Potkla som sa o článok Annie Kaganovej “Osem vecí, ktoré ma môj zlisko brat naučil o smrti”. Jej brat Billy tragicky zomrel a tri týždne po smrti sa jej zjavil a opísal, čo sa s ním deje po smrti. Jeho zoznam:
1. Prvé, čo príde, je stav blaženosti. Keď zomrieme, sme nacucnutí do Liečivej Komory. Svetlo v komore vymaže všetky utrpenia, ktoré sme zakúsili za života, fyzické, mentálne i emocionálne. V zlomku sekundy je po všetkej našej bolesti.
2. Stále sa cítime sami sebou. Aj keď už nemáme telo, ešte stále sa cítime ako indivíduum. Vlastne sa cítime viac sami sebou ako za života, kedy sme sústavne pod vplyvom iných.
3. Svetlo má osobnosť. Po smrti lúče svetla majú kvality ako múdrosť, láskavosť, súcit a inteligenciu. Toto svetlo zviditeľňuje to, čo je na Zemi neviditeľné – božskú podstatu všetkého.
4. Hriech a trest sú ľudské výmysly. Na Zemi sa toho hodne potára o tom, čo nás čaká po smrti. To, že robíme za života chyby, patrí k nášmu životu na Zemi. Keby sme sa mali stať dokonalými na to, aby sme sa dostali do Neba, nikto by sa tam nikdy nedostal.
5. Náš život na Zemi tiež nie je “trest”. Iste, v živote sú aj bolestivé a nepríjemné veci, ale nie preto, že sme si ich “zaslúžili” niečím, čo sme urobili. Bolesť je súčasťou “byť človekom” a patrí k tomu rovnako ako dych alebo prúdenie krvi v žilách.
6. Keď zomrieme, miesto Súdneho dňa príde Deň nesúdenia. Keď spätne pozeráme na život, vnímame cesty, ktorými sme sa pustili, i tie, ktorými sme sa nepustili. Vidíme, kde sme to uhrali a kde sme mohli byť lepší, ale nesúdime sa. Začíname rozumieť, že náš život bol úžasný – aj tie neúžasné veci v ňom.
7. Sme radi sami sebou. Kašleme na to, ako vyzeráme. Prestávame mať nutkanie vyzerať určitým spôsobom. Proste si len vyžarujeme – a to bez najmenšej snahy.
8. Láska nie je to isté čo pozemská láska. Nie sme milovaní za to, čo robíme, ako vyzeráme, aký chýr máme alebo koľko zarábame. Nie je to ako “včera som ťa miloval, ale dnes už nie”. Láska je bez podmienok. Je jedno, aký život sme žili, po smrti sme milovaní.
Za seba neviem povedať, či existuje nejaká Liečivá komora, pretože som definitívne nezomrela; ako to vyzerá, ja zomieram na splátky. Viem však, že pri jednom takom zomieraní som išla hlboko nadol a klopala na dvere, za ktorými prúdila úžasná veselosť. Vtedy na mňa ktosi kukol, asi usúdil, že tam nepatrím, a neotvoril mi. Takže blaženosť sa nekonala, ale viem, že cestou k tým vrátam sa zo mňa strácali strachy a radosti a nadol som dorazila už značne ľahostajná a vyrovnaná, bez potreby čokoľvek uhrávať a čokoľvek dosahovať.
To s tým cítením sa sami sebou považujem najskôr za prechodný stav. Človek by asi mal hrôzu zo straty identity, ale keď stratíme “ľudskosť”, nepotrebujeme byť viac sami sebou. V mojom vnímaní sa vrátime a splynieme so zvyškom z nás, teda stávame sa súčasťou Univerzálnej Energie bez vlastnej identity. Naša identita sa rozpúšťa a naše individuálne spomienky sa stávajú súčasťou tých energetických vlákien, ktoré nás tvoria. Naše sebavnímanie však už nie je “ja človek”, ale “ja Všetko-čo-je”. Môj názor na základe toho, čo so mnou anjeli za posledné roky stvárali a ako to komentovali. 😉
Veľmi sa mi páči to “svetlo má osobnosť”. Ak svetlo=Univerzálna Energia/Všetko-čo-je, potom kvality svetla=anjeli. To je, ako to poznám ja. A viem, že stav, kedy vnímame božskú podstatu vecí, je možné dosiahnuť už za života. U mňa sa to pomaly láme a bola (a je) to nesmierna fuška, ale lepší ľudia ako ja to možno dosahujú ľavou zadnou.
Páči sa mi to o hriechu, treste a živote ako trestnici. Kto nepocítil bolesť, nevie, čo preňho znamená “byť rád” alebo “byť šťastný”. Ľudia sa, žiaľ, učia len vďaka polaritám. Ja nás vnímam ako drobné iskierky vedomia, ktoré “mapujú to, čo je” a “snívajú do reality to, čo ešte nebolo”. Pričom aj to je relatívne, pretože čas neexistuje a “to, čo ešte nebolo”, je len náš uhol pohľadu jednej maličkej iskierky vedomia (vedomie=Všetko-čo-je).
Deň nesúdenia rozospieval dušičku vo mne. 🙂 A zasa: už za života sa dokážeme k tomuto stavu obrovsky priblížiť. Tým, ako čoraz menej lipneme na tom, kto/čo (nie) sme, sa dostávame do stavu neposudzovania. Začíname veci vnímať ako príčiny a následky (pričom ak nie je čas a priestor, aj “príčiny” a “následky” sú celkom zmätočné označenia a oveľa lepšie by bolo “vzájomné prepojenia”). Neviem, či to bolo u Wildea alebo v ACIM, ale čítala som, že nie príčina vedie k následku, ale to, čo sa potrebuje stať, ovplyvňuje naše dnešné okolnosti. Keďže nevieme, čo je Boží Plán (ak nejaký vôbec existuje), nevieme povedať, čo je príčina a čo je následok… Ak Boží Plán napríklad znie “zažívať”, tak skutočne je to naopak a čokoľvek práve robíme, je dôsledkom toho, čo sa udeje. 🙂 Mne sa to takto páči. Ovšem… nie vždy to, čo sa mi páči, je aj skutočne pravda… Každý si povedzte tú svoju, pretože jedno vám môžem zaručiť – tú moju nikdy žiť nebudete! 😆
K pocitu, kedy je jedno, kto sme, pretože čokoľvek sme, sme z toho hepi… v mojom vnímaní je to presne tak. Len čo sa zlomí naša identifikácia s niečím špecifickým, len čo prestaneme byť “časťou celku” a vnútorne sa naladíme na totožnosť celku, prestáva byť indivíduum zaujímavé. Zažila som ten stav a aspoň mňa naplnil nesmiernym… relaxom? Uvoľnením? Spokojnosťou? (Žiaľ, zažila som ho len bodovo, zrejme na to, aby som dostala slinky na “viaaaaaac!” 😕 Ale pre mňa je tento stav stelesnením pokoja v duši, kedy “nás ani nezajímá, jestli nás něco zajímá”…)
Možno najťažšie na pochopenie je to posledné. Sme stavaní na ľudskú lásku s jej začiatkami, priebehmi a koncami. Pamätám sa na svoje večné vypytovanie anjelov, či ma ešte stále majú radi (najčastejšie, keď som urobila nejakú odbojnú habaďúru). Snažili sa mi to vysvetliť tým, že keď sa “systém” rozhodne “mať niekoho rád”, tak sa celý prepočíta do tohto nového stavu, kedy už iná možnosť neexistuje. Myslím, že sa tým snažili priblížiť ten stav môjmu ľudskému začiatkopriebehovokoncovému vnímaniu. Čo si myslím, že mi vtedy hovorili: keď sa raz dostaneme do bezprostredného kontaktu s “láskou systému”, dostávame sa do stavu, kedy to nikdy nebolo/nebude inak, pretože strácame svoju odpojenosť, kedy sme “niekto iný ako ten zvyšok” a máme ten zvyšok, ktorý nás môže (ale nemusí) mať rád. Keď neexistuje “ten zvyšok”, len my sami, stráca “(ne)mať rád” svoje opodstatnenie, pretože niet nikoho, kto by mohol mať rád, a nikoho, koho by mohol mať rád. 🙂 Sme to, čo je, a to je v svojej podstate až nechutne “pozitívne”, pretože to je presne to, ako sa nám človiečikom javí stav úplnej neutrálnosti. Absolútna nula je žúžo. Čokoľvek je, je – a nemá nijaký prívlastok. 🙂 Čokoľvek sa cíti, sa cíti – a nemá nijaký prívlastok… 🙂 Prídavné mená prestávajú existovať. Vlastne akékoľvek hranice prestávajú existovať. Sme.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Odpadávala som v puberte dosť často a potom neskôr, vždy keď som zažívala veľmi silné trápenie. A to čo som cítila počas môjho nebytia pri vedomí mi pripomenulo tú liečivú komoru. Pocit že všetko zmizlo… žiadna bolesť. žiadne trápenie… Len rodine sa ťažko vysvetľovalo, že sa nemusia báť, keď odpadnem a že po prebraní sa som úplne v poriadku, cítim sa zrazu ako keby sa mi dobili baterky a že ten plač, ktorý som vždy pri preberaní sa spustila nebol kvôli nejakej bolesti alebo strachu, ale preto, že sa mi proste nechcelo sem vrátiť..a musela som … Odkedy sa mi to stalo prvýkrát vravím všetkým, že na smrť .. alebo čokoľvek čo príde po tom sa teším…
Páči sa miPáči sa mi
To preto vždy hovorím, že už včera bolo neskoro 😀 ( a oni furt, že ešte máš kedy, neponáhľaj 🙂 )
Páči sa miPáči sa mi
(… viď Robert A. Monroe, posledné 2 knihy)
Veľmi pekný článok je toto
Páči sa miPáči sa mi
má plnú pravdu, lebo som prechádzal zo života do života a pamätám si aj minulé životy 😀 dokonca aj v tomto tele, som bol ráz mŕtvy. 😀 preto to “Čo ste už zabudli?” Že ste energia a všetko si tvoríte? hi hi 😀
Páči sa miPáči sa mi
Keďže si sa zaviazal (sám od seba, podotýkam 😛 ) k rýpaniu do nás, mohol by si byť adresnejší a povedať, 1. do koho rýpeš a 2. do čoho vlastne rýpeš? Ako to chápem, v prvej časti komentára hovoríš o svojom sebaobraze, v druhej prichádzaš s objavným ezoterickým vysvetlením niečoho, čo má nulový súvis s týmto článkom a komentármi k nemu, a navyše prvá a druhá časť komentára navzájom vôbec nesúvisia.
Preformuluj to, prosím, ako skutočné “rýpanie”, inak to bude leda ak za 5.
Páči sa miPáči sa mi
všetko zo všetkým súvisí…
1-bod…. Tú komoru(tunel) vníma každý inak.. to preto, že éter je naozaj temná(nie čierna) substancia(temná energia) okolo nás … a my sme hviezdičky, žiariace svetlom. Ja tomu hovorím, sieň Amenti(obrovská a nekonečná). Pánom tejto ríše…. Untanas. To veľké svetlo(kvet života) je úžasné a príjemné 😀
2-bod platí
3-bod platí….. nekonečná láska a inteligencia, pochopenie… nesúď a nebudeš súdený 😀
4-bod. Ak vieš, bod jedna, bod 4 hovorí o tom, že všetko je mentálne..aj tvary, ktoré vnímame ..hra, náboženstvá, vzťahy, snaha o dokonalosť, v bode jedna sa toto stáva ničím 😀 Preto beriem život ako hru ..a aby bola hra hrou, má nejaký poriadok..čiže zákon hry..zákon života.. samozrejme, sú aj vyššie zákony. 😛 Vyšší level 😀 tejto hry 😕
5-bod. Ak máš slobodnú vôľu..obmedzujúce sú iba zákony žitia …zákony tvojej a mojej mysle 😀 kto chce s vlkmi žiť….. 😀 hi hi hi
6-bod. Život je úžasný 😀 a bude úžasný, lebo som jeho tvorcom 😀
7-bod. Som hviezda ukovaná v tele 😀
8-bod Bezpodmienečná láska… pochopí len ten, kto to zažije. Jáááááá to cháááápem, hi hi hi… to je slobodná vôľa a kúpanie sa v mori lásky a múdrosti 😀 Je to tak úžasné, že sa to ani slovami nedá obsiahnúť … Helar… keby som ťa vyobjímal, vybozkával, zbavil všetkej bolesti a naplnil radosťou až po samý okraj, že by si tancovala ako malé dieťa nevykreslí to to stretnutie s tou nekonečnou láskou a energiou 😀
Páči sa miPáči sa mi
kamo porieš karmu, ináč budeš ako sáčok s chuťou letieť k slnku, zakvačený o konár…
Páči sa miPáči sa mi
Čiki,
ale uvedomuješ si, že “hviezdičky, žiariace svetlom” oproti “temnej substancii” hovoria o tom, že sa vnímaš oddelene na úrovni prejavu a nezachytávaš podstatu? Pokiaľ je to tvoje vnímanie, tak je to tvoje vnímanie. Ak niečomu hovoríš Sieň Amenti, tak tomu hovoríš Sieň Amenti. Toto nie je súťaž v tom, čia terminológia je “božskejšia”. Chápem to tak, že kde píšeš “platí”, znamená to, že to platí pre teba… 😛 Alebo sa mýlim?
Čo sa týka “slobodnej vôle”, to by bola asi filozofická diskusia, ale najprv sa poďme dohodnúť na tom, o čom ideme filozofovať: ako definuješ v svojom vnímaní pojem “slobodná vôľa”? Až potom sa o ňom môžeme baviť, pretože ja som z košiara, kde slobodná vôľa neexistuje. 🙂
Zvyšným bodom nerozumiem, sú to tvoje poetické asociácie, na ktoré ty máš právo a ja mám právo ich pustiť jedným uchom dnu a druhým von. Nehovoríš rečou môjho kmeňa – ale to sme tu už dávno mali. 🙂
A teraz k tej bezpodmienečnej láske… Presne to, čo opisuješ, tie “sexuálne fantázie” – nie sú bezpodmienečná láska, ale len dualitná interpretácia, ktorá pripúšťa stav predtým a stav po tom. (A ver mi, keby si sa o to pokúsil, stav “po tom” by vyzeral ako Čikitet bez chrupu a bez vajec.) Keby si ma zbavil všetkého, čo tvorí moje “ja” (teda aj tej bolesti) – bola by som to potom ešte stále ja? Nie, nepotrebujem to diskutovať, len sa ti snažím ukázať, že je už možno čas pohnúť sa trochu za hranicu dualitného vnímania.
Waterwhite,
karmu potrebuješ “poriešiť” len vtedy, ak na karmu veríš. A po tomto svete behajú aj ksichti ako ja, ktorí na karmu neveria… 😉 Inak… vieš, aký rozdiel je medzi “poriešiť” a “vyriešiť”? 😛
Páči sa miPáči sa mi
mmm, ok, len mi je divné, ako môže človek s tak kvetnatými opismi a nadčasovými obrazmi mať chuť rýpať. Tak asi je osamelý s hlavou v oblakoch. Ale niečo v ňom je stále ťažké a nevyriešené.
Možno som aj ja zakvačený o nejaký konárik a trepocem sa vo vetre, s pohľadom upretým do slnka, naťahujúci sa k slnku a nie a nie pochopiť čím som zadržiavaný vo vzlete. Tak tam na tom konári snívam a fantazírujem aké by to bolo, môcť letieť, miesto toho aby som podumal čo ma zadržiava zakvačeného. Mne je jedno či to volám poriešenie karmy alebo rekapitulácia, alebo psychoanalýza, ale rád by som sa odkvačil. Nechcem ostať na konári, a hľadať si tam okolo, niekoho do koho by som mohol rýpať a myslieť si v oblakoch že stačí mať hlavu.
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Vieš, dôležité je vziať pohľad z tých druhých a obrátiť ho do seba. Tí druhí, nech sú už hocijakí, ťa budú vždy vytáčať, pretože sú len 0,niečo z teba, tvojich hodnôt, presvedčení a postojov… Nerieš ich. Rieš seba – vybuduj si takú stabilitu, aby ťa prestali rozčuľovať. Ďalšia z toltéckych zručností: “beriem na vedomie”. 🙂 Ale to už je dosť “vysoký” level odosobnenia. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Áno, to všetko sú moje zážitky, ktoré si ešte pamätám a platia hlavne pre mňa ..moje pocity tam 😀 a aj to viem, že som chcel ísť sem a žiť tento život 😀 Len niečo, mi tam v tom texte Annie Kaganovej nesedí – božskú podstatu všetkého. Neviem prečo musíme všetko zbožťovať a hneď pridávať náboženský podtext, tomu čo zažijeme. To svetlo mi jasne ukázalo, že som to, čo chcem byť…. chceš priateľa?..budem… chceš boha strašného aj dobrotivého?.. budem… chceš sluhu v podobe trpaslíka?… budem … a Já som chcel priateľa 😀 Bohov, je už na svete okolo mňa dosť a ich čudných služobníčkov, ktorý si myslia, že plnia božiu vôľu, ešte viac 😀
Páči sa miPáči sa mi
aj ja som to zažil,viem o čom hovoríš
Páči sa miPáči sa mi
ďakujem 🙂 idem hľadať kde som zakvačený ja, a neupozorňovať kde sú zakvačení druhí 🙂 nie je to nejaký druh sebectva? :))
Páči sa miPáči sa mi
A nie je jedno, čo to je? 🙂 Proste nájdi a odkvač a basta. 😀
Páči sa miPáči sa mi
pekný článok, pekné komentáre…pridám len kúsok svojho novonadobudnutého vnímania 😀 všetci sme nakoniec presne tam kde máme byť mne to celé poslednou dobou príde ako jedna mozaika a kúsky do seba zapadajú, páči sa mi kde spomínaš, že sa sa cítime ešte oddelene ja tot tiež tak ešte mám, považujem sa za časť celku hoci si Boha v sebe uvedomujem ale stále si to predstavujem že sa božie vedomie nalialo do ľudských tiel, aby si poskúšalo čo treba a práve cez tie konkrétne ľudské telá, ktoré sú aké sú lebo presne také treba aby boli aby boh cez ne mohol spoznávať to čo potrebuje spoznávať, sa učí, skúša kam až to vedie neviem, nezažila som…príde mi, že to naše ľudské kladie odpory životu, ale aj tie boli v pláne, až raz príde bod nula vďaka všetkým situáciam a skúsenostiam do ktorých nás naše telo/telá naženie a mi vďaka nim pochopíme a sme Všetkým čo je zmizne oddelenosť…a to všetko okolo sú vlastne ja, sme Jedno…pracujem v kaviarni a od istého dňa na zákazníkov a na všekých v mojom okolí nazerám ako na seba samu a prečo by som sama sebe ubližovala, hoci oni vedia byť aj nepríjemní, dnes to už ani nevnímam…občas si nepamätám situácie a ani čo som povedala, dokonca v priamej konverzácii sekundu na to zabúdam, viem, že to nebola Eva a že ňou už prestávam byť…je to krásny pocit, pozrieť sa okolo a vnímať, že všetko je dobré (ak to chcem vyjadriť slovami, lebo ono to nie je dobré a zlé, ono to proste len je)… a zo zachraňovacej pozície sa zrazu posúvam do pozorovacej, veci mi sú jedno, lebo viem, že sa len dejú, dejú sa vlastne telu, nie mne, takže to stačí len prežiť a odpozorovať, už je to hodnú chvíľu, čo sa ma vnútorne nič nedotklo, hoci telo navonok reaguje…a v kontakte s inými, aj oni sú presne tam kde majú byť a ja len reagujem, ale vnútorne sú mi dosť jedno, pretože sú presne také aké byť majú, som iným oporou ak treba a ak nie tak nie…a čím ďalej viac prichádza láska ku všetkému bytiu presne takému aké je, stav kedy mizne čas nie je sa kam náhliť, čo stíhať, môžem aj v tejto sekunde zomrieť…to moje ľudské ešte skúša a aj teraz si prechádzam stavom akejsi apatie, nekontaktu s ľuďmi, snaží sa mi nahovoriť, že bez emócií to predsa nejde…nom uvidíme kam to povedia, či sa vrátim naspäť, alebo vydržím…ono je to nakoniec jedno, lebo sa udeje presne to čo sa udiať má a je v pláne…
k článku: tomuto akosi nerozumiem “svetlo má osobnosť” mne totiž príde dosť neosobné, keďže individualita je ľudská a dnes mi príde, že samých seba v ľudskom ponímaní stotožnením sa s telom Evou v mojom prípade strácam, ale príde byť samým sebou a teda Bohoma to je jediná osobnosť ktorá je, teda aspoň tak to vnímam…
Páči sa miPáči sa mi