Byť človekom #2: Budeš prechádzať lekciami… otvorenosť

Sme zapísaní v neformálnom dennom štúdiu zvanom “život”. Každý deň sa učíme nové lekcie. Tieto lekcie môžeme zbožňovať alebo nenávidieť, ale vybrali sme si ich do nášho študijného programu my sami…

Prečo sme tu? Čo je náš zmysel života? Na túto otázku sa snaží nájsť ľudstvo odpoveď od nepamäti. Ale jedno pri tomto hľadaní prehliadlo – niet jedinej správnej odpovede. Pre každého jedného je táto odpoveď iná.

Každý z nás má svoj vlastný cieľ a cestu, nepodobné na ciele a cesty iných ľudí. Aby sme naplnili náš životný cieľ, postretávajú nás na našej ceste rôzne životné lekcie. Tieto lekcie sú tu len pre nás a pomocou nich zisťujeme a postupne napĺňame zmysel nášho života.

Keď už sme sa naučili základné lekcie od svojho telíčka, prichádza k nám pokročilejší učiteľ – Univerzum. Každá situácia nášho života je pre nás takáto lekcia. Keď nás bolí, učíme sa niečo. Keď sa radujeme, učíme sa niečo iné. Každá udalosť a každá akcia je len lekcia, ktorú sa máme naučiť – a niet spôsobu, ako sa im vyhnúť alebo ich odšvindľovať.

V priebehu života nás môžu postretnúť bolestivé skúšky, ktoré iní nebudú mať, ale rovnako iní sa môžu dlhé roky potýkať s problémami, ktoré sú pre nás bezpredmetné. Nikdy si nebudeme celkom istí, prečo máme večne finančné problémy, prečo sa v kuse rozchádzame s niekým, prečo nás ničia rozvody a úmrtia príbuzných a priateľov, kým ostatní majú hojnosť a šťastnú ruku vo všetkom, čoho sa chytia. Jediné, čím si môžeme byť istí, je, že prejdeme všetky lekcie, ktoré sa práve my potrebujeme naučiť.

Jadrom druhého pravidla je zladiť sa s našou individuálnou cestou tým, že sa naučíme naše individuálne lekcie. Toto je jedna z najťažších výziev, ktoré nám život prináša, a niekedy zistíme, že nás naša individuálna cesta vedie niekam celkom inam, než kam vedú cesty iných ľudí. Neporovnávajme našu cestu s cestami iných a nesústreďujme sa na rozdiely medzi ich lekciami a tými našimi. Pripomínajme si, že nás postretnú len tie lekcie, ktoré nám pomáhajú rásť a súčasne máme schopnosť zvládnuť ich.

Ak sa týmto lekciám postavíme, prestávame byť v našom živote obeťou okolností alebo osudu a preberáme opraty do vlastných rúk. Život sa nám prestáva “diať” – začíname ho aktívne utvárať, objavujeme v sebe skryté rezervy a posúvame sa tam, kde sme si nepredstavovali, že sa dokážeme posunúť. Možno to nebude ľahké, hladké a elegantné – ale rozhodne to bude stáť za to!

Na našej ceste k sebaobjavovaniu budeme potrebovať zvládnuť štyri základné lekcie: otvorenosť, voľbu, férovosť a milosť.

Otvorenosť

Otvorenosť značí, že zostávame “na príjme”. Život nám podstrkuje obrovské množstvo lekcií a pokiaľ ich ako také nerozpoznáme a nie sme ochotní sa v nich učiť, sú nám nanič – ako písomky v škole, ktoré slúžia skôr učiteľovi ako žiakom.

Lekcie nás postretnú v hociktorom okamihu života. Niektoré z nich sú pomerne jednoduché a aj ľahko odhaliteľné ako lekcie, iné sú ťažké, nútia nás meniť uhly pohľadu a preskupovať svoje vnímanie a môžeme ich pociťovať ako nesmierne príkorie, len nie ako lekciu; no a je tu tretí typ lekcií – “darčeky”, ktoré dostávame, ak sme sa už dokázali naladiť na našu osobnú cestu a ideme po nej. 🙂

Ak si uvedomíme, že každá udalosť v našom živote je tu na to, aby nás niečo o nás naučila, je to obrovská, hlboká premena v našom vnímaní. Odvyká nás cítiť sa ako obeť vo vlastnom živote. Keď aj tie nepríjemné a stresujúce veci, ktoré nás postretnú, berieme nie ako “príkoria” (nad ktorými nariekame, proti ktorým sa bránime všetkými desiatimi a keď nás zasiahnu, zvíjame sa v nich bezmocne ako prišliapnutá dážďovka), lež ako lekcie, dostávame sa o podstatný krok bližšie k odhaleniu, kto v skutočnosti sme a čo je náš zmysel na tomto svete. Začínem si tým pestovať základný postoj otvorenosti.

A ako zistíme, či ide o “príkorie” alebo “lekciu”? V podstate všetko je to “lekcia” a či ju ako takú rozpoznáme, závisí len od toho, cez aké filtre interpretácií sa práve na ňu pozeráme. Ak sa na ňu pozeráme očami odporu, len nás lekcia nazúri, roztrpčí alebo sa v nás prebudí tvrdošijné držanie sa starého – a nikam neporastieme. Ak zmeníme optiku a pozrieme sa na ňu očami “no dobre, tak to už nastalo a musím cez to – tak do toho a čím rýchlejšie, tým kratšie to bude bolieť”, identifikujeme ju ako lekciu, ktorá 1. otestuje nejakú našu schopnosť a 2. ak si ju spätne analyzujeme, naučíme sa niečo o tom, kto sme boli kedysi, kto sme dnes a ako sme sa z “kedysi” dostali do “dnes”… čo môže byť užitočná informácia, keď sa budeme chcieť dostať do “zajtra”. 🙂

Lekcie, ktoré vnímame ako príležitosti, prijímame oveľa otvorenejšie – ale tiež sú to len “lekcie”. Povýšenie v práci so sebou nesie lekcie zodpovednosti a ochoty. Začiatok nového vzťahu so sebou nesie lekcie dôvery, akceptovania a prispôsobovania sa. Narodenie prvého dieťaťa so sebou prináša lekcie trpezlivosti a disciplíny. Tieto lekcie nám idú ľahšie dole gágorčekom, pretože sú zabalené v príťažlivom obale. Rozpoznávame ich a prijímame ich.

Ťažšie už rozpoznávame ako “lekcie” tie situácie, kde dostávame od života nakladačku. Práve preto, že nie sú zabalené v darčekovom papieri, začíname sa proti nim okamžite štetiť. Ak ich však neberieme ako lekcie, tak potom strata zamestnania je okamžite katastrofa a nie lekcia prv pružnosti a sebazodpovednosti. Zlomené srdce je totálna kríza a nie lekcia láskavej rezignácie a odstupu. Narodenie postihnutého dieťaťa vyzerá ako trest a nie ako šanca vytvoriť aj zo zlej situácie únosnú situáciu a byť potrebný a užitočný. A aj keď tieto nepríťažlivé lekcie sú všetko iné, len nie zábavné, predstavujú pre nás tie najväčšie dary, ktoré dostávame.

Chérie Carter-Scottová rozpráva o svojej vlastnej lekcii trpezlivosti. Večne bola v situáciách, kedy ju niečo štvalo, kedy sa naháňala a bola pod tlakom a podráždená. Bolo potrebné, aby sa ju naučila, ale zakaždým, keď lekcia prišla, začala sa zvíjať od odporu, trvala na tom, aby bolo všetko podľa nej a bola vždy v presvedčení, že táto jedna špecifická situácia má byť tak-a-tak.

Toto je častá chyba, ktorú robíme: každú situáciu považujeme za osamotený incident, hoci v podstate za nimi leží istý opakovaný vzorec – istý typ situácií sa nám stále opakuje a vracia sa k nám. U mňa sú to napríklad “úžasní mladí muži”, ktorí si o mňa otierajú parožie. 😛 Ešte som nezistila, o čom by táto lekcia mohla byť, ale skúmam, skúmam… a až raz na to dôjdem, tak vám to porozprávam. (Ja vždy všetko vykecám. 😀 )

Ako sa pohneme od odporu k otvorenosti? Tak predovšetkým tým, že odpor rozpoznáme: na fyzickej úrovni ako zatínanie zubov, zvieranie v hrudi či vzdychanie; na mentálnej úrovni sú to myšlienky ako “Prečo sa s tým musím potýkať? Nechcem to, nepotrebujem to, nepáči sa mi to!” Keď raz zistíte, ako sa prejavuje odpor vo vašom konkrétnom telíčku, bude sa vám ľahšie odhaľovať v budúcnosti.

U mňa je napríklad centrom odporu môj žalúdok. Proste mi niečo “leží v žalúdku” a mám problém “to stráviť”. Len čo ma začne bolieť žalúdok (a aj každého iného človeka), začínam sa predkláňať a hrbiť chrbát. To v tele posilňuje pocit, že sme bezmocní voči danej situácii – a bolesť žalúdka sa prehĺbi a my sa zohneme ešte viac a to v nás posilní… atď. 😕

Dnes už viem: len čo mi niečo udrie na žalúdok, už zasa mi niečo “nešmakuje”. 😦 Už zasa sa ide lekciovať. 😦 😦 😦

Tak vám poviem: baka-baka.

Len čo zistíme, že máme fyzický prejav odporu, potrebujeme si pripomenúť, že v danej situácii nie sme bezmocní, že máme možnosť voľby (ale o tej až nabudúce). Buď sa budeme cítiť zle (a zhoršovať tým náš odpor, ako to poznám z vlastnej praxe), alebo lekciu prijmeme a pozrieme sa, čo sa z nej vieme naučiť. Máme to pod kontrolou – je to naše rozhodnutie.

Posledný krok spočíva v tom, že sa sami seba spýtame, či sme ochotní prestať odporovať a ideme do tejto lekcie naplno. Niekedy môžeme byť poničení z predošlých lekcií a povieme si, že nie. Je to síce len predlžovanie utrpenia, ale ak sa necítime na lekciu, nebudeme ju robiť. V štádiu extrémnej únavy alebo dezorientácie totiž nevyťažíme z lekcie dostatok na to, aby sme ju raz navždy zrušili, a môže sa nám v oslabenej podobe ešte párkrát vrátiť. Zasa: je to naša voľba. Máme to v rukách.

Ovšem pravda je, že čím skôr cez to prehrmíme, tým skôr to budeme mať za sebou. A čo je zvláštne – ak sa do nášho života situácia niekedy aj v budúcnosti vráti, už ju nebudeme cítiť ako “lekciu” či “výzvu”, ale len ako niečo, pre čo už máme vytvorenú životnú skúsenosť, čoho sa nebojíme a vieme, ako na to.

Ja mám v súčasnosti lekciu Alzheimer. Od samého začiatku ju beriem ako “lekciu” a nebránim sa, hoci miestami sa moje ego ešte skŕčuje od odporu a pocitu krivdy. Ale vnímam ju ako lekciu a vnímam jednotlivé etapy, cez ktoré prechádza ľudská duša, keď musí čeliť takejto situácii. Je to o odosobnení, trpezlivosti, prispôsobivosti a súcite. A najhoršie na tom je, že v minulosti som už lekcie s týmito názvami mala mnohokrát – len som sa im bránila, nerozpoznala som ich ako “lekcie” a tak sa mi teraz nakopili v jednej jedinej! Keby som si ich bola “odkrútila” v minulosti, mohla som mať dnes situáciu oveľa ľahšiu. A je vo mne ešte jeden strach – aby táto situácia neobsahovala aj lekciu zo vzdávania sa. Na to ešte nie som pripravená… a po krízach visím večne na kyvadle a overujem si, či je to to, čo sa odo mňa očakáva… ale našťastie bola doteraz odpoveď zakaždým “nie”…

Otázka na telo: Proti ktorej lekcii sa bránite vy?

→ Pokračovanie článku: Byť človekom #2: Budeš prechádzať lekciami… voľba, férovosť a milosť

Článok je súčasťou projektu 10 pravidiel “Byť človekom”

30 thoughts on “Byť človekom #2: Budeš prechádzať lekciami… otvorenosť

  1. Neviem ci je ziarlivost moja lekcia, ale je to na mne asi to najhorsie co poznam. Neuveritelne mi to strpcuje zivot aj vztah a ani za svet nechce ist odomna prec 😦

    Páči sa mi

    • Žiarlivosť vnímam ako vyžadovanie … niečo získať na úkor niekoho. Veľmi náročná lekcia to aj pre mňa bola :)) V mojom prípade išlo o hranice. Dať druhému hranice, aby som mohla žiť bezhranične 🙂 a samozrejme rešpektovať hranice druhého

      Krásny deň prajem a držím palce:))

      Páči sa mi

      • par slov o ziarlivosti:
        ZAVIST JE ILUZIA. AK SI SCHOPNY NIEKOMU NIECO ZAVIDIET, ZNAMENA TO, ZE SI SCHOPNY TO AJ VNIMAT. TO ZNAMENA, ZE TO MOZES ROVNO AJ MAT.
        ==>>> napr. ked mi niekto “zere nervy” a zavidim mu pritom co ma ON, zrejme som v sebe potlacil rozvijanie tych veci co ma ON. a vtedy sa proste prestanem sustredit na to, ze to MA ON a sustredim sa iba na tu vec. nakoniec som mu teda vdacny, ze mi prisiel do cesty a pomohol mi zhmotnit to co ma. to je jeho dar. vacsinou zavidime ludom veci ktore povazujeme za spolocnostou zakazane. to je len moj pohlad na vec. ziarlivost je dar.

        Páči sa mi

  2. Ja sa momentálne bránim pri všetkých lekciách , teda aspoň do teraz som sa bránila. O tomto som už čítala dávnejšie niečo na minigrimi, ale akosi som si to nevzala k srdcu 😀 . No, aspoň som teraz viac pripravená, už len budem čakať, čo mi život najbližšie podhodí pod nohy. Hádam sa tentokrát nepotknem.

    A Kacka, neviem či som to dobre pochopila, ale ja byť tebou, tak sa tú žiarlivosť nesnažím odháňať, ale skôr ju prijať. Vtedy ti prestane strpčovať život 😉 .

    Skvelý článok, vďaka zaň 😀

    Páči sa mi

  3. Ja by som si tu otázku položil asi takto:
    Prečo žiarlim? Môžem svojho partnera, resp. iný objekt záujmu naozaj vlastniť? Prečo mám potrebu vlastniť? Prečo mám strach, že niečo stratím, čo mi aj tak nepatrí? Čo ten strach spôsobuje? Pozrel by som sa hlboko do seba a opýtal sa sám seba, akú lekciu ma má moja žiarlivosť naučiť? Možno príde odpoveď, že tu na zemi nemôžeme vlastne nič vlastniť, alebo že láska je bezpodmienečná a čo má pri nás zostať s nami zostane a čo má odísť odíde, lebo to má spraviť miesto pre niečo nové, alebo že bezpodmienečnosť lásky nepotrebuje dôkaz na to, aby mohla existovať, lebo vychádza z nás samých, alebo že láska sa nedá merať tým, čo nám naše okolie vráti a až nám to vráti, tak môžeme dať viac 🙂
    Takto to cítim pri slove žiarlivosť ja.

    Páči sa mi

    • Presne tieto otazky som si uz kladla aj ja. ROzumiem tomu ze cela ta ziarlivost je o tom ze moje ego sa chce citit velice dolezite a pritom nechape o co naozaj ide. Som v obdobi kedy s nim dost musim bojovat a tak si mysli ze mu prejavujem este viac pozornosti….asi to bere ze aj zla reklama je reklama 😀 . Skratka, je to to co musim prekonat a nie je to skuska chvilkova ale dost dlhodoba. Ine lekcie sa mne osobne nezdali az tak nezvladnutelne, mozno to berem tak len s odstupom casu, ale zacala som uz davnejsie zivot brat tak nech nepistim a ze aj zle veci co sa stavaju tak maju byt a viac ich neriesim. Stale ma teda trapi uz len to jedno….rozmyslala som, ci by som to nemohla vyriesit pomocou regresu. Moje minule zivoty si nepamatam, tak neviem ci to moze pochadzat z tade alebo som ozaj psychopat. Dalej som rozmyslala nad vizualizacnou meditaciou, ktora tu bola raz spominana. Hovorilo sa tam o ciernej a bielej tabuli, na ciernu sa ma napisat nas problem a na bielu aky chceme byt. Ale co je opakom ziarlivosti okrem slova neziarlivost? 😀

      Páči sa mi

      • Kacka,

        možno celkom mimo, ale v mojom vnímaní je žiarlivosť produktom vlastnej neistoty, pocitu zraniteľnosti, možno nelásky k sebe. Takže opakom žiarlivosti je potom zdravá “sebaláska”, ukotvenie v svojom strede, v pocite vlastnej hodnoty. 🙂

        A teraz k egu: nebojuj s ním. Pochop ho ako to, čo je (podporný mechanizmus, ktorý nám pomáha vysporiadať sa so svetom okolo), a používaj ho na to – nie na to, aby miesto teba robilo rozhodnutia a aby ti navrávalo, ako vyzerá svet “tam vonku”. Ak chceš vedieť, ako svet tam vonku vyzerá, na to máš päť zmyslov a jedny ústa, ktoré sa vedia pýtať. Ak potrebuješ vedieť, aké postavenie v ňom máš, tak si potrebuješ najprv presne zadefinovať, s čím sa identifikuješ. A potom preskúmať, či to skutočne je to, s čím sa identifikovať chceš. Ako “podporné čítanie” odporúčam http://tolteckemudrosti.wordpress.com 🙂 , tam sa to točí práve okolo tohoto – čím som a čo s tým urobím.

        Páči sa mi

      • no toto je pre mna dost zaujimave,lebo aj ja mam lekciu ziarlivosti,len to mam trochu ine v tom,ze ziarlivost zazivam z tej druhej strany.teda zo strany partnera.divne na tom je to,ze mne osobne tento pocit absolutne nic nehovori.nedokazem nijako pochopit ked sa niekto takto citi,lebo to vobec nemam zazite.znie to mozno neuveritelne,ale je to fakt tak.bud to mam nejak extremne hlboko potlacene,ze nie je nijako mozne sa k tomu vobec dopatrat,alebo som v tomto smere fakt nejaky zvlastny exemplar.

        Páči sa mi

  4. Aby som ale iba nemudroval, tak mojou lekciou, už dlhšiu dobu je “neber veci osobne -sebadôležitosť”. Pripadá mi to ako lezenie po rebríkoch a tento hold ešte nemám vylezený komplet až hore, ale mám pocit, že som už aspoň za polovičkou, aj keď to vlastne nieje až také dôležité, kde sa na tomto rebríku práve teraz nachádzam. Fajnové je, že teraz mi už trvá iba krátku chvíľu, aby som si uvedomil, že aha – zase som to zobral osobne a na to prichádza moje ospravedlnenie mne a okoliu, ale tých lekcií je samoška viacej, je to taká pekná pestrá zbierka pre mňa 😀

    Páči sa mi

  5. obavam sa, ze pri vsetkych…

    ozaj Heli, dnes sa mi nieco snivalo s Tebou, vela si z toho nepamatam, bola som uu Teba na navsteve, bolo tam viac ludi, mna si vsak viedla inam ako ostatnych…v miestnosti boli schody a krb s ohnom…a potom si este pamatam, ze rano si mala mat inu farbu, na obed zlatu a vecer bielo-striebornu (nie vlasy ani oblecenie, ale zrejme auru)… nuz a potom som sa zobudila

    Páči sa mi

    • 🙂 Ak to ráno bolo ružovofialové, tak potom si fakt asi videla moju auru. 🙂 Len to nie je ráno-naobed-večer, ale časová postupnosť vývoja. 🙂 Zmena na Gabriela. (No dobre, tak aspoň na maličkú čiastočku energie Gabriel. 🙂 ) Páni, neviem, prečo som to napísala – ale mazať to nebudem!

      Páči sa mi

      • ano, presne ruzovo-fialove “rano”… to oznacenie rano-naobed-vecer ma v tom momente napadlo ako jedine pre pomenovanie casovych usekov…ale mala som pocit, ze to neni to prave orechove… 🙂

        Páči sa mi

      • Ked to Ambala napisala hned mi napadlo – obed Michael a večer Gabriel. Ich farby.. Predbehla si ma 🙂

        Páči sa mi

  6. Dakujem vsetkym za odpovede 🙂 Ako som nad tym teraz rozmyslala, tak mi Gabriel (myslim ze to bol on, v poslednom case sa mi dost zacina prihovarat) posepkal ze nech sa prestanem ovladat, ze on sa o to postara. Mozem mu verit alebo mi chce dat poriadnu priucku? 😀

    Páči sa mi

  7. Čo sa týka žiarlivosti, tak mám takú osobnú skúsenosť, že človek žiarli, keď si nie je istý vzťahom.
    Chyba môže byť na vysielači alebo na prijímači.
    Vysielač- partner ti venuje málo času, myšlienok, uprednostňuje partiu kamarátov atď… tj preňho tento vzťah nie je tak dôležitý ako pre teba a to ťa frustruje.
    Alebo je chyba v prijímači – nemáš sa dostatočne rada a potom si stále v strehu a všetko jeho konanie posudzuješ cez svoj nedostatok lásky k sebe. Kukol na inú – už si hľadá inú partnerku. Zasmial sa na vtipe čo povedala susedka – iste je zábavnejšia ako ja. Dneska viac mlčí – určite mi chce dať kopačky… Na záver skončíš buď so žiarlením alebo so vzťahom.

    Mojou lekciou je vytrvalý odpor ega. Moje ego protestuje skoro voči všetkému, čo má nálepku že je treba urobiť.
    Skoro s nijakou činnosťou nesúhlasí, a dáva to patrične najavo, prejavuje sa to nervozitou okolo žalúdka a odporom k činnostiam, ktoré vyplývajú z bežného života. Keď mu hovorím, tak naznač, čo vlastne chceš a ja to urobím, tak mlčí.
    Čiže skoro nič nechce, ale nevie čo chce.
    Želala by som si, aby sme dokázali spolupracovať tak, aby sme boli obaja šťastní a cítili sa dobre.
    Tak sa chválim, keď sa mi niečo podarí a snažím sa s ním komunikovať. Používam afirmácie.
    Mám pocit, že kým tento odpor neskončí, tak sa budem stále motať dokola.
    Chápem, že som sa do tejto situácie dostala cez vlastné chybné rozhodnutia.
    Neviem ale prečo keď som zistila, že je lepšia spolupráca mňa a ega, tak stále kladie odpor a nechce toto nové nahliadanie na svet a seba prijať, aby bolo šťastnejšie.

    Páči sa mi

    • Myslím si, že to je stále iba istá forma sebaklamania a sebatríznenia, bez ohľadu či sa jedná o 1. alebo 2. príklad.
      Ja mám strach, že niečo stratím. Ja mám strach, že ma nemá rada tak ako ja ju.
      O tomto to ale nieje. Láska sa nedá merať. Ona je vždy bezpodmienečná.
      Ak to cítime ináč, tak to nieje láska, alego ego, ktoré chce vlastniť a stále sa bojí, že niečo stratí, lenže my nemôžeme nič stratiť, lebo nám nič nepatrí :).
      Aj tu funguje zákon rezonancie. Priťahujeme také isté vybráciíe, ako vysielame.
      Problém treba hľadať vždy v sebe. To čo nám vadí, je iba naším zrkadlom. Vskutočnosti nás niečo rozčuľuje na nás samotných.
      “Takýmto spôsobom si dávam na vedomie, že treba niečo zmeniť na mne”. 😉

      Páči sa mi

      • Toto si písal asi k tej žiarlivosti. Áno, je pravda čo píšeš, aj o láske aj o rezonancii, aj o tom, že problém je vždy v nás. Do problémov sa ľudia dostávajú nie preto, že chcú ale preto, že veci nedomyslia, lebo premýšľajú tak ako si navykli, bez ohľadu na to, čo je správne. A preto že sa nemajú dosť radi, priťahujú ľudí a situácie, ktoré im ubližujú.
        Keď si na správnej ceste, máš sa rád a vieš že láska je bezpodmienečná, vysielaš správne vibrácie – tak si privibruješ dobrého partnera.
        Ale keď si vysielal iné vibrácie, lebo si sa nemal dosť rád a nevedel inak, a máš frajera, ktorý nechce spolupracovať tak je lepšie si nájsť na bezpodmienečnú lásku nejakého iného, ktorý spolupracovať bude chcieť . A naučiť sa mať rád sám seba.

        Prosím ťa Iskra, alebo hocikto kto mi vie poradiť – Ako sa zbaviť odporu ega? Ak je možné tak mi poraďte, čo s tým? Aby sme s egom začali naozaj spolupracovať, mali sa radi a dôverovali sme si? Konkrétne a polopatisticky. Ďakujem.

        Páči sa mi

      • Jana, ja by som začal tým, mať sa rád, ale každý má pre seba niečo iné čo potrebuje. Ja som si prečítal knihu Miluj svoj život (Louise L. Hayová). Ona to ešte píše celkom zrozumiteľne a nieje to nejaká zbytočne vysoká filozofia, ktorú na začiatku málo kto chápe :). Sú tam rôzne príklady a pokusy, ako na sebe môžeš testovať, či sa naozaj človek má rád. Napr. postav sa pred zrkadlo, priamo sa pozri sama sebe do tváre a povedz si viac krát za sebou, “mám ťa rada, ľúbim ťa”. Opakuj to každý deň, koľko krát budeš chcieť, až to bude úprimné a z hĺbky tvojho srdca :). Keď chceš plakať, tak plač a keď sa chceš smiať sa smej. Začni híčkať svoje telo, pohlaď každý deň svoju dušu. Usmej sa do seba. Nájdi si partiu svojho tela, ktorú najviac nenávidíš a povedz jej, že ju miluješ. Nájdi na nej niečo, čo je krásne a povedz jej to. Začni chodiť von do prírody s otvorenými očami a užívaj si plnými dúškami, ako ťa všetko z nej hneď prijme a začne k tebe vysielať energiu lásky a ty jej ju vráť toľko krát koľko budeš mať chuť. Nesil nič,lebo bojovať za mier je taký istý nezmysel, ako bojovať za lásku. Prijmi mier, naozaj vnútorne buď mier. Staň sa sama láskou a svetlom a ja ti garantujem, že sa všetko zmení. Aj ľudia s ktorými sa stretávaš sa pravdepodobne začnú meniť, toho sa ale netreba báť. Čím viac svela do seba vpustíš, tým menej priestoru zostane pre strach a tam niekde začína ozajstná sloboda.
        Strach nakoniec úplne vyprchá a úplne ho nahradí svetlo a láska, ale to ešte nemám zvládnuté, ale viem, že je to tak 😉
        Je to iba malý krok a môže sa zdať detinský a naivný, ale pre mňa sa všetko začalo práve niekde tu.
        Začiatok ale už máš pekne pripravený. Už vieš, že niečo chceš zmeniť a to je veľmi dôležitý motor, ktorý ťa bude posúvať v pred. Načúvaj tomuto hlasu, bude ťa viesť 🙂 Držím Ti palce a daj vedieť ako sa Ti darí.

        Páči sa mi

      • ahojte, este jedna vec mi napadla – na zvysenie sebaucty a sebalasky,z coho vyplynie nakoniec aj laska k druhym, mne velmi pomohla kreativita. Najst si nieco, kde sa mozes realizovat, kde uvolnis svoje stresy a vytvoris nieco pekne (pre teba, na nazore ostatnych nezalezi, ale potesi, ak sa to niekomu paci :)) Rovnako je dolezite hybat sa, produkovat endorfiny, aj telu pomozes, aj sa budes citit lepsie..Ja ked som bola najviac nastvana na chlapa, hrala som najlepsie squash 🙂

        Páči sa mi

  8. Helar tá lekcia s alzmíkom mi riadne zarezonovala! Otázka je, či to je naozaj lekcia alebo jednoducho je to moja nesústredenosť a netrpezlivosť a stačí sa mi len riadne sústrediť a budem si pamätať všetko čo potrebujem. Že by to mohla byť lekcia by ma nikdy nenapadlo, iba lekciu kvôli trpezlivosti a súcitu si uvedomujem stále.

    Páči sa mi

  9. Iskra:
    Luisu Hayovú som čítala. Venovala som sa dlhšiu dobu afirmáciám. Najprv to išlo dosť ťažko, a ego mi kládlo totálny odpor. Ja som si ten odpor nevšímala, a proste som afirmovala, a podarilo sa mi z veľkej časti zmeniť myšlienkové obsahy, a tým aj svoj spôsob nazerania na seba, svoje telo a svet. Ale stále to nemám dotiahnuté. Dospela som k určitej hranici, odkiaľ sa ego bráni posunúť ešte ďalej, a dáky čas stagnujem.
    Už to vyzeralo že sme sa cez túto hranicu preklopili, ale akonáhle som poľavila v snažení a znížila pozornosť, tak sa milé ego s obľubou vracia do takmer pôvodných cyklácií. Čiže niečo som pochopila rozumom, a v záblesku zachytila v cítení, ale potom sa ten záblesk stratil a mne sa to nepáči, lebo by som chcela dospieť do stavu častejších zábleskov (alebo permanentného).
    Je to asi ako s učením sa jazyka. Spočiatku si to človek odsedí nad slovníkom aj keď sa mu veľmi nechce, relatívne svižne naberie slovnú zásobu, a je hrdý ako pokročil. Ale potom, keď sa venuje konverzácii a gramatike, už pokrok nie je taký evidentný, tak začne byť netrpezlivý.
    Tou odpoveďou ktorú hľadám je pravdepodobne: vytrvať v snažení a nezísť s cesty, a bez ohľadu na čas, ktorý to bude vyžadovať byť trpezlivá. Lebo netrpezlivosť a predstava, ako by som chcela napredovať je kontraproduktívna. Chcem sa mať rada, ale zároveň sa posudzujem, takže v praxi sa nemám dosť rada. Teoreticky to chápem, v praxi posúdim že zlyhávam, a týmto posúdením som zlyhala.
    Kedysi som používala hlavne vôľu, ale keďže som to nedomyslela a nemala sa dosť rada, tá spôsobila, že som sa venovala hlavne veciam, ktoré som vlastne robiť nechcela. Takto moje ego pochytilo návyk byť v sústavnej opozícii, lebo ma vtedy nezaujímalo, čo vlastne chce. Potom som zistila, že ma vôľa vlastne ničí, tak som ju odpojila. Dneska je moja vôľa mľandravá a ego oportunistické.
    Pracujem na sebeláske, a potrebujem vytrvať a byť k sebe trpezlivá a začať znova používať vôľu, ale správnym spôsobom.
    Tenshi: Idem pozrieť, či sú v blízkom okolí dáke tvorivé letné kurzy.
    Obom ďakujem za odpoveď.

    Páči sa mi

    • Jana, lúpeme všetci cibuľu, ktorá má hoooodne vrstiev, ale my stále lúpeme. 🙂 Trpezlivo 1 vrstva za druhou. Ak máš pocit, že treba používať afirmácie, používaj ich. Každá ráno si povedz, že sa máš rada.
      Energia nasleduje pozornosť, preto sú afirmácie, alebo ja tomu hovorím aj autosugescia dôležité. Samozrejme mali byť pozitívneho charakteru 🙂
      Môžeš napr. mantrovať. Mne sa na začiatku zdalo, že spievanie mantier nič nerobí a že je to blbosť. Veď ako sa dá posúvať vpred spievaním textov, ktorých význam vlastne ani nepoznám, ale ono to začalo fungovať. Skús si nejakú nájsť. Na youtube ich je viac ako dosť. Ja mám rád Shanti mantru a Gayatri mantru a teraz som pre seba objavil Om Mani Padme Hum mantru. Urýchľujú to lúpanie cibule, až to niekedy normálne cítiť 🙂
      Čo sa týka toho pohybu, možes skúsiť cvičit 5 Tibeťanov, alebo Tai chi, alebo Qi Gong, alebo Yogu. Helar tu má aj pekne popísané ako sa cvičí Žam Žung, ale to je hooodne o trpezlivosti, ale ja to cvičím. Takže to vlastne môže cvičiť kto koľvek :).

      Páči sa mi

      • Iskra: ďakujem za odpoveď, budem trpezlivo lúpať cibuľu (a nebudem pri tom plačkať!).
        Na začiatok skúsim 5 tibeťanov – mám ich niekoľko rokov v knižnici a len sa na nich práši.
        Môžem skúsiť aj spievať, ale tomu nedávam veľkú nádej, lebo spievať neviem,
        dokonca ma vyhodili zo zboru na základnej, lebo som im to mojim zavýjaním kazila, tak som to odvtedy už ani neskúšala.
        Teraz to skúsim, a uvidí sa….

        Páči sa mi

  10. Dobrý deň Helar,
    nedávno som sa “tu” dostala a neviem sa dočítať….čítala dookola aj niekoľkokrát tie isté články…koľko v nich nachádzam…univerzálne pravdy, pomôcka pre hľadajúceho človeka. Hľadala som niekoho kto mi pomôže na ceste a našla som toto.A čítam a učím sa chodiť viac s otvorenými “očami” . Až nestíham čítať, toľko tu toho je a ja som ešte len pri práci na sebe a na sebahodnote….ale to nevadí, radšej pomaly ako niečo urýchliť. Ďakujem.

    Páči sa mi

  11. 😀 ja mám brániacich sa lekcií hneď niekoľko 😀 najlepšie, že úplne vidím, ako sa do života stále vracajú. Napr. nechápem ludí, ktorí sú totálne niekde inde než ja, ktorí sú úplne iní než ja (samozrejme všetci sme rozdielni, ale niekto je krvná skupina a niekto jednoducho nie, niekto je racionálny ako ja a niekto žije v oblakoch, nikto plánuje, iný robí všetko na poslednú chvílu a pod.) a tak mi stál vstupujú do života 🙂
    ďalšia lekcia (ne)prispôsobovania sa a samoty, hoci na jednej strane sa prispôsobovať nechcem a som sama sebou, na tej druhej ma raní, ak to okolie nechápe (jasné otázka ega a azse sa stále opakuje :D)
    lekcia sabdôležitosti (hoci s napr. žiarlivosťou z mojej strany, ktorá tu bola spomenutá, nemám žiaden problém), kedy nepotrebujem síce počuť pochvalu,a le ak je dakto lepší odo mňa v niečom v čom mám pocit, že som dobrá aj ja, tak ma to naštve (hm zase to ego)
    a tak ďalej a tak ďalej a tak ďalej…júj ten život bude len húsenková dráha, ale teraz, keď som mysel zase trošku otvorila a pikoria sú vlastne lekciami, to možno bude aj nakoniec “sranda”, v istom zmysle 🙂

    Páči sa mi

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s