Nedávno som dostala link na video Siran(us)a Svena von Staden, kde rozoberá čosi, čo si práve uvedomil. Rozpráva, ako sledoval seminár s Janisom McDavidom, motivačným spíkrom, ktorý prišiel na svet bez rúk a bez nôh. Prvé roky života ho to nijako netrápilo – rodičia z toho nerobili tému a sám si užíval to, s čím sa narodil. Zrejme až kontaktom so svetom “tam vonku” (hlavne inými deťmi) sa dostal do hlbokej depresie, pretože si začal klásť jednu zákernú otázku: “Prečo práve ja? Prečo sa toto udialo mne a nie niekomu inému?”

Keď sa s tým zdôveril mame, povedala mu, že deti sa rodia s plánom niečo sa naučiť a rozhodujú sa, aké podmienky potrebujú byť naplnené, aby to čo najlepšie zvládli. No a že on sa asi rozhodol, že na to, aby to čo najlepšie zvládol, potrebuje sa narodiť bez rúk a bez nôh. A teraz že zostáva na ňom zistiť, načo ten stav, do ktorého sa narodil, je dobrý.

A táto odpoveď poslúžila na to, aby si Janis prestal klásť svoju pôvodnú otázku – otázku, na ktorú neexistuje schodná odpoveď a ktorá vedie len k depresii, prípadne k samovražde.

No a problém je, že každý z nás nosí so sebou podobné otázky – otázky, ktoré nie sú orientované na zisťovanie príčiny (hoci sa tak tvária), ale len slúžia na to, aby nás udržali v role Obete, nariekajúcej, ale nekonajúcej:

• Prečo sa mi to vtedy muselo stať?
• Prečo robím stále všetko naopak?
• Prečo sa na mňa nalepí vždy takýto ksicht chlap?
• …
• …

Aké sú tie vaše otázky?

Tieto otázky nám nikdy nepomôžu, pretože čo nastane, keby nám na ne niekto dal odpoveď? (Všimnite si, že ten “niekto” musí prísť zvonka a dať nám odpoveď. Východiskový predpoklad je totiž, že sme takí babráci, že ju nenájdeme sami.) Ako by tá odpoveď znela?

• Prečo sa mi to vtedy muselo stať? No lebo si babrák.
• Prečo robím stále všetko naopak? No lebo si babrák.
• Prečo sa na mňa nalepí vždy takýto ksicht chlap? No lebo si babrák a nestojíš za to nikomu poriadnemu.

Všimnite si, ako sa náš predpoklad, s ktorým sme kládli otázku, zakódoval do odpovede!

Siranus S…atď: “Keď si položím takúto otázku, pozerám tým smerom, kde to nefunguje.” A keďže energia nasleduje pozornosť, ak svoj fokus zavesíme na niečo, čo nefunguje, pritiahneme si viac toho, čo nefungje, a vytvoríme si okolo seba svet, kde to funguje všetkým ostatným okrem nás.

Takže ak sa chceme niečoho zbaviť, napríklad zlozvyku, potrebujeme pozornosť upriamiť nie na ten zlozvyk, ale na to, ako by to vyzeralo bez neho. Čiže miesto “ako mám prestať fajčiť?” (kde je pozornosť zavesená na fajčenie a prinesie nám viac čoho? no fajčenia…) si začať klásť otázku, ako by vyzeral môj zdravý život, kde by moje pľúca znova fungovali ako zamlada (kde je pozornosť zavesená na zdravé, neobmedzené pľúca).

My sme sa toto učili na manažmente. Ak ideš do rokovania a máš strach, že to neuhráš, polož si otázku: “čo najmenej musím uhrať, aby to bolo pre mňa ešte okej?” Hovorí sa tomu BATNA – best alternative to a negotiated agreement, najlepšia alternatíva k dohode. A ak s tým vieme žiť, zavesí sa náš fokus na to a to uhráme (lebo aspoň pri obchodných rokovaniach je ten druhý nastavený na to, aby nám neumožnil dosiahnuť naše maximum, ale naše minimum ho trápiť nebude 🙂 ).

Vyberá to zo situácie tlak očakávaní, ktoré sa môžu aj nenaplniť a my tam budeme stáť ako ten príslovečný babrák 😛 . Ideme na znesiteľné minimum a čokoľvek sa podarí navyše, bude obrovský úspech. 🙂

Použila som to, keď som potrebovala prednášať publiku, čo je u mňa zručnosť priepastne neprítomná 😉 . Patrím k typu, ktorý sa snaží ovplyvniť iných. To je moje maximum. Takže moja BATNA vždy znela “preniesť na toho druhého tie podstatné informácie”. Miesto “ako sa zasa nezacykliť a nestratiť niť” sa otázka zmenila “ako čo najrýchlejšie dosiahnem u toho druhého taký informačný stav, aby sme sa potom mohli rozprávať ako partneri až kamaráti a ja som mohla pustiť z reťaze svoj šarm?”

A o niekoľko desaťročí, keď som potrebovala vyštartovať on-line semináre, som vynašla pre seba aj spôsob, ako naplniť to prvé a navyše aj svoju potrebu nadchnúť toho druhého pre svet, ako ho vnímam ja.

A ak ide o situáciu, ktorá sa poskladala inak, než som si predstavovala, a robí ma všeličo, len nie šťastnou, tak naša umožňujúca otázka môže znieť: “ako dokážem túto situáciu alebo jej časť využiť tak, že z toho získam aspoň čiastočnú spokojnosť?” A všimnite si: kým “šťastie” je naše maximum, “spokojnosť” je naša BATNA. 🙂

Tu je video, kde Siranus Sven von Staden rozpráva tento príbeh a svoje myšlienky k nemu (pre nemčinárov):