Možno ste si už všimli, ako nie vždy majú komentáre blízkych ľudí na mysli naše vlastné dobro… a to ani tých, čo tvoria našu bezprostrednú rodinu! To preto, že máme s nimi zdieľaný príbeh, v ktorom sa oni cítia pohodlne a my v ňom napĺňame nejakú ich potrebu a preto nám prisúdili určité miesto, vlastnosti, správanie. Len čo my začneme vybočovať z toho, čo je pre nich “vyhovujúce”,  pokúsia sa nás svojimi komentármi zahnať späť do pre nás vymedzeného priestoru.

Robia to tak dlho, až si na ich komentáre zvykneme, až sa ich naučíme naspamäť a začneme si ich opakovať aj v ich neprítomnosti. (A áno, hovorí sa tomu výchova. 😛 ) Tento internalizovaný hlas tých druhých nás potom drží v našom starom príbehu o sebe – s ktorým možno dnes už nie sme spokojní, radi by sme ho zmenili, ale všetky naše pokusy akosi zlyhávajú.

Môže za to náš vnútorný monológ, ktorý nás komentuje z pohľadu potreby tých iných.

Najhoršie na tom býva, že si neuvedomujeme, ako veľmi je náš vnútorný monológ nasiaknutý komentármi tých druhých, ich hodnotami, predsudkami a potrebou “upratať” nás do istej podoby. K tomu je tu ďalší úryvok z mojej najnovšej knižky Vianočné útočisko aj s návodom, ako z toho von:

“Pamätáš sa, ako som včera zistila, že časť z mojich ponižujúcich predstáv mi hovorí Romanov hlas? To som sa vlastne včera naučila – dávať pozor na to, čí hlas hovorí tie moje kritické poznámky! Čí hlas hovorí tebe, že si príliš jednoduchá?”

“Marošov,” vysúkala zo seba neochotne Táňa.

“A čo by ti povedal Vladkov hlas?”

“Že som dobrá taká, aká som…”

“A čo by ti povedala Bea?” pokračovala Gesa.

“Že si nemám nechať skákať po hlave! Že nie som slúžka!” Tánin hlas nabral na sile a rozhodnosti.

“A Milica?”

“Že Maroš si neváži to, čo má – a že sú aj iní chlapi, čo by si to vážili viac!”

“Tak vidíš… Teraz máš tú istú situáciu a niekoľko rôznych hlasov a každý ti hovorí niečo iné. Ktorým sa budeš riadiť?”

Táňa sa rozpačito pomrvila. “Ale ako mám vedieť, ktorý z nich je správny?”

“Správny je každý jeden z nich – ale od rozdielnych ľudí a z rozdielnych životov! Na tebe je len vybrať si, aký život by si chcela mať ty – a podľa toho poslúchnuť aj ten správny hlas! Ktorý by si si vybrala?”

Táňa zamyslene zovrela hrnček v rukách a zhlboka si odpila. “Asi by som skombinovala dva… Vladkov a Milicin! Asi to, že som dobrá presne taká, aká som, a že sú aj ľudia, ktorí si ma presne takú budú vážiť!”

“A ako by si dala najavo, že si presne takáto?”

Táňa sa usmiala. “To je tvoja robota? Klásť ľuďom tieto otázky?” Keď Gesa prikývla, pohodlne sa oprela na stoličke a zahľadela sa z okna. Odrazu vyzerala spokojná a uvoľnená. “Asi by som povedala, čo si o veciach myslím, a dávala pozor, ako na to kto zareaguje. Tí, čo by ma nekritizovali, to by boli moji ľudia,” dodala zasnívane.

“A čo môžeš teraz urobiť, aby si najbližšie nespadla do starého presvedčenia, že si príliš jednoduchá a nemáš na to? Pretože s tým potrebuješ rátať – keď vznikne nová situácia, budeš mať chuť zareagovať po starom, lebo tam sa nemusíš rozhodovať. Ale ty sa budeš musieť začať rozhodovať, aby si si zakaždým zvolila lepší spôsob reakcie!”

“No to naozaj netuším…” pozrela na ňu bezradne Táňa.

“A pritom je to také jednoduché… Príde situácia a ty sa spýtaš: ‘Čo by teraz urobila Milica? Čo by teraz povedal Vladko, že mám urobiť?’ A potom to urobíš a ak narazíš na nepochopenie, tak jednoducho daný človek nepatrí do tvojho kmeňa!”

Obvykle na tomto mieste prichádza moje textové presviedčanie, že sa oplatí zakúpiť si Vianočné útočisko… Dnes nie. Medzičasom som urobila “autorské čítanie” i pokec o knižke, takže nepotrebujete čítať, stačí si to pozrieť: