“Načúvam úmyslu, ktorý sa skrýva za slovami. Keď sa otvorím pravde a skutočne načúvam, rozumiem úmyslu, s ktorým bola správa vysielaná; cítim pravdu za slovami. Slová strácajú svoju hodnotu a jediné, čo zostáva, je pravda.” — don Miguel Ruiz
(I listen to the intent behind words. When I open myself to the truth and really listen, I understand the intent of a message; I feel the truth behind the words. The words lose their value, and the only thing that remains is the truth. )
Toto je trošku ošemetné ruizovské pravidlo, pretože treba vysokú dávku sebadisciplíny na to, aby fungovalo. Ak vyštartujeme priamo ním a neurobíme si predchádzajúce ruizovské “domáce úlohy”, pravdepodobne nebudeme “skutočne načúvať”, ale si len urobíme predpoklad o úmysle toho druhého a potom budeme ten predpokladaný úmysel hľadať v hocičom, čo povie. To znamená, že budeme k nemu pristupovať z našej interpretácie, nie z úprimnej snahy porozumieť.
Na to, aby sme ho mohli začať praktizovať, potrebujeme sa celkom odosobniť a nepredpokladať, čo sú ďalšie dve ruizovské pravidlá. Ak sa odosobníme, čokoľvek príde, je rovnako jedno ako čokoľvek iné. Na ničom nie sme závislí a môžeme vnímať veci v ich skutočnej podstate. V tom aj to, čo nám ten druhý hovorí.
Keď ho počúvame otvorene a bez predsudkov, naše telo dostáva energetickú informáciu a tom, aká energia je nabalená na slová, ktoré počujeme. Spomíname si? Lujan Matus: “Úmysel je hmotný a cestuje na chrbte našich slov.” Veľmi často vnímame skôr výber slov a tón hlasu, držanie tela, prestávky a očný kontakt pri hovorení, ale pod tým všetkým je energetická vlna, ktorej prejavom sú všetky tieto veci. Možno to poznáte z vlastnej skúsenosti: niekto vám niečo hovorí, vyzerá úprimne, tvári sa úprimne, znie úprimne… a napriek tomu cítite, že mu nemôžete dôverovať… Vaše telo prijalo energetickú informáciu. Váš rozum s jeho schopnosťou postrehovať a interpretovať nemá nijaký rámec, ako by vedel s touto energetickou informáciou (“pocit”) narábať – a preto ju hodí do koša ako “fantazmagóriu”. A po čase, možno bohatší o jednu skúsenosť, si spomenieme, ako sme intuitívne vedeli, že niečo nie je v poriadku, ale sme svojmu pocitu neuverili…
Každý človek, keď komunikuje, robí tak s istým úmyslom (Angličania tomu hovoria, že má svoju vlastnú “agendu”). Ten úmysel môže vyzerať rôzne: chce nám odovzdať informáciu, ktorá nám chýba; chce od nás podporu a súhlas pre svoj názor; chce, aby sme niečo urobili; chce zistiť, či sme “jeho” alebo “cudzí”; chce sa len počuť, aby vedel, že ešte stále žije; chce nastoliť nejaký vzťah. Je toho pravdepodobne oveľa viac, než na čo som si spomenula. Niekedy to ľudia povedia priamo, ale spoločenská zvyklosť je väčšinou hovoriť nepriamo a naznačovať. Skrývať svoj úmysel za slová.
Typickou “skrývacou” technikou sú otázky, ktoré sú otázkami len gramaticky a inak sú výpoveďou o tom, čo ten druhý robí, myslí si a aký je: “Ako to môžeš povedať?” alebo “Prečo si myslíš, že to dokážeš?” alebo “Máš ma ešte rád?” 😉 Tvária sa ako otázky, ale v podstate hovoria “Ty sa vôbec nedržíš všeobecne uznávaných hodnôt a mal by si sa hanbiť!” alebo “To nezvládneš, ty babrák!” alebo “Ty si voči mne ochladol!”
Ak pristúpime k jeho slovu s predpokladom, že je to kamarát (“doložka najvyšších výhod”), môžeme sa nepekne spáliť. Ak k jeho slovám pristúpime s tým, že je to ksicht alebo klamár, možno nebudeme vedieť využiť pre nás cennú informáciu. Jediný predpoklad, na ktorý by som si trúfla, je priznať si, že nevieme, aký presný úmysel sa za tými slovami skrýva – a tak si ho musím zistiť. Nie vymyslieť, ale zistiť. Napríklad tým, že otvorím zobák a spýtam sa. Bez očakávania nejakej konkrétnej odpovede. Len čo je jedna odpoveď v mojich očiach pravdepodobnejšia ako iná, skresľujem. Možno podvedome, ale skresľujem…
Zasa z vlastnej skúsenosti: Keď sa pýtam a ten druhý odpovedá, mám šancu niečo zistiť. Je to, akoby sme tancovali tieňový tanec v dvojici – je to akési “partnerstvo”. Ty položíš otázku a ja ti na ňu niečo poviem. Môžem úmyselne klamať a ty na to možno prídeš a možno nie, ale môžem aj neúmyselne zavádzať, pretože ti budem hovoriť svoju interpretáciu. Ale kým ty sa pýtaš a ja odpovedám, máme šancu komunikovať.
Iná situácia vzniká, keď ty sa pýtaš a ja neodpoviem alebo odpoviem protiotázkou. Vtedy ti úmyselne nesprístupňujem isté informácie, čím vytváram nerovnocenný, nepartnerský vzťah – ja viem viac ako ty, ty sa musíš doprosovať a ja sa rozhodnem, či ti poviem. Tieňový tanec sa zastavuje. Jeden už len stojí a necháva toho druhého kmitať okolo seba.
Keď niekto k nám pristupuje takto, moja osobná skúsenosť mi vraví, že si treba dať pozor na zlý úmysel za touto reakciou. To už nie je “podvedomé skreslenie”, ale indikovaný úmysel. Nemá význam s takýmto človekom hovoriť ďalej. Všetko, čo od neho dostanete, bude s vysokou pravdepodobnosťou zamerané na to, aby mu udržalo “náskok” pred vami – nezávisle od toho, ako veľmi deklaruje “otvorenosť”.
Samozrejme, dá sa skúsiť hrať aj hra “niečo za niečo”… Ja ti niečo poviem, ak mi ty niečo povieš. Ale koho by to bavilo? Skutočne chcete strácať svoju energiu na hru s niekým, pre koho nie ste “partner”, ale len “korisť”?
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Helar ..mám jednu priateľku, ktorá považuje každé slovo za pravdu. Narodila sa na svet ako anjel ..ktorý komunikuje bez postranných úmyslov… ale v tomto svete ju zbavili svojprávnosti. 😕 Ťažká téma..skôr pre ženy 😛 Ale ja si myslím, že postranné úmysly vznikajú zo strachu ..čiže je to vec mysle a jej strachu z nedostatku 😀 a boj o prežitie ..asi je to vec túžby a konkurenčný boj…slabší musia byť zrejme falošní, aby prežili. Nesmrteľný a nezraniteľný takúto potrebu nemajú 😀
Páči sa miPáči sa mi
Neviem, či ti rozumiem, Čiki… Asi som ešte nezažila skutočného anjela.
Tiež si myslím, že postranné úmysly sa rodia zo strachu – že by si mohol o niečo prísť, byť slabší, byť odhalený ako to, čo si (a čo srdečne na sebe neznášaš a snažíš sa ukryť pred svetom)… Ale všetky tieto veci v mojom vnímaní vyplývajú z toho, že sa cítiš ako jedinec oddelený od iných jedincov. Nepáči sa mi delenie na “slabší” a “silnejší”. Hneď u mňa vzniká otázka “slabší AKO ČO?” Dualita.
Všetko je v tvojej hlave. Ak ti nezáleží na tom, ako ťa hodnotia ostatní, nemáš prečo sa cítiť slabší, pretože sa s nikým neporovnávaš. (Tao: S nikým nesúťaží a preto niet nikoho, kto by si trúfol sa s ním rovnať. 🙂 ) Ak sa porovnávaš, automaticky si pestuješ slabosť. Anjeli sa necítia slabí, pretože anjeli nemajú individualitu, ego. Vedia, že sú len súčasť všetkého – a to všetko je tak slabé ako jeho najslabšie ohnivko a tak silné ako jeho najsilnejšie ohnivko v jednom a tom istom okamihu. Gabriel tiež nerobí rozdiely medzi Michaelom a Razielom a Urielom a Ešte-elom a sebou. (Presne dnes mi to vysvetľoval do mojej drobnej človečej hlavičky. Zvláštne, od čoho som to chytila migrénu? 🙄 )
Ak si VŠETKO, nie si “silný” či “slabý”, si VŠETKO. 🙂 To nie je otázka smrti alebo sily. Je to otázka uvedomenia si, že ty si len dočasná predstava, nie reálna “osoba”. Si čosi, čo dočasne nadobudlo ľudskú formu a jeho časť vedomia sa presťahovala nadol do tejto formy a je z toho taká dopletená, že miestami zabúda, že niekde inde je celý ten obrovský zvyšok z nej a zírá, prečo sa správa “to tam dole” tak bezmozgovo… 😉
Páči sa miPáči sa mi
Vo väčšine prípadov ma prvý dojem nesklamal. Ale boli prípady, kedy prvý dojem nefungoval.
Mám skúsenosť, že keď sa ľudia prvý krát stretnú tak niekedy chcú dobre zapôsobiť, ale niekedy im je to fuk. A vtedy môžu vysielať zmiešané signály – napríklad sú v strese z každodenných starostí.
Mne sa osvedčilo nerobiť uzávery, ale pozorovať ľudí dlhšiu dobu kým ich nespoznám, a potom si urobiť aritmetický priemer správania.
Až potom ich rozdelím na normálnych a vychcatých, a na tých druhých si dávam pozor.
Ale tiež je pravda, že niekedy ma milo prekvapili ľudia, od ktorých som nič nečakala,
a už ma sklamali ľudia, ktorým som úplne verila.
Keď preváži sebaľutovkanie a strach, tak môže sklamať aj priateľ.
A keď je niekto v dobrej nálade, a rozhodne sa, tak robí dobré skutky pre radosť sebe a ostatným aj keď ich nepozná.
A slová? Niekedy mám dojem, že väčšina ľudí len tak trieska do vetra čo ich napadne, bez nejakej hlbšej úvahy.
Páči sa miPáči sa mi