Toto je ďalší výcuc z Carlosa Castanedu. Zapodieva sa jednou z dôležitých prípravných aktivít na rozvoj druhej pozornosti, teda formy mimozmyslového vnímania. Pre mňa to bola nová téma, so zízaním som nemala nijaké skúsenosti. Začala som s tým až po tom, ako som si túto pasáž prečítala.

Snívanie je jediný spôsob, ako prebudiť druhú pozornosť bez toho, aby ju človek poškodil, aby z nej urobil hrozbu.

Zízanie

Keď don Juan učil bosoráčky snívať, učil ich to cez uprený pohľad (gazing, „zízanie“). Zízanie bol spôsob, ako uchopiť a udržať druhú pozornosť. Snívači musia byť „zízači“ skôr, než sa im podarí ovládnuť druhú pozornosť.

Začali zízaním na lístie. Don Juan kombinoval zízanie na suché lístie s hľadaním rúk počas snívania. Zízanie na lístie posilňuje druhú pozornosť. Keď človek zíza na kopu lístia celé hodiny, jeho myšlienky sa skľudnia. Bez myšlienok pozornosť tonalu zmizne a odrazu sa na lístie uprie naša druhá pozornosť a z lístia sa stane niečo iné. Don Juan nazýval tento okamih, keď sa druhá pozornosť prichytí o niečo, zastaviť svet.

La Gorda:

„Najprv sme zízali na malé rastliny. Nagual nás varoval, že malé rastliny sú veľmi nebezpečné. Ich sila je sústredená; majú veľmi intenzívne svetlo a cítia, kedy na nich zízajú snívači; okamžite pohnú svojím svetlom a vystrelia ho na snívača. Snívači si musia vybrať jednu rastlinu, na ktorú potom zízajú.“

„Ako ďalší krok sme zízali na stromy. Snívači si tiež vyberajú strom, na ktorý budú zízať. Ja zízam na eukalyptus.“

V ďalšom ich don Juan viedol k tomu, aby zízali na malé pohyblivé živé tvory. Povedal im, že malý hmyz bol najlepší objekt na zízanie. Ich pohyblivosť ich robila pre zízačov neškodnými, na rozdiel od rastlín, ktoré brali svoje svetlo priamo zo zeme.

Ďalší krok bol zízať na kamene. Kamene sú veľmi staré a veľmi mocné a majú špecifické svetlo, ktoré je skôr zelenkavé na rozdiel od bieleho svetla rastlín a žltkavého svetla pohyblivých, živých bytostí. Kamene sa zízačom neotvárajú tak ľahko. Majú v svojom jadre ukryté zvláštne tajomstvá.

La Gorda:

„Keď zízam do samotného jadra kameňa,  vždy zachytím závan špeciálnej vône daného kameňa. Keď sa počas snívania túlam, vďaka týmto vôňam viem, kde sa práve nachádzam.“

Pri zízaní na kamene a stromy je dôležitá aj denná doba, kedy zízame. Skoro ráno bývajú stromy a kamene stuhnuté a ich svetlo je slabé. Okolo poludnia je najlepšia doba na zízanie, ak si chceme požičať od nich ich svetlo a silu. Neskoro popoludní a večer bývajú kamene a hlavne stromy tiché a smutné. Vtedy máme pocit, akoby na nás zízali späť.

Ďalší krok spočíval v zízaní na cyklické javy – na dážď a hmlu. Zízači môžu sústrediť svoju druhú pozornosť na samotný dážď a pohybovať sa spolu s ním, alebo sa môžu sústrediť na jeho pozadie a použiť dážď ako zväčšovacie sklo, ktoré im odhalí skryté črty. Silové miesta a miesta so zlou energiou je možné nájsť zízaním cez dážď. Silové miesta sú žltkasté a miesta, ktorým sa treba vyhýbať, sú intenzívne zelené.

Pre zízača je najtajuplnejšou vecou na svete hmla. Hmlu možno použiť podobne ako dážď, ale ženy s hmlou nevedia dobre pracovať. Hmla sa používa na odhaľovanie duchov vecí, ktoré už neexistujú. La Gorda tak raz videla vo vale hmly nejaké zelené svetlo – druhú pozornosť inej bosoráčky, ktorá sa pohybovala s hmlou. Skutočným husárskym kúskom bosorákov zízajúcich na hmlu však bolo nechať svoju druhú pozornosť vkĺznuť do hocičoho, čo im hmla ukázala.

Castaneda sám raz takto vo vale hmly zazrel nejaký most. Bol to taký intenzívny zážitok, že ho nedokázal zabudnúť. Don Juan povedal, že až sa z neho raz stane bosorák, tak sa z hmly preňho vytvorí most, on po ňom prejde a naveky zmizne z tohto sveta.

Ďalšia etapa je zízanie do vzdialenosti a zízanie na oblaky. V oboch prípadoch sa zízač snaží dostať svoju druhú pozornosť do miesta, na ktoré zíza. Takto dokáže prekonávať veľké vzdialenosti alebo jazdiť na oblakoch. Ale don Juan bosoráčkam nikdy nedovolil zízať na búrkové veže. Povedal, že najprv musia stratiť svoju ľudskú formu, než sa na to môžu dať – ale že potom nielenže môžu jazdiť na búrkových mrakoch, ale aj na bleskoch.

Posledná séria cvičení je civenie na oheň, dym a tieň. Pre zízača oheň nie je jasný, ale čierny, a rovnako aj dym. Tieň je naopak iskrivý a má v sebe farbu a pohyb.

Ešte dve cvičenia sa dajú robiť: zízanie na vodu a zízanie na hviezdy. Oboje môžu len bosoráci, ktorí už stratili svoju ľudskú formu. La Gorda sama dobre zvládla hviezdy, ale nie tečúcu vodu. Tečúca voda sa používa na to, aby vzala druhú pozornosť bosoráka kamkoľvek, kam sa potrebuje dostať. Problém však je, že voda má tendenciu uniesť pozornosť so sebou a tak sa jej bosoráčky okolo dona Juana báli. La Gorda: „Rieka vezme tvoju pozornosť a odnesie ju a nedá sa to nijako zastaviť.“

Aj Castaneda mal podobnú zlú skúsenosť s vodou. Zízal na vodu v zavodňovacej priekope a pomaly sa do nej začal rozplývať. Jeho druhá pozornosť sa spojila s pozornosťou vody. Potom mal problém v blízkosti vody a musel sa jej vyhýbať.

Pretože nepoznáme dokonale zvláštnosti druhej pozornosti, vždy by mal byť niekto nablízku, keď zízame na veci.

Takisto pozícia tela je pri zízaní dôležitá. Sadnime si na zem na mäkkú vrstvu lístia alebo vankúš z prírodného materiálu. Chrbát by mal byť opretý o strom alebo peň alebo plochú skalu. Telo je úplne uvoľnené. Oči nie sú nikdy strnulo upreté na daný predmet, lebo inak sa rýchlo unavia. Pohľad skôr pomaly kĺže po skúmanom predmete v smere proti pohybu hodinových ručičiek, ale hlava sa pritom nehýbe. Viečka sú napoly prižmúrené.

Najťažšie na zízaní je naučiť sa utíšiť vlastné myšlienky. Keď sa človeku podarí zastaviť svet, stáva sa „zízačom“. Keď sa podarí prichytiť druhú pozornosť o niečo (napr. tie listy), potom ju trénujeme ako hociktorý sval – zosilňujeme a rozširujeme ju pomocou zízania a snívania.

Postup

Raz la Gorda presvedčila Castanedu, aby zízal na miesto, ktoré don Juan kedysi označil ako „silové miesto“ – na úzku vodnú roklinu vo vzdialených horách. La Gorda dúfala, že keď bude Castaneda zízať na toto miesto, dostane potrebnú energiu, aby dovŕšil svoju druhú pozornosť.

Sadli si vedľa seba a ona ho navádzala. Povedala mu, nech napoly prižmúri oči. Aby odtienil nadbytočné slnečné svetlo, mal posunúť svoj slamený klobúk do čela natoľko, aby zatieňoval slnko a aby sa lúča lámali na jeho kraji. Potom mal Castaneda prižmúriť oči a udržiavať ich poloprivreté, aby sa len stále a nemenné množstvo svetla dostávalo do jeho očí. Toto svetlo vytvorilo hru svetelných odbleskov, akoby vlákien na jeho riasach. Posledný krok bol cez túto svetelnú spleť rozlíšiť vodnú roklinu v kopcoch.

Castaneda s tým mal spočiatku problémy, ale keď si dobre nastavil klobúk, takže napoly mu prekrýval slnko, vytvorila sa mu okamžite na riasach pavučina svetla. Cez ňu potom rozpoznal roklinu.

La Gorda mu povedala, aby sledoval určitú časť rokliny, až kým neuvidí asi tak v jej strede veľmi tmavú hnedú škvrnu. Povedala, že to je diera v rokline, ktorá nie je viditeľná pre oko, čo sa pozerá, ale len pre oko, ktoré vidí. Varovala ho, že len čo objaví škvrnu, bude sa musieť veľmi kontrolovať, aby ho nevtiahla do seba. Miesto toho bude jeho úlohou priblížiť si ju a pozrieť do jej vnútra.

Castaneda si spomenul, že už podobne zízal pod vedením dona Juana. Vždy pritom však zlyhal, pretože nedokázal zastaviť vnútorný monológ a začal analyzovať, čo vidí.

Tentokrát nemal chuť analyzovať. Len čo objavil temnú škvrnu, drgol do la Gordy a ona mu povedala, nech začne pokojne dýchať do brucha. Nech nedovolí, aby ho škvrna vtiahla, ale nech sa sám postupne do nej vlastnou vôľou vnorí. Jediné, na čo mal dať pozor, bolo, aby škvrna náhle nenarástla do obrovských rozmerov a nepohltila ho… Ak by to nastalo, okamžite mal otvoriť oči.

No, nebol by to Castaneda, keby nebol po čase spadol do normálneho dýchania. Škvrna okamžite narástla a šla ho pohltiť. Nestihol ani dýchať do brucha a už bola okolo neho, tak rýchlo celkom otvoril oči.

La Gorda povedala, že pri zízaní do diaľky nesmie vyjsť z daného spôsobu dýchania, pretože stratí kontrolu.

Nakoniec sa to Castanedovi podarilo. Píše, že keď sa mu podarilo si tú škvrnu priblížiť, náhle zosvetlela a on dostal silný fyzický pocit, akoby sa bol skutočne k tomu miestu približoval. Potom už bol tak blízko, že rozpoznával jej jednotlivé črty. Objavil tam nejaký zvláštny kameň a potom začal skúmať ten kameň a vnárať sa do jeho detailov. Potom sa mu obraz pokazil. Zistil, že la Gorda mu hýbe hlavou zo strany na stranu, aby ho vytiahla z toho miesta.

Na to, aby toto zízanie fungovalo, musí byť naplnená jedna podmienka – musí celkom zmĺknuť vnútorný monológ. Castaneda si spomenul, že jeho don Juan učil to isté celkom opačným spôsobom -miesto toho, aby ho učil zaostriť pohľad na niečo, učil ho roztvoriť myseľ a nechať si ju zaplaviť vnemami bez toho, aby sa na niečo sústredil.

„Mal som akoby cítiť očami všetko v 180-stupňovom okruhu predo mnou, pričom som oči držal rozostrené tesne nad čiarou horizontu.“

Myslím, že tento druhý postup je vhodnejší pre ľudí, ktorí majú tendenciu dostávať sa ľahko do „flow“, teda rozpustiť sa v tom, čo práve robia.

Skúsenosť

Ja som sa zízaním zaoberala zatiaľ len raz. Čakala som asi pol hodinu na autobus, sedela som na lavičke, v ušiach iPod a naproti mne cez cestu rástol oproti bielej budove mohutný strom. Napriek tomu, že bolo slnko, dosť fučalo a vetvy sa sústavne hýbali. Spomenula som si na Castanedu a jeho zízanie a tak som sa upriamila na strom. Nie na lístie, ako to v inej knihe hovoril don Juan, ale na tiene lístia. Nepamätala som si veľa, len základnú filozofiu, tak som tam sedela, zízala na tiene konárov a čakala, čo sa stane.

A potom som medzi konármi uvidela tvár. Bolo tam čosi, rovno cez ulicu, a nevyzeralo to ani trocha ľudsky. Pri prudšom pohybe konárov som to videla a nebola to biela stena domu… bolo to zelenkavostriebristé a dohužvané a vyzeralo hrozivo. A najväčšia haluz nastala, keď to začalo skákať po konároch vyššie a vyššie – a nikto z ostatných ľudí na zastávke to nevidel! Konáre sa kývali viac ako iné konáre na tom istom strome. No dobre, mohol to byť vietor, ktorý pri zemi dul viac…

Tak som tam ticho sedela, napätá ako struna, zízala som a hovorila si, že je nás na tej zastávke toľko, že to snáď zožerie niekoho iného. 😛