Pripútanosť nás drží v dualite

castaneda-asepreal“Ak chceš byť bojovník, potrebuješ si predovšetkým a celkom oprávnene začať uvedomovať svoju vlastnú smrť. Ale rýpať sa v svojej smrti by každého z nás zameralo na svoje ja a to by nás vnútorne rozložilo. Preto druhé najdôležitejšie, čo potrebuješ ako bojovník, je odstup. Predstava blížiacej sa smrti sa z posadnutosti premení na ľahostajnosť.

Takže sa potrebuješ odpútať – odpútať od všetkého. Len predstava smrti dokáže človeka odpútať do tej miery, že prestáva byť schopný odovzdať sa čomukoľvek. Len predstava smrti dokáže človeka odpútať do tej miery, že sám pred sebou už nič neukrýva. Takýto človek už po ničom nejde, pretože nadobudol tichú chuť na živote a na všetkom, čo ho tvorí. Vie, že jeho smrť naňho striehne a nedá mu čas na to, aby sa na čokoľvek upäl, takže vyskúša všetko bez toho, aby sa stal na tom závislý.” — don Juan

(To be a warrior a man has to be, first of all, and rightfully so, keenly aware of his own death. But to be concerned with death would force any one of us to focus on the self and that would be debilitating. So the next thing one needs to be a warrior is detachment. The idea of imminent death, instead of becoming an obsession, becomes an indifference.

Now you must detach yourself; detach yourself from everything. Only the idea of death makes a man sufficiently detached so he is incapable of abandoning himself to anything. Only the idea of death makes a man sufficiently detached so he can’t deny himself anything. A man of that sort, however, does not crave, for he has acquired a silent lust for life and for all things of life. He knows his death is stalking him and won’t give him time to cling to anything, so he tries, without craving, all of everything.)

Mala som to pochybné šťastie, že som princíp Smrti ako poradcu zažila na vlastnej koži, keď mi dávali tri mesiace života a ja som to potrebovala pred svetom utajiť… Sú ľudia, ktorí v tejto situácii šli a rozhajdákali zvyšok majetku, aby zažili ešte to, čo si dovtedy upierali. (A potom im povedali, že diagnóza bola nesprávna. A fčuľ choď a ži. 😕 ) Vtedy ma to viedlo k tomu, že som sama od seba začala veci uzatvárať a “dávať do poriadku”, pretože už som aj tak nemala nič iné na robote… A povedala som si, že si na tú smrť počkám. Zažijem si ju do poslednej kvapôčky s očami otvorenými doširoka a pri plnom vedomí. A mesiace sa míňali… a míňali… a dúfam, že sa ešte chvíľku pomíňajú, hoci je to v podstate už jedno. Odvtedy mám kufre zbalené a čakám na taxík, ktorý ma vezme na Odlety. V tomto stave nerobíte nič, čo by trvalo dlhšie. Nič, čo by vás mrzelo nedokončiť. A tak buď sa nechopíte väčších vecí, alebo si nedovolíte vytvoriť si k nim emocionálne puto. Pretože to prvé je nuda, pustila som sa tou druhou cestou. Neviem, či som bojovník, ale so smrťou sme dosť veľkí kamaráti. Minule som si uvedomila, že som si v nejakej meditácii pririekla podobu, ktorú som v svojej knižke pririekla Smrti. 🙂 Tomu sa povie “priateľstvo”! 😀

Kým sa na niečo upíname, dávame tomu väčšiu váhu ako čomukoľvek inému. Stávame sa na tom závislí – a stávame sa závislí na dualite, kde niečo máme alebo nemáme, kde sa nám niečo páči alebo nepáči, kde milujeme alebo sa bojíme. Kým nevynulujeme tieto protiklady, nikdy neuvidíme pod povrch vecí (a niektorí zjavne ani potom. 😉 ). Ak sa naše oko zastaví na prejavoch, nevnímame prepojenia, ktoré sa skrývajú pod nimi – napríklad že bez bolesti by sme nevedeli, kedy sme šťastní, a tak potrebujeme oboje. Paradoxne, vedomie smrti nás robí živšími, než sme kedy boli, pretože si veci vychutnávame tak, ako keby sme ich zažívali naposledy…

Nebojte sa smrti. Používajte ju a dajte jej nejakú inú tvár, nie tú anatomickú pomôcku s kosou cez kostnaté ramienko. Moja má formu srnky. 🙂 V jednom z psychotestov, čo tu nedávno boli, sme mali dať odpoveď na otázku, že kto s nami kráča životom, kto je najdôležitejšia osoba v našom živote… Môžete trikrát hádať, kto kráčal so mnou. 🙂

Reklamy

5 thoughts on “Pripútanosť nás drží v dualite

  1. To muselo být velmi těžké, ale zároveň velmi silné období, takové čekání na smrt. Která je už vlastně předpovězená (a lékařům narozdíl od kartářů věříme). Mně ve vyrovnání se smrtí kdysi pomohlo to, že jsem sama uvažovala na střední o sebevraždě… tenkrát jsem si uvědomila, že život je má vlastní volba a že záleží na mě, jak si ho zařídím. A hlavně, smrt pro mě přestala (a stále není) strašákem, jak pro mnoho jiných lidí. I když smrt Ega je smrt Ega, to je sakra věc a té se nakonec asi obává každý, ať to ví, nebo ne.
    A karmě jsem tenkrát neuvažovala a reinkarnace i nadále pro mě není směrodatná. To bych musela svou otevřenost vůči smrti ještě přehodnotit 🙂

    Like

  2. nejdem teraz riesit moj emocionalny, ludsky postoj k smrti, ten je uplne bezny ako skoro u kazdeho (strach, odmietanie, popieranie atd..) . z tej filozoficko spekulativnej stranky vnimam smrt predovsetkym ako zmenu. Ale uvedomujem si ze aj to je len predpoklad. Vnimam to tak, ze asi by bol pre mna dost velky pruser, keby sa ukazalo, ze smrt ziadnou zmenou nie je. Toto by ma asi najviac sokovalo 🙂

    Like

    • …nechcem ťa strašiť ( ani seba :o))), ale čiste z tej filozofickošpekulatívnej stránky tu ešte zostáva aj zmena k horšiemu a to by bol asi ešte väčší prúser , ako status quo :o)

      Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s