovárania, nepovažovali za potrebné jeho vyhlásenia korigovať – asi preto, že im tak pekne 😛 zapadli do ich rozohranej drámy… Konečne som dostala šancu povedať si svoje a vynulovať tak aspoň časť nahromadenej energie! Keď z vás niekto úmyselne vyrába verejného nepriateľa číslo jedna (Nemci na to majú slovo “Rufmord”, teda vražda osoby cez zničenie jej dobrého mena 🙂 ) a veci sa vo vás zbierajú po dlhú dobu bez možnosti konať, prestáva záležať na nejakej “spravodlivosti” a zaváži už len to, že môžete verejne a jednoznačne vystúpiť z drám, ktoré iní okolo vás spriadajú. Žiadna satisfakcia, pretože svet už nikdy nebude taký bezproblémový ako predtým, ale aspoň šanca nechať celé to svinstvo za sebou… Don Juan tomu hovoril: “Keď bojovník nič neočakáva, každá drobná vec je preňho obrovský dar.” A toto vyrovnanie energie nebola nijaká “drobná” vec, to mi verte! 🙂

Tak som teda vďaka schopnosti čakať a zadržiavať v sebe konečne prvýkrát “bodovala”. Tým však moje tyranské etudy ešte zďaleka nekončili: onedlho na to dostala iná kámoška megazáchvat Parazita. Začala nútiť ľudí okolo seba, aby sa pitvali v neexistujúcich “problémoch v našich vzťahoch” a všetko neúmerne dramatizovala. Už na emocionalitu ako takú neviem dobre reagovať, ale keď niekto začne okolo seba vyrábať drámy a scény… Celkom nebojovnícky som vypenila a bola som pripravená zdrhnúť aj z tejto situácie. Na druhý deň mi však nejako otrnulo. Povedala som si “kašlem na to, ona asi nemôže inak, ak dokážem pomôcť, tak pomôžem” – a nejako sa mi podarilo nebrať tie emocionálne výšplechy osobne… Ostala som studená, racionálna a plánovitá a azda som ju aspoň trocha naviedla na to, ako s Parazitom vykývať. Vtedy odrazu prišla pochvala od anjelov – túto situáciu som ustála, svoju úlohu som naplnila – a dostala som udičku, že sa mám pobrať ďalej… 🙂

Neviem, koľko tyranosaurov ešte postretnem, ale už mám precedens 🙂 : viem, že sa to dá ustáť – a viem aj, ako na to! Nemôžem tvrdiť, že by som sa bola nejako podstatne zbavila sebadôležitosti, ale aspoň na tú jednu potrebnú chvíľku som ju dostala pod kontrolu. Teraz ešte ten zvyšok… 🙂 Nuž čo, za rohom už zrejme zasa stepuje nejaký tyranosaurus! 😕 [Ľudia, ja si asi otvorím veštiareň… Nejaké dve hodiny po dopísaní tohto odstavca sa mi ozval Nrayn… ale v pohode. Zatiaľ.  😛 ]

A aby som si nerobila zásluhy najúžasnejšie na celom svete: nebola by som svojho posledného tyrančeka ustála, keby nie mojej dlhodobej potýčky s Alzheimerom. To je môj  Tyranosaurus Rex par excellence – niečo, čo nemám šancu vyhrať a nikto sa ma nepýta, či si to trúfam alebo netrúfam ustáť – jednoducho to tak je. Vyžaduje si nesmiernu kontrolu a disciplínu, aby ste život nerobili ešte horším, než už je. Vyžaduje si obrovskú zdržanlivosť, pretože všetko musí zostávať vo vás a nesmie prešplechnúť navonok, ak nechcete blízkemu človeku dať pocit, že je nevítaný a na príťaž. A chce to aj vysokú mieru načasovania a dôvery, ak pritom nechcete prísť o svoj vlastný život… Mohla by som fungovať aj inak, ale toto je posledná dohoda s týmto svetom, ktorú som si ešte zvolila naplniť. Posledné samonastolené obmedzenie. 🙂 A keď sú karty rozdané takto, keď nemáte možnosť vyberať si, vtedy sa vo vás aktivujú všelijaké rezervy, o ktorých obvykle ani netušíte, že ich máte! 🙂

Môže tyranček poraziť bojovníka?

Dnes bojovníci už nemajú do činenia s tyranmi, ktorí sú zvrchovaní vládcovia nad ich životom a smrťou (ak len nenatrafia na nejakého úchyla). Preto majú vždy možnosť stiahnuť sa, pozbierať sily a vrátiť sa späť do “boja”. Alebo môžu z boja celkom vycúvať. Má to však jeden háčik: keď vás tyranček porazí, síce nezomierate, ale časť z vás je drsne poničená – niekedy nenapraviteľne. Dostaví sa pocit neschopnosti, zraniteľnosti a zlyhania. Don Juan tento stav nazýva “úmrtnosťou”.

“Ako meriate porážku?”

“Každý, kto prejde na stranu tyrančekov, je porazený. Konať v hneve, bez kontroly a disciplíny a zdržanlivosti, znamená byť porazený.”

“Čo sa stane, keď je bojovník porazený?”

“Buď sa pozbiera a znova zadefinuje alebo odchádza z cesty za poznaním a pridá sa k radom tyrančekov bežného života.”

…

Monty Python – Always Look On The Bright Side Of Life