Eprakone – ezoterika a spiritualita

Po dlhom čase som zasa bola za malou Helenkou. Privítala ma odutá, ani hovoriť so mnou nechcela, len gánila a odvracala sa. Nevedela som, čo je s ňou, tak som ju skúšala nahovoriť na hru, ale keď som k nej naťahovala ruku, odtiahla sa.

Hovorila som na ňu. Ak jej niečo urobili, som tu a spoločne to dáme do poriadku. Stačí, keď mi povie – ja už som dospelá, oveľa odolnejšia verzia z nej a niečo už len vymyslím.

Nato mi akosi žalobne otrčila macíka, čo držala. Pochopila som, že mi signalizuje osamelosť.

“Nuž, toto je jedna vec, s ktorou ti nedokážem pomôcť, moja malá,” vzdychla som. “Viem len, že z osamelého dieťaťa vyrastieš na osamelú starenu.”

Trápilo ma, že potrebujem čeliť znova tomu pocitu, ktorý je všadeprítomný – a nijako nezávisí od toho, že by nebolo naokolo ľudí na kontakt! Možno vtedy, u malej Helenky, lebo tá naozaj nemala okolo seba fyzicky nikoho, ale neskôr to vošlo do “systémových nastavení” a stal sa z toho vnútorný postoj.

Možno ústredný postoj celej mojej osobnosti. Ľudia mi nechýbajú. Chýba mi nemať pocit osamelosti. Nepatrenia. Cudzorodosti. Ten tu je vždy – doslova.

Najprv som nevedela, čo s tým. Mohli sme tam sedieť a odúvať sa obe, ale mne bolo malej Helenky ľúto a chcela som niečo pre ňu urobiť. Ona je ešte to štádium, kedy je tá osamelosť fyzická.

A vtedy mi napadol los.

Tak som vzala odutú Helenku za ruku a odviedla som ju k losovi Mossovi. Len čo uvidela jeho i stádo, radostne vykríkla a rozbehla sa k nemu. Hladkala ho, vešala sa po ňom a los len dobromyseľne držal a kedy-tedy do nej strčil ňufákom, aby neprestávala.

Nakoniec mu vyliezla bez pýtania na chrbát a on ju nosil po okolí v ľahkom pokluse a ja som kráčala za nimi.

Z rozhovoru s ním mi utkvelo len jedno: upozornil ma na rozdiel medzi mojím a Helenkiným správaním. Ako sa ona začala po ňom spontánne liepať a vyliezla mu na chrbát, pričom ja si mu na chrbát nesadnem a nenechám sa voziť často ani vtedy, keď mi to sám ponúka. Že Helenka si bez ostychu naplnila svoju potrebu, kým ja “beriem ohľad” na iných.

Nakoniec som tam Helenku nechala.

V sobotu som si na to spomenula. Bolo to pár dní, čo som tam Helenku nechala, tak som šla skontrolovať, či je všetko ešte stále v poriadku.

Helenka bola ešte stále s losmi, lenže tentokrát bola obklopená malými losmi, ktoré okolo nej lietali a skackali a ona lietala a skackala s nimi ako divoch. Smiala sa, tešila sa, bolo jej dobre. Ani si nevšimla, že som prišla.

Šla som za losom. Vyzeral spokojný; ja už menej. Zasa sa dostavil ten pocit osamelosti a tak sme ho s losom rozobrali.

Aby ste pochopili, tá “osamelosť” nie je pocit, že som sama, ale že nikam nepatrím. Nemám svoje “stádo”. Spýtala som sa losa, či by som nemohla patriť k nemu. Ticho ma napomenul, že ale ja nie som los a že mám svoju vlastnú skupinu, kam patrím. Vyhŕkla som, ale že ja tam nijako nepatrím, ja tých ľudí naozaj nemôžem, tie ich sprostosti, pretvárky, neznášanlivosť a zákernosti a zabíjanie sa a ubližovanie iným a vykrikovanie a zastrašovanie a ohováranie a vyvyšovanie sa a rozpínavosť…

Zastavil ma, že je jedno, ako som energeticky poskladaná, že sa vnímam ako “človek”, identifikujem sa s “človek” a preto ľudia sú moje prostredie, kam patrím. Že on sa necíti osamelý, hoci je v stáde väčšinu času sám. Ale okolo seba má podobne fungujúcich losov, ktorí spoločne chodia, spoločne sa kŕmia a keď to naňho príde, má aj niekoho na sexovanie. Že tak to funguje – sú rovnakí. Robia to isté. Podľa toho vie, kam patrí.

Zaprotestovala som, že ale ľudia nerobia to isté ako ja! Pospomínala som na všetky tie sprosté reči a primitivizmus, ale los ma rýchlo zastavil:

“Keby si vypla zvuk, čo by robili?”

Tak som na svojom obraze vypla zvuk a všetci tí ľudia odrazu v noci spali, cez deň jedli, pili, dýchali, chodili a cítili.

Presne ako ja.

Los sa na mňa tak vševediaco, trochu ironicky pozrel.

Konečne sa niekomu podarilo zmieriť ma s ľudstvom. Krvinka začína znova akceptovať krv. 🙂

Stačí vypnúť zvuk. 🙂