Mám zasa jednu ezoterickú múdrosť… Ospravedlňujem sa autorke, robotu odvádza dobrú, len uvažovanie má také, aké má…

Dobré srdce je vždy dobré….každé je dobré, i keď jeho majiteľ vystupuje neohrabane…
vtedy už nie slová, ale ono samo priťahuje ostatných …

1. Dobré srdce je vždy dobré. Horúca káva je vždy horúca. Fajn, dozvedeli sme sa.
2. Každé je dobré. Tu začína moja “kognitívna disonancia” (=obočie sa zdvíha a zastavuje sa až na zadku): ak každé srdce je dobré, tak označenie “dobré srdce” stráca význam, pretože nemá protiklad v “zlom srdci”. A súčasne: ak každé srdce je dobré, len jeho majiteľ vystupuje neohrabane, tak potom aj vražda je produkt dobrého srdca, a to mi len ťažko lezie dole gágorom.
3. Posledná veta mi nevadí. 😛 (“Zázrak!” 😀 )

Nepotrebujem, aby mi niekto vysvetľoval, ako to tá dáma myslela… to viem, alebo si aspoň myslím, že to viem. Vadí mi spôsob myslenia, ktorý je taký nepresný, že mu nemôžem dôverovať ani pri iných úsudkoch.

Ale súčasne, o nejakých 10 príspevkov vyššie, som čítala úvahu “Môže mať niekto dobré a milujúce srdce a byť zároveň pomstychtivým človekom?” Autorka iná. Vtedy som sa zastavila a možno preto som si všimla aj tú hornú úvahu…

Moja odpoveď: závisí od situácie. K niekomu sme dobrí, pretože (a dosaďte si svoje vlastné vysvetlenie), k inému v tom istom čase môžeme byť zlí a pomstychtiví, pretože (a znova to isté). “Dobré srdce” nie je kvalita toho orgánu, ale len prejav našej emócie v určitej situácii. V jednej situácii hnev zabíja, v inej zachraňuje životy. O hneve alebo láske by sme asi nehovorili, že sú “dobré”. Ale len čo si nájdeme nejaký orgán, ktorému ich prisúdime, už sa vyjadrujeme nanajvýš kompetentne.

A viete, čo? Je to obmedzujúce. Dovoľuje nám to totiž pracovať len so svätými pravdami, ale nie so situáciami, ktorým sú sväté pravdy vystavené.

Ak sa chcete zbaviť nutkania chlievikovať si, označovať a posudzovať, najlepšie urobíte, ak si pri každej situácii vykreslíte aj 2-3 netradičné uhly pohľadu na ňu.

Ako? Napríklad idete cez dvere a ktosi sa zatacká a vrazí do vás. Poviete si “hovado!” alebo “ožran!” Ale skutočnosť vyzerala tak, že “človek, ktorý prechádzal dverami spolu s vami, sa zatackal a vrazil do vás”. O jeho úmysle nevieme nič (takže “hovado!” začína byť vysoko nepresné) a takisto na nás nedýchol a nevieme odhadnúť promile alkoholu v krvi (a tak označenie “ožran!” začína byť vysoko nepresné). Mohol mať zlý úmysel, mohla sa mu podvrtnúť noha, mohol zle odhadnúť vzdialenosť, mohol byť pripitý, ba dokonca si o nás mohol pomyslieť, že sme štíhlejšie, ako skutočne sme 😉 , a že sa okolo nás prekĺzne bez problémov… alebo sme mohli my mimovoľne urobiť slabý úkrok stranou a vliezť mu do “trajektórie”.

Ja viem, je to zložité, ale odrazu sa nám otvára oveľa viac možností reagovania než len naštvať sa a zahromžiť. 🙂

A prečo je to dôležité? Lebo ak sa naštveme a zahromžíme, tak sa u nás nazbierala istá dávka ťažkej energie – a keďže nedošlo k vzájomnému rozhovoru so sácajúcim pánkom, tak sa nemá ako odventilovať. Ponesieme si ju so sebou ďalej a bude nám sťahovať nadol všetky pozitívne zážitky toho dňa, až kým sa nejako sama neodventiluje (najčastejšie tým, že niekto iný urobí nejakú drobnú prkotinu a schytá si to aj za toho pánka vo dverách).

Keď vnímame viacero možných súvislostí než len tú jednu, ktorá nám napadne ako prvá, menej vecí nás rozčuľuje a sami sebe tým robíme dobre. Niekto do nás sotí, my si vykreslíme spleť možností, prečo k tomu došlo, a ideme ďalej bez pocitu ukrivdenia a nízkej vibrácie. Ba možno nás to dokonca rozveselí. 🙂