Vraciam sa k téme psycanics. Kniha je jeden veľký zmätok, človek by potreboval mať extra vysokú školu na to, aby vedel, prečo je čo písané veľkým, malým, kurzívou, hrubým a podobne, takže sa povznášam nad tieto nepodstatnosti 😉 a idem priamo na myšlienky. Znova: Conversations With God sa prelína s vysvetleniami Thomasa Michaela Powella. Je mi jedno, kto z nich je autorom – a mohlo by to byť jedno aj vám. Hlavne, že myšlienky zarezonujú:

Celý život je len vibrácia”niečoho”, čo môže existovať len v protiklade s niečím, čo nevibruje, čo sa nehýbe – statická ne-vec. Síce slovo “energia” nevystihuje podstatu, ale používa sa a tak pri ňom zostaneme. Život je čistá energia a je identický s Bohom. Táto energia je v stálom pohybe (vibrovaní) – hýbe sa vo vlnách a vibruje na všetkých frekvenciách, čím vytvára rôzne hustoty a rôzne efekty. A kým veci sa zdajú byť iné a oddelené, energia, z ktorej sú utvorené, je stále tá istá. Všetci sme tá istá energia, pospájaná a koncentrovaná rôznymi spôsobmi, aby vytvárala rôzne vzory a formy, rôzne druhy hmoty.

Pre mňa je to rámec pre to, ako mi anjeli hovorili, že ľudia sú ľudia a potom ten “zvyšok”, ktorý si však neuvedomujú. Všetci sme všetko, ale naše uvedomovanie je umiestnené vždy do istého “bodu” toho všetkého a ten bod sa cíti oddelene a ako “my”. Preto aj toltékovia toľko spomínajú fluiditu/pohyblivosť nášho “kotviaceho bodu” – ten kotviaci bod je totiž práve ten bod, v ktorom je naše uvedomovanie uväznené. Ak ho dokážeme rozkývať, dokážeme sa po Všetkom-čo-je pohybovať do tej miery, do akej máme energiu kompatibilnú s tým zvyškom. Viem si predstaviť, že sú aj frekvencie, ktoré s nami kompatibilné nie sú a preto sa tam nevieme dostať; potom mi zas dáva zmysel toltécky koncept “komplexného človeka”, pri ktorom sa čo najviac snažíme rozšíriť “aj toto som ja”. Takto kompletní máme asi prístup do prevažnej väčšiny vibrácií. Keď mám čas a chuť, robím si cvičenia, kedy sa spájam pocitovo s vecami/objektmi naokolo. Viem, že sa dokážem spojiť s kameňom, ale napríklad sa nedokážem spojiť so zvukom. Viem ho použiť ako nosnú vlnu, na ktorej cestujem, ale neviem sa stať zvukom. Asi je to mimo môjho energetického spektra. Napríklad sa neviem stať Otcom, ale nemám problém stať sa Gabrielom alebo Gaiou (aspoň na okamih).

My nie sme veci; sme proces, cez ktorý existencia existuje a z ktorého vyviera. Je to JEDNO tváriace sa ako MNOHÉ.

Tu mi zasa zarezonoval jeden môj sen, kedy som sa Gabriela pýtala na zmysel duší. Obraz, ktorý som vtedy dostala, bola nejaká energia, ktorá na svojom okraji mala penu a tá pena sa množila. Pochopila som, že Vedomie cez svoje odštiepky, tváriace sa ako samostatné jednotky, rozširuje stále svoje spektrum existencie. Čokoľvek choré mi napadne, začína v tej chvíli existovať… alebo existovalo už dávno predtým ako “možnosť” a teraz som ho zapla do stavu “uvedomená/realizovaná možnosť”. Takže nakoniec ani ja nie som ja=telo s hlavou, rukami a nohami, ale som proces, cez ktorý Vedomie zapína a vypína jednotlivé možnosti existencie. Že sa ten proces cíti ako jedinec, je jeho vec. Cítiť sa môže hocijako; aj tak mu to je figu platné. 😉

Ďalej psycanics hovorí o tom, že práve vďaka tomu, že sme na jednej strane častica a na druhej strane vlna (v závislosti od kontextu, v ktorom sa pozorujeme), máme dva stavy a k nim adekvátne dve univerzá: ultimatívnu realitu (“Boh”) a stvorenú realitu (vesmír). Táto stvorená realita sa v hinduizme označuje ako mája, “veľká ilúzia”, a je to stav, do akého vstupuje kvantové pole, aby skúmalo, poznávalo samé seba a činilo samé so sebou.

Prvý stav existencie: kvantové pole tao

Pole “Boh” nie je niečo, je to ne-niečo s potenciálom byť čímkoľvek a všetkými “niečami”. 🙂 Keď je v stave zhmotnenom je všetkými vecami, pretože okrem neho niet ničoho iného. Keď zhmotní samé seba, je všetky veci. Toto pole potenciálov je základom pre všetku zhmotnenú realitu. V kvantovej fyzike sa tomuto poľu hovorí kvantové alebo pole nulového bodu.

Kým však neexistuje pozorovateľ, kvantové pole sa ani nepohne, aby čokoľvek zhmotnilo – zostáva v stave “potenciál pre existenciu”. Vesmír je teda výsledkom interakcie medzi medzi pozorovateľom a pozorovaným. Bez pozorovateľa niet vesmíru, existuje len pole. To znamená, že náš vesmír vzniká okolo nás 1. z toho, ako ho navonok premietame (projekcia, náš proces tvorenia), a 2. z toho, ako ho vnímame – a celý svet je len prelievajúce sa vzory energie.

Všimnite si ten nádherný paradox – na to, aby som bola, potrebujem pozorovateľa svojej existencie – a jedno aj druhé musím byť ja sama – inak nikdy nebudem mať dojem, že existujem. A na to, aby som sa začala vnímať, musím sa v tej energetickej brečke začať hľadať – vyčleňovať oproti tomu zvyšku (=vytvárať si ego, hranicu vlastného ja). Keby som nemala predpoklad toho, čo uvidím, videla by som len energetickú brečku zvanú “kvantové pole”.

Zasa si spomínam na ten okamih, kedy sa mi podarilo vyliezť z tela tak, že som sa stala všetkým, prestala som mať hranice seba a sledovala som len bez veľkého záujmu všetko ostatné (zrejme aj vrátane mňa, keďže nebolo rozdelenie ja – to ostatné). Keď si na to spomínam spätne, tak som vlastne nevnímala nič okrem zlatooranžovoružového svetla. Vedela som presne, že sa niečo deje, že sa v tom svetle premiestňujú informácie a menia veci, ale ani jednu z nich som nevidela, len som o nich vedela. A navyše ma to nezaujímalo. Cítila som pohyb pod povrchom a ľahké uspokojenie a to bolo všetko. 🙂

Potom sa psycanics odvolávajú na moje milované Tao Te Ťing:

Ak to možno pomenovať, nie je to tao.
Bezmenné je začiatkom Neba a Zeme. (Začali sme pomenovávať a automaticky sme skĺzli do duality.)
Je tajomstvom a zdrojom všetkých vecí.
Vnímať ho môžeš len bez potreby.
Naplnený potrebou budeš vidieť len jeho prejavy. (Keď očakávame, čo by sme mohli/mali vidieť, tak to uvidíme.)

Takže naše pole je oboje – stvoriteľ i stvorenie. Vytvára samé zo seba, pretože niet ničoho iného, z čoho by sa dalo tvoriť.

My sme to pole – nie len jeho súčasť, ale celé pole. Ibaže sa tvárime, ako keby sme boli len jeden jeho bod. To preto, že vlastným prežívaním s ním nie sme zjednotení, ale fungujeme v druhom stave našej existencie, v stvorenej realite. Vnímame sa len ako drobná čiastočka, čo nám umožňuje tvoriť (pretože už to, z čoho tvoríme, nevnímame ako súčasť seba samých, ale ako niečo externé), a vieme to stvorenie aj vnímať (pretože ho považujeme za niečo mimo nás).

Primárne vlastnosti poľa sú Vedomie a Vôľa, čo sú ekvivalenty vnímania/pociťovania a schopnosti formovať a premiestňovať energiu (=tvorenie).

V knižke sa hovorí, že 5. stupeň Vedomia, samadhi, je schopnosť znova sa vedomím spojiť s poľom. Vraj sa prejavuje ako bielobelasé svetlo existencie, inak aj “modrá perla” v mysticizme. Ja keď som videla anjelov, tak napríklad boli neónovo belasí a priesvitní. S výnimkou Gabriela, ten bol vždy striebristo biely a anjeli mi hovorili, že je čiastočne iná energia (doslovné vysvetlenie, dané mojím vtedajším vnímaním, bolo: Otec zo svojej energie vytvoril v svojom systéme prvok, ktorý bol kópiou niečoho mimo tohto systému – čo by znamenalo, že existuje aj nejaké “mimo; v tomto bode to mám ešte stále otvorené a s otáznikom). Viem, že hinduistickí bohovia sú znázorňovaní ako belasí. Neviem, čo to znamená – okrem toho, že sa moja skúsenosť kryje s tým, čo som si prečítala (pričom skúsenosť vznikla skôr, než som čítala).

Druhý stav existencie: stvorená realita

Druhý stav existencie najlepšie charakterizuje, že:

• sme si vytvorili individualitu a stali sme sa menšími než celok
• s individualitou nutne začíname vnímať v polarite na rozdiel od jednoty, v ktorej vníma pole.

Stvorená realita každého jedinca má dve vrstvy – mentálne univerzum a fyzické univerzum.

Mentálne univerzum je predpokladom pre vznik fyzickej reality (fyzického univerza). Spomínate si? Na to, aby sme v tej brečke energie mohli niečo vnímať, musíme mať predpoklad, čo tam zavnímame – musíme si vytvoriť nejakú predstavu, myšlienku. Predstavy a myšlienky sú produktom mysle, preto hovoríme o mentálnom univerze. Sú to nefyzické výtvory, ktoré potom spätne zažívame, teda sa premieňajú na realitu.

Keďže zdrojom mentálneho univerza je myseľ, potrebujeme si spomenúť na to, že ju máme dvojakú – naše vedomie a naše podvedomie, pričom podvedomie je oveľa rozsiahlejšie ako naše vedomie. Oboje si možno predstaviť ako priestor okolo nás, v ktorom vytvárame a zažívame svoje myšlienky.

Tak ako fyzické univerzum, ale mentálne univerzum pozostáva z takmer nekonečného množstva rôznorodých objektov a energií. Keďže ide o nefyzické “objekty a energie”, ide o myšlienky. Niektoré z tých myšlienok sú unikátne “naše”, založené na zážitkoch, ale prevažné množstvo sú myšlienky iných, s ktorými sme sa dostali do kontaktu a zachytili sa v našom mentálnom priestore. Niektoré ním plynule pretekajú ako myšlienkový tok a uvedomujeme si ich, iné sú však zachytené v tej vrstve našej obálky, ktorú si neuvedomujeme. Hovorievame jej podvedomie, ale podvedomie ako také neexistuje – len časť našej energetickej štruktúry, ku ktorej nemáme okamžitý vedomý prístup.

Tu je úryvok z knihy Psycanics of the Mind:

Neexistuje nič také ako myseľ alebo podvedomie. Existujú len myšlienky, tvorca a manipulátor týchto myšlienok, a ten je súčasne tým, kto tieto myšlienky zažíva. Vaša “myseľ” pozostáva z tých myšlienok, ktoré sú momentálne v rámci vášho pásma vnímania, a vaše podvedomie sú myšlienky, ktoré sú momentálne mimo rámca vášho vnímania.

Presne tak, ako vo fyzickom univerze, to vy vytvárate svoje myšlienko-objekty, vedome alebo nevedome. Tak, ako vo fyzickom univerze, ich potom vnímate (“vidíte”) svojimi psycanskými “očami”, svojimi lúčmi vedomia, ktoré sú tvorené vašou pozornosťou. Tak, ako to môžete robiť s fyzickými predmetmi, môžete manipulovať aj svoje mentálne reality, meniť ich, pridávať k nim a uberať z nich. Môžete ich porovnávať, analyzovať, vyhodnocovať, vytvárať si o nich názory a úsudky a podobne: všetko to, čo dokážete aj s fyzickými predmetmi. Môžete svoje myšlienky zatvoriť do skrine svojho podvedomia. Môžete ich zo skrine podvedomia znova vytiahnuť von, na svetlo. Takže vidíte, že nič také ako “myseľ” neexistuje. Vaša myseľ je v skutočnosti ďalšie univerzum, z hľadiska fyzického univerza s menej hmatateľnými realitami času, priestoru a energie, ale tieto reality nie sú preto o nič menej samostatným univerzom. Toto sa nazýva mentálne univerzum a v ňom ste Boh: máte moc okamžitého tvorenia alebo od-tvorenia. Vaše mentálne univerzum je oveľa mocnejšie ako fyzické univerzum a v skutočnosti ho ovláda – a preto sa dá zhmotniť veci do fyzického univerza tým, že najprv vytvoríte ich zodpovedajúci vzor v svojom psycanickom univerze.

Z ľudskej úrovne nemôžeme tvoriť naše fyzické univerzum. To sa tvorí z úrovne omnoho vyššej ako tá “ľudská”. Na “ľudskej” úrovni tvoríme len časť našich myšlienok a všetky naše emócie.

Obe univerzá, mentálne i fyzické, pozostávajú z času (zmeny), priestoru a energie/hmoty (objektov). Vnímame v oboch univerzách. V oboch univerzách sme pôvodcom. V oboch univerzách môžeme tvoriť, meniť a od-tvoriť.

Sme pôvodcom, teda tvorcom, ale len na svojej úrovni existencie. Ako “jednotka” sme súčasťou väčšej bytosti (môžeme to nazývať trebárs aj “nadduša”) a tá je zas súčasťou väčšej bytosti a tá zas väčšej – až späť k tomu, že je súčasťou Všetkého-čo-je. Sme “vertikálne integrovaní”. Každá úroveň je samostatná individualita a len tá najnižšia úroveň tejto bytosti, ľudská úroveň, podlieha ilúzii oddelenej existencie. Každá úroveň zodpovedá za tvorenie istých podmienok. Z ľudskej úrovne nemôžeme tvoriť naše fyzické univerzum, lebo fyzické univerzum je spoločné pre obrovské množstvo rôznych individualít, z ktorých každá by mohla mať iné predstavy o tom, ako by malo vyzerať. Fyzické univerzum sa teda tvorí z úrovne, ktorá je im všetkým spoločná, čo je omnoho vyššia úroveň ako tá “ľudská”. Na tej našej “ľudskej” úrovni tvoríme len časť našich myšlienok a všetky naše emócie.

Tak tuto som doma. 🙂 Spája mi to toltécke učenie s anjelmi, ako ich poznám ja (čo je celkom inak, ako ich poznajú iní, takže bacha). Vysvetľuje mi to, čo so mnou robili, keď “zjednocovali” päť verzií zo mňa. Doteraz som to brala tak, ako že tých 5 verzií zo mňa bolo v rôznych hmotných dimenziách, ale Gabriel pritom niekde pustil hlášku, že niektoré boli nehmotné, ale rozhodli sa pre vedomie tejto hmotnej verzie, pretože najviac vyhovovala jeho zámeru, nech už je akýkoľvek; my mu dôverujeme. Väčšinou. Niekedy. Takže to s týmto vysvetlením vyzerá, ako keby boli upravili päť vertikálne zoradených verzií zo mňa tak, aby sa moje vnímanie mohlo po nich bez väčších problémov pohybovať. Proti tomu hovorí, že mám hmotné spomienky na situácie, ktoré som nikdy nezažila, ako keby aspoň ešte jedna verzia bola rovnako hmotná ako tá moja. 😕 Ešte stále mám z toho maglajz, ale teraz už miesto jedného vysvetlenia až dve možné. 🙂

Druhá vec, ktorú mi to vysvetlilo, je dvojakosť Otca. Otca vnímam v dvoch podobách: ako to, čo celý systém drží pohromade, a súčasne ako ujčeka, ktorý behá po systéme a robí rozhodnutia. A tento ujček raz, keď som čosi vyparatila, bol nútený zastávať sa ma pred nejakým tribunálom. Vtedy mi to došlo divné, že keď je Boh, tak potom pred kým sa obhajuje. Teraz mi to dáva trochu iný zmysel. A v tomto svetle by som chápala aj, ako Otec vytvoril Gabriela skopírovaním niečoho “mimo systému”. Išlo by to, ak by to bol Otec-avatar, ujček behajúci po systéme a robiaci rozhodnutia, ktorý je len nižšou verziou Otca-stredu systému. To, čo je pre Otca-avatara “externé”, je pre Otca Všetko-čo-je ešte stále jeho súčasťou. 🙂

Tretia vec je, že podľa toho, čo mi hovorili, som bola kedysi prevažne vibrácia Gaia a premieňali ma na prevažnú vibráciu Gabriel (ktorá je pravdepodobne vyššia úroveň ako vibrácia Gaia). Gaiu mám ešte stále v svojom komunikačnom kanáli (čo je podľa mňa spletenec energií vo vrstvách “nado mnou”). Viem, že Gaia je nižšia vrstva energie Uriel, teda, jej súčasť. Kedysi som celých anjelov vnímala ako obrovský multilevel marketing. Dnes mi psycanics hovorí to isté. 🙂

Platí pravidlo: Ak to zažívate, tak ste toho tvorcom – na niektorej úrovni svojej existencie/bytosti (ktorá je vertikálne integrovaná do JEDNÉHO).

Predstavte si, že stojíte uprostred bubliny realít premietaných myšlienkami. Škrupinka bubliny pozostáva z miliónov myšlienok, ktoré slúžia ako  šošovky. Každá šošovka je tvorená nejakým vzorom myšlienko-energie. Existuje šošovka pre “štandardné veci”, ktoré všetci vo fyzickej rovine vnímajú vysoko podobne. Iné šošovky sú vaše osobné presvedčenia, ktoré riadia niektoré oblasti vášho vlastného života.

V tomto bode to zasa rezonuje s mojimi  skúsenosťami. Kedysi som dostala lekciu od Otca, že mám “puknúť svoju škrupinku”, aby som sa spojila s nimi. Teraz mi ten obraz začína dávať zmysel. Gaia tomu hovorila “bublina“, toltékovia to nazývali “začmudené zrkadlo” a urobili z toho teóriu, Lujan Matus a mágia zaviedli “zrkadlovú krabičku”, čo je len trocha hranatejšia verzia bubliny.

Vaše myšlienkové šošovky určujú, aké formy sa premietnu na vnútornú plochu bubliny, na “projekčnú plochu vedomia”, ako fyzické univerzum. Vy ako tvorca vysielate svoju tvorivú silu navonok okolo vás do všetkých smerov, podobne ako keby to bolo svetlo. Táto sila prechádza cez šošovky hlboko usadených myšlienok a formuje z beztvarej masy POĽA presne to, čo chce. Takto vytvárate svoju vlastnú ilúziu fyzického vesmíru.

A zasa spomienky. Kedysi pred rokom 2008, keď som sa dostala prvýkrát do kontaktu s anjelmi cez snívanie, a potom párkrát neskôr sa mi podarilo k nim dostať a zistila som, že keď ma nevyzdvihnú a nejdú so mnou, “ich svet” nemá formu. Pozostával zo striebristobielej žiarivej pary. Prvýkrát, keď sa mi to stalo, som zostala celkom vydesená a prvý z nich, ktorý ma objavil, okamžite začal z tej pary zhmotňovať aspoň kúsok zeme pod nohami, aby som celkom nespanikárila. Neskôr som si na tú paru zvykla. Viem, že som ju vnímala v stĺpoch – a z nej robili to, čo som potrebovala vidieť.

K fyzickému univerzu nabudúce, už to aj tak je príliš dlhé.