Keď som kedysi začala písať Voľný pád (prvú knižku), nemala som šajnu, o čom bude… Dej sa vynáral len postupne a spočiatku nemal nijakú súvislosť so mnou. Jednoducho som skúšala, či to po 30 rokoch nepísania ešte predsa len dokážem. 🙂

Lenže ako sa príbeh začal skladať, dostávali sa doňho prvé autobiografické prvky – a než som dopísala, už som vedela, o kom/čom píšem. 🙂 A keď som dopísala, vedela som, že budem pokračovať – pretože príbeh si to tak vyžaduje.

Kedysi v roku 2008 anjeli odo mňa požadovali, aby som o nich napísala knižku. Vtedy som sa vzpriečila, pretože keby som bola písala tak, ako to skutočne prebiehalo, tak poznám zopár ľudí (tak 5 miliónov), čo ma bez mihnutia oka upália ako “bohorúhača” (nech už je to čokoľvek – obvykle ten, čo hovorí niečo, čo sa nám nehodí 😛 ). Keď som časti svojho príbehu opatrne nechávala preblesknúť v uzavretej skupine ezoterikov, začali sa triasť kontinenty 😉 . Časť tých otrasov prešplechla aj na tento blog a niekoľkokrát som bola označená za šarlatána, bosorku a verejného nepriateľa v jednom.

Ovšem, príbeh o Milke Géczovej mi dal úplne novú šancu napísať Krídlatým tú ich pokašlanú knihu… Mohla som vziať situácie a fakty, poprekladať ich fikciou, poprehadzovať ich a vytvoriť z nich historku. Hnala ma dosť zištná túžba – urobila som si zhmotňovací plán a moje písanie malo riadiť spôsob, akým zhmotnenie malo prebehnúť.

🙂 “Malo riadiť”. Hej, nemýlite sa. Zas raz som bola múdrejšia ako Boh a chcela som mať veci po svojom. 😳

Už pri písaní Dvojky (Nezastaneš na polceste) sa preto predo mnou začal vynárať kompletný príbeh piatich kníh, ktoré sledovali líniu ležatej osmičky – Jednotka, Dvojka a Trojka tvorili jej prvú slučku, Štvorka a Päťka jej druhú slučku. V priesečníku bol východiskový bod: Milka stretne Nora. A zmysel poslednej knihy bol vziať “bosorácky” diel do reálneho sveta, kde hrdinka dostane a prekoná rakovinu, vstúpi do ezoteriky, naďabí na anjelov, odchanneluje si svoje zmúdrenie a na záver vráti príbeh do bodu nula, “Milka stretne Nora”.

V Trojke som slučku pre istotu uzavrela prvýkrát – to kvôli tomu zhmotňovaniu, aby sa príbeh nezačal vyvíjať mimo mojej kontroly. ( 😉 )

Ak v Jednotke bolo nejakých 80-90% fikcie, postupne to diel od dielu klesalo, až som sa dostala k nejakým 30-40% fikcie v Štvorke. Päťka mala skončiť na nejakých 10% fikcie. Od roku 2013 som sa tešila, ako ju budem písať… Príbeh je hotový, naplánovaný, stačí ho poskladať z channelingov a faktov, ktoré som na blogu nikdy nezverejnila. No a než začnem písať Päťku, musím ešte predtým urobiť takú nepríjemnejšiu Štvorku… Nepríjemnú nie kvôli dielu, všetky moje hlavné body boli uzavreté už Trojkou (alebo som si aspoň myslela, že sú). Do Štvorky sa mi veľmi nechcelo, bolo to viac-menej písanie podľa konceptu, a to ja nemám veľmi rada. Ale bolo treba.

Tak sme začali v roku 2014. Dokončujem ju v týchto dňoch – a okrem posledných dvoch týždňov som viac nepísala ako písala… Nie že by nebolo o čom. Až včera som pochopila, že preto, lebo niektoré veci neboli ešte stále spracované.

No a včera som dostala absolúciu.

Čo to znamená? Píšem poslednú kapitolu Štvorky. Dej sa v nej vyvíja tak, aby vytvoril vstup pre Päťku – moju milovanú Päťku, na ktorú sa tak dlho už teším! Kvôli ktorej jedinej som sa prebojovala až k poslednej kapitole Štvorky!

Z autorského hľadiska je pre mňa posledná kapitola tvrdý oriešok – niečo, čo vidím, ale nemám potuchy, ako to dať do slov bez toho, aby som stratila čitateľa. Tak bojujem. Nakoniec sa mi prisnije istý plán. Celá hepi ho začínam realizovať. Plán predpokladá, že môžem písať jednotlivé časti poslednej kapitoly bez dodržania poradia – tú, na ktorú mám chuť, budem písať ako prvú.

Tak si beriem časť predposlednú. Zasa sa riadim plánom. Mám náhly nápad, ako túto časť dať do slov… a to, čo rozohrám, je pre mňa facka. Spracovávam sama seba. Dostávam sa ku koreňu môjho problému so zhmotňovaním (a prečo mu to tak dlho trvá).

Napíšem to tak, ako to prišlo, pretože veci logicky vedú jedna k druhej a pripravujú mi vstup do Päťky. Teším sa, že sa blíži koniec… a odrazu zisťujem, že už sa mi Päťku písať nechce.

To bol stav zo včerajšieho večera. Samozrejme, okamžite som chytila paniku. Čo to znamená pre moje zhmotňovanie? Som v keli? Mám dopísať Štvorku podľa plánu a písať potom aj Päťku, alebo potrebujem pre Štvorku upraviť koniec?

Neviem, ako vy, ale ja keď som v panike, začínam byť paranoidná. 🙂 Idem na kyvadlo a ono mi odpovie. Nedôverujem mu, že som ho neprebila svojou vôľou a nevykyvadlovala si to, čo som si priala… Pokúsim sa vyliezť z tela a spýtať sa priamo, ale v hlave sa mi preháňa toľko myšlienok a otázok, že sa nedokážem dostať von z tela… Tak sa rozhodujem, že to nechám na ráno a potom urobím opatrenia. Ešte pred zaspatím mi napadá, že sa predsa môžem spýtať svojej kontrolnej skupiny čitateľov, ako to vnímajú oni – skončiť Štvorkou alebo pokračovať Päťkou?

Ako zaspávam, vyzdvihne ma Gabriel a vedie ma kamsi. Idem za ním a vypytujem sa ho, že zo mňa ide zošedivieť… Jeho pohľad je mäkký, úsmev láskavý a odpovede na figu.

Niečo sa mi muselo prisniť, pretože ráno sa zobúdzam s oveľa menším zmätkom. V hlave si hneď začínam formulovať mail, ktorým oslovím svoju kontrolnú skupinu čitateľov… a vtedy si spomeniem na pocit, čo som včera mala z písania tej časti poslednej kapitoly, ktorá to celé spustila.

Bola to obrovská úľava. Čelila som sama sebe a pomenovala som to. A súčasne mi napadlo, že týmto som sa vlastne dostala do bodu, kam som mala namierené – a Päťka sa stáva bezpredmetnou.

🙂 Ja alebo oni? Kto vie…

Dôverujem. Včera som si vytiahla v Gabrielových prechodoch kartu pre seba. Volá sa Istota a vraví, že mám dve možnosti: tú, čo nesie v sebe riziko, a tú, čo je úplne bezpečná. Darí sa mi skontaktovať s Gabrielom. Pýtam sa ho, ktorú z nich vlastne týmto volím. Odpoveď je, že niet rizika, pretože všetko je presne tak, ako má byť.

🙂 Eloi.

Takže z päťlógie bude len štvorlógia a ja idem popremýšľať, ako to poslednou kapitolou Štvorky dostanem späť do bodu nula.

Tejto predstavy sa vzdať nemienim. 🙂

P.S.: Keď som hľadala obrázok k tomuto článku, našla som jeden. A vyštartoval u mňa novú slučku poznania… Pamätáte si ešte na rok 2007, Mračnú horu, Cestu Drakov a jej poslednú, štvrtú časť – Most vtákov?

Áno, 🙂 .

Náhoda? Alebo takto to vyzerá, keď sa cykly uzatvárajú? 🙂 Hovado podvedomie. 😛

Uložiť

Uložiť