Tak predovšetkým: ako stará škola nemám obličky. Mám ľadviny. A keď mám kamene, tak budú ľadvinové, lebo sa inak celkom zašmodrchám. Preklad do modernej, spisovnej slovenčiny nechávam na vás. 😉

Dnes poobede som dostala nový ľadvinový záchvat. Prvý vo štvrtok, druhý v piatok a dnes zasa. Našťastie tie dva posledné boli podstatne slabšie – ale ešte dosť silné na to, aby ma odpratali do postele skuvíňať.

Tak si dnes ležím v posteli, zvíjam sa a keďže nemám nič lepšie na robote, napojím sa na Gabriela, že skecneme. On je taký vyvážený, že mi ani tie bolesti pri ňom neprichodia také hrozné. Lenže dnes to bolo celé nejaké nedobré… Začali sme sa rozprávať, ale bola som ubolená, predráždená a neznášanlivá. Vrčala som, ohradzovala som sa a po chvíli to skončilo s tým, že som mu povedala, nech je ticho a nehovorí na mňa.

Tým som odreagovala svoje podráždenie. Hneď nato mi došlo, ale aká som odporná, že s ním takto zaobchádzam. Gabriel bol ticho, tak som sa ho spýtala, či je v poriadku. Bol ticho aj naďalej, tak som to zopakovala – s trošku zvýšeným tlakom.

Odpovedal, že teda čo presne chcem – či má byť ticho alebo odpovedať. Najprv som vzbĺkla, že ma umóresňuje, no ako sme si to vysvetľovali, pochopila som, že skutočne nevie, ako som to myslela… Tak som povedala, že prijímam “áno”, “nie” a “moje chúďatko malinké”, ale že nechcem žiadne filozofické diskusie.

Tak ja neviem, aké skúsenosti máte s Gabrielom vy, ale hovoriť s ním bez filozofických diskusií je nemožné. No a mne sa nechce ležať za bieleho dňa so zatvorenými očami a nehovoriť… Ale to filozofovanie a prekrúcanie slov a významov ma dráždilo natoľko, že som predsa len stíchla. Ležala som, bolo mi čoraz horšie a cítila som, ako ma obklopuje jeho energia a snaží sa mi uľaviť.

Odrazu som cítila, ako keby sa mi niekto hrabal na ľadvine. Spýtala som sa ho, čo robí, no odpovedal, že nič. Pretože pocit neprestal, spýtala som sa ho, kto to teda robí… Odpoveď prišla až po chvíli. Sama som si povedala, že možno Rafael, ale necítilo sa to ako Rafael. A na to ma Gabriel celkom zaskočil tým, že Uriel.

S Urielom som mala do činenia len okrajovo. Gabriel mi kedysi vysvetlil, že Uriel je na interfejse s “hmotou”. Spýtala som sa, čo robí. Môj vnútorný pocit bol, ako keby niekto medzi prstami pukal hrášky. No a Gabriel odpovedal, že sa pozerá na tie moje kamene (čo je vlastne piesok), aby zistil, z čoho to je.

Potom sa rozprúdila debata, ktorá nebola až taká filozofická a nevypenila ma 😉 . Idem zhrnúť to, čo som sa dozvedela, hoci to možno bude nepresné, lebo pri komunikácii s Gabrielom ide len časť cez slová a časť ide cez obrazy a pocity.

Povedal, že sú dve možnosti, prečo k tomu došlo. Prvá môže byť fyzická – zúžený odtok z ľadviny alebo nejaký zápal. Ale to si vraj Uriel pozrel a vylúčil to – moja ľadvina je totálne v poriadku.

Takže potom nastáva druhá možnosť. Začalo to tým, že ľadvina je tam na vylúčenie nepotrebného/nepoužiteľného z organizmu. Keď také niečo vznikne, vyplaví sa a je pokoj. Doslova to bol obraz drobných smietočkov, akoby popolčeka, ktorý sa vyplavuje. (Ešte to aj bolo čierne.)

Tie smietočky nazval on (alebo ja) “mikroústrky”. Vysvetlil mi, že sú to situácie, kedy z nejakého dôvodu neprejavím svoju skutočnú emóciu alebo prianie, ale ich potlačím. V mojom prípade je to vraj prílišný ohľad na iných. Nebojujem za svoje potreby, ale ustupujem potrebám iných, ako keby na Zemi mali väčšie právo existovať ako ja. Nemci tomu hovoria “gute Miene zum bösen Spiel”, čiže tváriť sa pekne (=osvietenecky, slušne), keď ten druhý robí psie kusy.

A tu mi začalo svitať, prečo zrovna teraz sa zasa moja ľadvina pieskuje. Sused si bez môjho vedomia a súhlasu postavil prístavbu k môjmu domu – a ja viem, aké márne je vykríkať (“na Slovensku je to tak”), a preto som ticho a snažím sa sama seba presvedčiť, že mi to nevadí. 😦

Gabriel pokračoval s tým, že niektoré smietočky z nejakého dôvodu nevyplávu, ale zostanú uložené v ľadvine. To nevadí, pretože sa vyplavia pri najbližšej príležitosti. Ale niekedy sa k nim pridajú iné podobné a zhrčia sa a začnú nabaľovať podobné ústrky, až nakoniec ich už systém vyplaviť nedokáže, pretože sú príliš veľké. A vtedy prichádza záchvat. Systém sa ich snaží vytlačiť aj tak von a zbaviť sa ich – a ono to bolí jak fras. 😕

Zasa: celý rozhovor bol zacyklený, takže teraz prišla tá informácia o tom, že Uriel si ich pozerá a snaží sa ich rozdeliť na pôvodné, vyplaviteľné mikroústrky.

No a potom som dostala od Jeho Gabrielstva poriadny spucung. Povedal mi, že sama seba obmedzujem vo vyjadrení svojich potrieb, že si robím autocenzúru. Povedal mi, nech mu poviem presne a jasne, čo potrebujem. Tak som bez veľkého rozmýšľania zo seba vysúkala svoj zoznam – a, ľudkovia, bolo to celé v podmieňovacom spôsobe… Same “by” a “ak”. Tak mi navrčal, že sa nemám cenzúrovať. Vysvetlila som mu, že ale chcem brať ohľad naňho. Odvrkol, že nech si ja len pekne poviem na plné pľúca a cenzúru, čo z toho prijme a čo nie, nech nechám láskavo na ňom.

Dostala som “rozvojový program” na najbližšie obdobie – naučiť sa pomenovávať svoje potreby a želania priamo, bez ohľadu na možnú reakciu toho druhého. (A nežrať cviklu, keď mám piesok.)

🙂 Beriem. Bude to fuška, už zasa sa vnútorne niekomu ospravedlňujem, že existujem, ale ide sa na vec. (A najväčšia fuška bude tá cvikla.)

Počas rozhovoru s Gabrielom mi prestal pohyb v ľadvine a bolesť sa trochu zmiernila. Tak som vstala a šla som na záchod. Nič som od obeda nepila, ale ľadvina nebola prázdna. Odišlo z nej strašne veľa toho, čo tam nepatrilo.

🙂 Uriel je predsa len macher. 😉