Už v minulosti sme tu písali o Psí niekoľkokrát. Ale nedávno som sa dostala s Psí do priameho kontaktu – a dosť ma to vyhodilo z koľají…

Na fejsbúku mám americkú kámošku. Už niekoľko rokov. Nepoznáme sa, len jej reakcie mi boli pochopiteľné a blízke a myslím, že sme sa komentovaním učili jedna od druhej. Pred niekoľkými mesiacmi uverejnila informáciu, že jej muž Dan má problémy – v noci, keď spí (alebo nespí), vidí niečo ako “čierne prsty”, ktoré sa doňho zarývajú, oberajú ho o dych, naháňajú mu hrôzu a pod. Vtedy som sa zapojila do diskusie nejakou radou – najskôr kameňmi, už si nepamätám. Odpísala, že skúsili a zabralo to. Pustila som celú vec z hlavy.

Začiatkom októbra sa ozvala znova. Požiadal ju o to Dan, ktorý sa medzičasom naučil s tými “čiernymi prstami” nejako žiť a už mu nenaháňali hrôzu, ale potom videl, ako sa počas spánku púšťajú do nej a ponárajú sa do jej tela… Jane má zdravotné problémy, lekári nevedia určiť diagnózu, a tak ho vydesilo, že by jej mohli “čierne prsty” ublížiť… Že či neviem nejako pomôcť. Že aj ona kedy-tedy cíti v svojej energetickej obálke niečo cudzie.

Tak som prisľúbila, že sa vydám na šamanskú cestu a popýtam sa. Urobila som však chybu – šla som sa spýtať Gabriela, on mi niečo povedal, ale potom sme to zakecali, ja som zaspala a zabudla som, čo mi povedal. Tak som deň na to urobila “natvrdo” šamanskú cestu za “čiernymi prstami”, že sa spýtam priamo ich. A dovtedy som jej odporúčala Navagrha Pidu.

Najbližšiu noc som si ľahla a požiadala som pamäť tela, aby ma preniesla do môjho lesíka. Pozerala som, kto so mnou bude hovoriť. Párkrát preletela vážka, ale nakoniec sa so mnou do reči dala húsenka. Prisľúbila mi, že mi bude vysvetľovať veci, keby bolo treba, ak ju vezmem so sebou a prenesiem na svoju čistinku. Tak som ju vzala, strčila do vrecka a išlo sa.

Dostala som sa rezkým krokom na čistinku. Všade bolo slniečko a príjemný deň. Vyliezla som na pník, natiahla ruky do neba a požiadala som, aby sa mi zjavili “čierne prsty”.

Odrazu kdesi zhora ku mne nadol zbehli “čierne prsty” – niečo ako tmavé kanáliky búrkových oblakov so žiarivou bodkou na začiatku. Bolo ich niekoľko a hore sa spájali do obrovského búrkového mračna.

A potom to začalo.

Len čo sa ma dotkli, bola som nasilu vtiahnutá do skutočnej nočnej mory. Ja a moji ľudia sme bývali v nejakom panskom sídle uprostred rozsiahlych udržiavaných pozemkov. Vyzeralo to ako tie staršie anglické sídla s napoly umelými a napoly prírodne rastúcimi záhradami. Bolo nás tam zopár ľudí a veľa, veľa mačiek. Mačky žili s nami v dome, ale pohybovali sa voľne aj po vonku.

Odrazu sa dovnútra vrátili nejaké mačky potrhané a krvavé. Napadli ich iné mačky, ktoré žili vonku nadivoko… Niektoré mali telíčka obžraté až na rebrá! Aj ich správanie sa zmenilo. Začali sa podobať na zombíkov a útočili na ostatné mačky.

Tak sme naše mačky zaháňali do domu, ale veľmi sme neuspeli, boli tvrdohlavé a niektoré vošli, iné vybehli, a do toho sa miesili tie zombíkovské mačky zvonku i naše vlastné, ktoré sa menili na zombíkov… A odrazu sme pred domom zbadali “čierne prsty”, ako sa k nám blížia. Vbehli sme do domu a pozatvárali dvere a okná, ale zombíkovské mačky zvonku roztĺkli okná a poskákali dovnútra, tak sme otvorili pre naše mačky zadné dvere, aby mohli ujsť… Aj my sme sa rozhodli ujsť, ale utekali sme prednými dverami a proti “čiernym prstom”, až sa cez nás prevalili ako taká čierna záplava. Vnímala som každý “prst” ako zhluk ľudských zombíkov, ktorí sa bezmyšlienkovito a bez vlastnej vôle hnali vpred a zadupávali, čo im prišlo do cesty. Tá žiarivá bodka v ich čele bol jeden z nich, očividne s vlastnou vôľou a hodne, hodne zlou povahou… On viedol, ostatní ho nasledovali a tak vytvárali “prst”.

Mojim ľuďom sa podarilo vyhnúť sa im nabok. Ako som utekala, potkla som sa a spadla som. Vtom nado mnou vyhúkol ten žiarivý, zlý zombík s nožom v ruke, zdrapil ma za rameno a chystal sa ma zaklať. Ja som sa z posledných síl ťahala za svojimi ľuďmi, preč od neho, a jeho zas tá vlna jeho strapca ťahala opačným smerom… Snažil sa bodnúť, ale nemohol sa pohnúť späť a bolo vidno, ako ten zvyšok doňho naráža v pravidelných intervaloch a odťahuje ho svojím smerom… až jeho zovretie poľavilo, moja ruka sa mu vykĺzla a ja som sa pustila utekať preč od neho, priamo proti tej čiernej mase, až som ju prerazila a vybehla som z nej na druhej strane, kým masa toho žiarivého zombíka strhla so sebou.

A len čo sa masa cez nás prehnala, odrazu bol všade krásny slnečný deň, rozbité okná sa dali do poriadku, dotrhané a dohryzené mačky boli zdravé a my tiež – ako keby sa nikdy nebolo nič prihodilo…

Keď som ten sen popisovala Jane, odrazu sa mi čosi v hlave spojilo a ja som si spomenula na knižku Lynn Grabhornovej, čo som kedysi čítala. Písalo sa tam o vlne Psí, ktorá funguje ako zosilňovač – to, čo nájde, vyšpičkuje na maximum. Ak nájde strach, urobí z neho besnú hrôzu. Ak nájde nevraživosť, urobí z nej smrtiacu nenávisť. Ak nájde pokoj, urobí z neho Raj na Zemi…

Tie čierne prsty mi akosi pripomenuli svojím pôsobením Psí. Prehnali sa cez nás, vyšpičkovali emócie, prehrmeli a bol kľud. Ale v tom okamihu, kedy ste boli uprostred, cítili ste sa ako v Pekle… Psí vraj chodí v cykloch. Príde, odíde, príde inokedy. A vždy vyšpičkuje tú emóciu, ktorú máme práve ako dominantnú.

Takisto som si uvedomila, že Psí sa valí len jedným smerom. Je nezadržateľná a ani tá vedomá zlá bytosť sa nemohla vrátiť o krok späť, aby ma odrovnala… Musela pokračovať smerom, ktorý predtým určila pre všetkých! Mne stačilo vrhnúť sa proti tej tme a prebojovať sa na druhú stranu. Kým som sa tmou nezapodievala, ale som sa hrabala cez ňu von, nemohla mi ublížiť. Takže tie “čierne prsty” sú možno hrozivé, ale v podstate sú bezmocné. Je to jedna jediná zlá vôľa proti vašej vôli 🙂 , aj keď to vyzerá ako masa negativity a hororu. Vôľa proti vôli. 🙂 Toho sa nebojím. 🙂

Než som začala robiť tú šamanskú cestu pre Jane a Dana, myslela som si, že tie “čierne prsty” budú nejaká Danova projekcia – vníma svoju ženu ako zraniteľnú a tak vidí “čierne prsty”, ako jej robia zle.

Po šamanskej ceste si to už nemyslím. Myslím, že som sa dostala do kontaktu s externou energiou – a tým, že som ju zavolala, tak ma vcucla. Síce som sa skoro pototo od strachu 😛 , ale našťastie som bola schopná sledovať ju so zapojeným mozgom a odhalila som, ako pôsobí. To, že sa o ňu potkneme, znamená, že niekde máme niečo nedoriešené, nevysporiadané, ona na to narazí a vyšpičkuje to na maximum, aby sme tomu mohli čeliť. U mňa to bol strach zo straty mačiek – ktorému som musela čeliť tým, že som ich od seba odohnala, aby mali aspoň nejakú šancu na prežitie… Totiž v čase, kedy som to rozhodnutie robila, som netušila, že sa po vlne Psí všetko dá do pôvodného stavu!

Zistila som, že Psí sa netreba báť. Keď príde, proste sa treba len čo najrýchlejšie pohybovať opačným smerom (ak to zažívate obrazne) – robiť rozhodnutia, ktoré sú najlepšie pre celok, nie pre vás. Iste, budete sa báť ako pohan, ale to je tak približne všetko. 🙂 Prejde a hrôza skončí. Len už budete o sebe vedieť trochu viac a možno sa medzičasom zbavíte nejakého samonastoleného obmedzenia. 🙂

Psí nemá vlastnú agendu. Nemá úmysel niekomu ublížiť. Psí jednoducho je a tým, že existuje, s nami niečo robí. Takže najlepšie je vyhnúť sa jej. A ak sa jej neviete vyhnúť, potom čo najrýchlejšie cez ňu prebehnúť späť do normálu. Bez zbytočného zaujímania postojov, rozjímania “ako to, že…” alebo vykrikovania “ja nechcem!”

No, unesená z celého toho rozjímania o Psí som si neskôr uvedomila, že vo vrecku mám ešte stále tú húsenku…  Tak som najbližšiu noc urobila novú šamanskú cestu a vypustila som ju na lúčke blízko pníka. 🙂