Nedávno som sa pustila po troch rokoch znova do čítania Castanedovej knihy The Art of Dreaming. S odstupom času, keď už viem o toltéckom učení viac, mi niektoré veci neprichodia až také zaujímavé ako vtedy (čítala som vtedy i teraz so zvýrazňovačom v ruke), ale pasáž o kotviacom bode hneď na začiatku knihy ma zaujala ešte viac. Ono čítať v angličtine niečo, pre čo ani Angličania nemajú jazyk, je totiž dosť veľká fuška… Až spätný pohľad po všetkých knižkách mi umožňuje pochopiť celú súvislosť (alebo to, čo v tomto čase považujem za “celú” súvislosť; už asi tušíte, že nečítam poslednýkrát… 🙂 ).

Takže sa idem pustiť do témy, ktorá možno nie je “technika”, ale rozhodne je dôležitá pre pochopenie našej energetickej štruktúry a toho, čo sa s nami deje, ak “vylezieme” za hranicu bežného 3D života. Kde mám medzičasom nejaké vlastné skúsenosti, tam nimi prispejem 🙂 .

A ešte než začnem: to, čomu ja hovorím “kotviaci bod” nazývajú iní prekladatelia inak. Anglický termín je “assemblage point”, bod “zmontovania” – v tomto bode sa “zmontuje” z našichvnemov tá realita, ktorú považujeme za jediný možný hmotný svet. Pretože to je bod, ktorý nás ukotvuje v istom vnímaní, ja som si zaviedla výraz “kotviaci bod” a doteraz mi veľmi dobre slúžil.

V ďalšom texte (a priebežne v ostatných článkoch) používam castanedovský termín videnie. Po posledných debatách s Mirom potrebujem upozorniť, že nejde o zrakový vnem, ale hocijako získané vedomie niečoho. Vidiaci keď vidia, tak nie cez svoje fyzické oči. Niekto tomu hovorí intuícia, iní dostávajú informácie vo forme vnútorného hlasu a ďalší zas ako fyzický pocit alebo hlbokú istotu. Všetko toto sú formy bosoráckeho videnia. Ak zrovna vaše oči nedodávajú nijaké informácie, nezúfajte si a hľadajte kanál, ktorý je pre vás prirodzenejší!

Ešte niečo: Inkovia Kečua s kotviacim bodom narábajú trochu inak, než to popisuje Carlos Castaneda. Alberto Villoldo (žiak dona Pedra Moralesa) hovorí, že kotviaci bod nie je presne na tom istom mieste u všetkých ľudí. Keď som robila cvičenia podľa neho, niečo som nahmatala a posúvala. Ale spätne po prečítaní Castanedu si nie som istá, že som pracovala s kotviacim bodom – totiž ak by nebol u všetkých ľudí zafixovaný na približne tom istom mieste, nevideli by sme ten istý svet a nepanovala by medzi nami zhoda o tom, ako to “tam vonku” vyzerá… Takže toto je nevyriešená otázka, s ktorou musím žiť, než na ňu nájdem nejakú odpoveď. 😕

Takže o kotviacom bode: tento svet je v prvom rade svet energie a až potom svet hmoty a pevných predmetov. To, že ho vnímame primárne ako hmotu, je dôsledok dohôd, ktoré ľudstvo uzavrelo pred mnohými tisícročiami. Castaneda to nazýva “sociálna základňa vnímania”, ale proste je to len dohoda, čo je čo; teda keď vnímame A, že si pomyslíme B. Keby naši predkovia neboli tieto dohody urobili, asi by sa dvaja ľudia nikdy nedohodli na tom, čo sa práve deje a čo s tým treba urobiť… 😦 Takže keď začali byť hladní a bolo treba ísť za korisťou, nejako sa dohodli a odvtedy toto vnímanie sveta ako “sveta hmoty” pokračuje – a my sme už za tie tisícročia zjavne zabudli na to, že tento svet je primárne energia! V posledných týždňoch sa toto stalo mojou vlastnou lekciou a poviem vám, nie je vôbec ľahké prestať sa vnímať ako pevné telo v svete pevných hraníc, priestoru a času!  Niekedy mám drobné záblesky, ale väčšinou len čo otvorím oči, už som znova v starej, dobrej 3D…

Aj keď je tento svet svetom energie, nikdy ju nebudeme schopní vnímať priamo, hovorí don Juan. Vždy nás zastaví fyzická istota – tvrdosť predmetov.

Naša obálka – guľa či vajíčko?

Starí toltécki bosoráci, ktorí žili pred mnohými tisícročiami a experimentovali s ľudským vnímaním,  vnímali univerzum ako spleť žiarivých vlákien, ktoré sa rozprestierali bez konca do všetkých možných smerov a mali svoje vlastné vedomie, ktoré ľudský mozog nie je veľmi schopný pochopiť.

Vo Villoldovi Kečua Indiáni nazývajú tieto energetické línie texemuyo (číta sa techemujo) a ja som to slovo prebrala, pretože je jednoduchšie ako “silové vlákna” alebo “energetické vlákna”, hoci používam priebežne aj tieto označenia. Takže ak sa stretnete s jedným, druhým alebo tretím – všetko to u mňa označuje jedno a to isté!

“Keď bosoráci vidia ľudskú bytosť,” povedal don Juan, “vidia obrovský žiarivý tvar, ktorý sa vznáša a pri svojom pohybe vyrýva do energie Zeme hlbokú brádzu, akoby mal nejaký koreň, ktorý za sebou vlečie.”

Podľa dona Juana sa náš energetický tvar v čase mení. Väčšina vidiacich vrátane neho vidí  ľudí skôr v tvare gule alebo náhrobného kameňa (takého toho amerického, zaokrúhleného na hornom konci a rovného na spodnom konci) než ako vajíčko, ale kedy-tedy sa z nejakého nevysvetliteľného dôvodu nájadu aj ľudia, ktorých energetická obálka sa podobá na vajíčko. Podľa dona Juana sú ľudia s týmto tvarom obálky podobnejší na bosorákov minulosti – pragmatických, orientovaných na moc a kontrolu a ovládajúcich iných, ale súčasne schopných výraznej manipulácie vlastného vedomia.

Ja sama keď som pozerala svojich kamarátov a seba, tak som ich vnímala väčšinou ako gule (s výnimkou jedného, ten vyzeral ako dubák 😀 , ale potom sa aj ukázalo, že je pravdepodobne “skaut”, iné, nie-ľudské vedomie). Keď som si prezerala svoje nákresy, zistila som, že pri sebe sa najviac podobám vajíčku. Už sa nepamätám, či bol pôvodný vnem “guľa” alebo “vajce”, ale tá moja násilnícka, tvrdá povaha by mohla celkom dobre patriť aj “vajíčku”. 🙂 Tak už len tú “výraznú manipuláciu vlastného vedomia”, prosííííííím! 😀

Samotný don Juan, keď ho vidím ako energiu (teda: kým som videla na šamanských cestách), vyzerá tiež ako dubák, ale má na všetky strany také energetické “ostne”, takže vyzerá ako dikobraz krížený s dubákom. 😀

Gabriel vyzerá ako stĺp bielej energie bez začiatku a konca. Pri ňom si vždy spomeniem na Šívu, aj keď mi vraví, že to nie je on. 🙂

Doplnenie z 30.8.2010: Medzičasom je už jasné, že skutočne som typ “starí bosoráci”. Urobila som presne všetky tie chyby, čo oni – a to napriek tomu, že som sa správala bezchybne. Kismet. 🙂

A teraz kotviaci bod a vedomie…

Starí vidiaci (ja si na to slovenské oficiálne “žrec” asi nikdy nezvyknem 😦 ) objavili v energetickej štruktúre ľudských bytostí ešte jednu podstatnú črtu – žiarivejší bod veľkosti tenisovej loptičky, napevno uzatvorený v žiarivom kokóne (=obálke), zarovnaný s jeho povrchom a fixovaný niekde vo výške pravej lopatky, asi 60 cm až dĺžku ramena od lopatky dozadu. Tomuto bodu hovorili kotviaci bod, teda po anglicky assemblage point, “bod skladu”, pretože v tomto bode sa skladá ľudské vnímanie (perception).

Don Juan:

“Nemá nič spoločné s naším fyzickým telom. Je to súčasť žiarivej obálky, ktorá je naša energetická podstata.”

Všetky živé bytosti majú takýto žiarivý kotviaci bod.

A ako funguje kotviaci bod? Vidiaci videli, že zo všetkého toho množstva energetických vlákien, ktoré prechádzajú cez ľudskú obálku, len malá časť prechádza priamo cez kotviaci bod. Takisto videli, že kotviaci bod obklopuje intenzívnejšia žiara. Túto žiaru nazývali vedomie (awareness) a práve ona podstatne zvyšovala žiaru tých vlákien, ktoré cez kotviaci bod prechádzali. Z toho usúdili, že človek vníma zo sveta to, čo z energetických vlákien jeho vedomie rozžiarilo. Z týchto vlákien sa rodí jeho trvalé vnímanie sveta.

Pretože vedomie sa nachádza vždy v mieste, kde sa nachádza kotviaci bod, vnímanie sa tiež automaticky skladá v tomto bode.

U ľudí v bezvedomí pohasína žiara vedomia a keď niekto zomrie, tak jeho vedomie celkom prestane byť vidieť. Keď niekto zomrie, prestane byť vidno aj jeho kotviaci bod, pretože tak kotviaci bod, ako aj vedomie a vnímanie sú znaky výlučne živých bytostí.

Kotviaci bod malých detí sústavne mení svoju pozíciu, ako keby sa otriasal. Ľahko sa presúva. Z toho usúdili starí bosoráci, že pozícia kotviaceho bodu nám nie je vrodená, ale je do nás vovychovávaná. Presná pozícia, na ktorej máme náš kotviaci bod “ukotvený”, vedie k určitému spôsobu vnímania. Tým, že sa tento spôsob vnímania stále používa (=opakovaním), stáva sa z neho náš systém pre interpretovanie údajov prichádzajúcich od našich zmyslov.

Do tohto systému sme vťahovaní a sme mu prispôsobovaní od okamihu nášho narodenia. Od tohto okamihu sa sústavne snažíme nastaviť naše vlastné vnímanie tak, aby bolo v zhode s vnímaním a požiadavkami systému. Do toho vstupuje najväčší výdobytok ľudskej výchovy, schopnosť zafixovať  náš kotviaci bod na istej presnej pozícii. Len keď sa kotviaci bod znehybní, možno naše vedomie začať učiť interpretovať to, čo vnímame. Ovšem táto interpretácia je viac v zmysle nášho interpretačného systému než v zmysle vstupov z našich zmyslov. A pretože ľudstvo má svoj kotviaci bod zafixovaný na tom istom mieste, je ľudské vnímanie homogénne, súrodé.

Pohyby kotviaceho bodu

Starí vidiaci videli, že kotviaci bod sa dokáže uvoľniť z miesta, kde je obvykle zafixovaný. Keď je na svojom obvyklom mieste, vnímanie a vedomie daného človeka vyzerajú byť “normálne”, teda nespráva sa nijako odlišne od iných ľudí a ich vnímania reality. Ale keď sa kotviaci bod a vedomie premiestnia na inú, neobvyklú pozíciu, správanie človeka sa zmení, pretože začína vnímať inú realitu. A čím väčšie posunutie kotviaceho bodu, tým väčšie zvláštnosti v správaní sa prejavili – čiže aj vnímanie a vedomie boli silne pozmenené.

Existujú dva druhy pohybov kotviaceho bodu. Prvý z nich je pohyb na hociktoré miesto na obálke alebo vnútri obálky. Tomuto pohybu sa hovorí posun kotviaceho bodu.

Druhý pohyb vytláča kotviaci bod mimo našej obálky. Hovorí sa mu premiestnenie kotviaceho bodu.

Rozdiel medzi oboma spočíva v tom, aké zmeny vnímania u nás nastávajú. Viac o tom je tu.

Pri posunoch kotviaceho bodu sa nášmu vnímaniu poskladajú nové svety, možno bizarné alebo neuveriteľné, ale ešte stále “ľudské”, teda pre nás pochopiteľné. Táto “pochopiteľnosť” je utváraná súborom všetkých energetických vlákien, ktoré prechádzajú cez našu obálku. To je naše “ľudské pásmo vnímania”.

Ak vysunieme kotviaci bod z našej obálky, začnú ním prechádzať vlákna celkom mimo nášho ľudského pásma vnímania a poskladajú nám svety, ktoré sú nepredstaviteľné a nepochopiteľné a nemajú v sebe nič ľudského.

Raz ma vzal Gabriel za hranicu tohto vesmíru. Vtedy som zažila, ako vyzerá svet, ktorý je poskladaný z vlákien, ktoré naše vedomie nedokáže interpretovať:

Blížili sme sa k Otcovi. Znova k nám obrátil obrovskú priesvitnú tvár a my sme leteli priamo do nej. Pôvodne som myslela, že preletíme cez jeho Tretie oko, ale leteli sme príliš nízko. Tak som myslela, že pôjdeme cez oči (ešte ma napadlo, že musím preskúmať, aký dôležitý orgán oči sú), ale preleteli sme cez jeho nos pod očami. (Keď podľa Šiatsu pripodobím rozloženie tela do tváre, tak sme preleteli pravdepodobne jeho Hrit Padmou.)

Na druhej strane bola nejaká striebristosivá hmla alebo dym, ktorá sa stále pohybovala. Bola ťažká; cítila som jej hmotu. Gabriel mi povedal, že pôjdeme len do pár najbližších vrstiev. Že tie sú najzrozumiteľnejšie. Potom sme sa niekam pustili letieť a pred nami sa odrazu postupne otváral čierny tunel. Pýtala som sa ich, ako to robia, ale povedali mi, že nerobia nič, že to robí tá hmla.

Preleteli sme hmlou do čiernej tmy. Odrazu som cítila, ako ma niečo naťahuje do dĺžky a oblúkom prehýba dozadu. Aj Gabriel a Gaia vyzerali ako purpurovooranžové čiaročky a náramne sa smiali. Bol to smiešny, ale príjemný pocit – tak nejako musí byť človeku pri masáži. Myslím, že sme urobili plný oblúk, ale možno ani nie.

Gaia zrazu niečo zbadala a povedala, že nás tam vezme. Bolo to čosi ako svetlozelená takmer-huspenina, v ktorej sme plávali a okolo nás sa pohybovali nejaké tmavé škvrny, akoby tiene. Potom sme sa dostali ešte niekam, kde bola tma a nejaké neónovobelasé svetlo, ktoré nám za chrbtom odrazu vybuchlo a vyhodilo nás na bielobelasom oblaku do výšky. Bolo to celkom príjemné, dobre sme sa bavili. Ďalší obraz – sypúci sa žltý piesok (ako v presýpacích hodinách), ale dole, kam dopadal, sa tvorili z neho bubliny, akoby to bola voda… Odrazu Gaia vykríkla “pozor!” a strhla ma bokom. Nič som nevidela, len som cítila, ako tesne popri mne preletelo čosi ťažké, husté – a napadlo ma, že keby ma to bolo trafilo, tak asi ma to rozpleští.

Tento svoj zážitok som považovala za “len tak zážitok”. Ale keď som druhýkrát čítala Castanedu, našla som v ňom čosi, čo ma prvýkrát vôbec nezaujalo a teraz mi to hodne napovedalo:

[Keď sa kotviaci bod premiestni mimo našej obálky] “vytlačí časť obálky navonok bez toho, aby prerušil spojenie.”

Don Juan vysvetlil, že premiestnenie kotviaceho bodu zapríčini dokonalú zmenu nášho energetického tvaru. Miesto toho, aby sme vyzerali ako guľa alebo vajíčko, začneme sa podobať na fajku – náustok končí kotviacim bodom a hlavica fajky predstavuje zvyšok našej energetickej obálky. Ak sa kotviaci bod pohybuje naďalej, nastane chvíľa, keď sa z našej energetickej obálky stane dlhá tenká čiaročka.

A teraz z môjho zápisu: “Aj Gabriel a Gaia vyzerali ako purpurovooranžové čiaročky a náramne sa smiali.” Keď som písala, nevedela som, čo píšem. Popisovala som stav, kedy sa kotviaci bod premiestnil tak ďaleko, že už nič z ich ani mojej obálky nezostalo, len tenká čiaročka. Čo ma dnes prekvapuje je skutočnosť, že aj oni majú nejakú “obálku”… No, na zoznam pribudla ďalšia nevysvetlená záhada! 😕

V mojom zážitku je ešte jedna pasáž, ktorá sa teraz ukazuje dôležitá, len mi pre ňu zatiaľ chýba porozumenie. U Castanedu sa píše, že sa starí bosoráci snažili zo svojho čiaročkového tvaru urobiť oblúk. Ja som mala zážitok robenia oblúku. Takže informácia sa kryje, interpretácia chýba. Zatiaľ nemám šajnu, o čo by mohlo ísť. 😕

O bosorákoch, ktorí takto dokázali presunúť svoj kotviaci bod, don Juan hovorí:

“Pretože dokázali pretiahnuť svoj tvar, podarilo sa im natiahnuť aj trvanie svojho vedomia. Takže sú nažive a pri vedomí až dodnes.”