Nedávno som čítala úryvok z “Wie geht Liebe wirklich?” od Gabriely Rudolphovej. Je o tom, ako postoj, s ktorým do vzťahov (partnerských, ale aj iných) vstupujeme, podmieňuje úspech vzťahu.

To, ako k vzťahu pristupujeme, je zrkadlom nášho detstva. Sú deti, ktoré mali dostatok času na to, aby sa samé “odpojili” od svojej matky. Ale sú aj deti, ktorým toto “odpojenie” bolo vnútené v čase, kedy na to neboli pripravené – najčastejšie preto, že matka buď nemala na ne dostatok času, alebo mali povahovú črtu, ktorá matku k “odpojeniu” nútila.

Znie to dosť hrozne, ale vezmite si napríklad dieťa, ktoré má vysokú potrebu osobného kontaktu, lásky a pozornosti. Ak matka je unavená a nevenuje sa mu, dieťa začne plakať. A čím viac plače, tým viac v matke vyvoláva pocit, že ona ako matka nevyhovuje – a matka sa začína sťahovať do seba, aby sa aspoň ako-tak obránila.

Pre mňa bolo toto zdôvodnenie dosť očiotvárajúce. Sama som bola dieťa urevané, celé noci som preplakala, až nakoniec rodičia robili to, že ma naložili do auta a vozili po nočnom meste tak dlho, až som zaspala. A samozrejme, keď sa dalo, vrazili ma do rúk nejakej nanynke, aby si aspoň trochu odo mňa oddýchli. 😕

Čo to s takýmito deckami urobí? Majú traumu z prerušeného spojenia a snažia sa znova a znova to spojenie vyvolávať; hľadajú “náhradnú matku”, na ktorú by sa mohli napojiť, ktorá by sa o nich starala, ofukovala ich a venovala sa len im a nikomu/ničomu inému.

Vnútorne sa cítia stratení, sú závislí od mienky a reakcie tých druhých a nie sú zakotvení v sebe – sú vnútorne nestabilní a pri najmenšom probléme sa rozpadajú na tisíc kúskov.

Lenže s takýmto prístupom nie sú schopní nechať partnerovi vo vzťahu vzduch na dýchanie. Nevnímajú v partnerovi reálneho človeka, ale to, čo si prajú – niekoho, s kým by mohli splynúť a kto by im čítal priania z očí – proste náhradnú matku.

V praxi to vyzerá nasledovne: keď žena stretne muža, stratené vnútorné deti jedného aj druhého podvedome skúmajú, či by mohli s tým druhým splynúť – vytvárajú si fantázie o ideálnosti toho druhého z pohľadu náhradnej matky, teda im ide o bezpečnosť, ochranu, vernosť až za hrob a aj na vlastný úkor. (Presne ako u skutočných matiek.) A čím častejšie zisťujú, že ten druhý nie je náhradná matka, tým silnejšie klesá ich ochota spájať sa s “normálnym”, teda nepoškodeným partnerom, ktorý v nich bude vidieť rovnocennú osobu, nie náhradnú mamičku alebo náhradné dieťatko.

Keď malé “ja” je na poriadku, je sýte, chránené, milované a držané. Len hladné, nedržané dieťa saje, ťahá, dožaduje sa, hrá sa na romantické, spôsobné, mocné, extra nápomocné, premúdrelé alebo na niekoho, kto celkom stojí nad vecami. Všetko toto preto, aby niečo dostalo, alebo aby o niečo neprišlo. A ak by sa aj niekedy vymklo spod kontroly, znova ho rýchlo podržia, povenujú sa mu, nakŕmia ho a nemusí takto túto potrebu premietať navonok.

A potom nemôže iné hladné dieťa zvonku splynúť s ním a začať hrať vzťahové hry. Pretože to je to, na čom normálne “vzťahy” stoja: na vnútorných deťoch, ktoré zvierajú, dožadujú sa , hádžu sa o zem, manipulujú alebo zvádzajú atď., aby dostali, čo chcú.

A ak sa to nepodarí, je oheň na streche.

Pritom sa dvaja nikdy skutočne nestretávajú na partnerskej úrovni – kde sami seba dobre poznajú, vedia o svojich programoch a nedávajú ich prejavy za vinu tomu druhému. Partnerská úroveň znamená prebrať zodpovednosť za vlastné reakcie, ale chápať aj reakcie toho druhého nie vždy ako osobný útok alebo výpoveď o nás a našom vzťahu, ale aj ako prejav vnútorného programovania, ktoré sme nezapríčinili a ktoré sa z času na čas prejavuje. Potom toho druhého vnímame takého, aký skutočne je, nie ako by sme ho chceli mať. A oveľa menej nás nutká “vylepšovať” ho. 🙂