Budem si to musieť ešte overiť, pretože doteraz som toltécku “tretiu pozornosť” vnímala trochu inak, ale dnes (a posledný týždeň) laborujem nad dvomi odsekmi z Lujana Matusa, kde sa okolo toho točím, ale zakaždým, než sa dostanem k zapísaniu, udeje sa čosi a moje myšlienky sa vytratia. Takto som sa postupne prepracovávala o jednu-dve vety ďalej :-)) , až som nakoniec vytiahla netbook, pretože ak si to hneď nezapíšem, zasa o myšlienky prídem. No a ako inak… nešlo mi prihlásiť sa do webu… 😕 Takže do vedľajšej miestnosti, kde je lepšia sieť, prihlásiť sa a späť do postele, netbook na kolená a písať… 🙄
Takže dobre; už som sa posťažovala (načo mi to bolo?! iba plytvanie energiou!) a tak sa môžem pustiť do témy.
Lujan Matus hovorí, že ako deti vidíme ešte neskresleným spôsobom – sme vyladení na náš najčistejší vnútorný hlas a ten k nám prehovára. Potom sa do toho vloží výchova a zmení hlas našej duše na hlas nášho rozumu – miesto toho, aby sme mali priamy kontakt s realitou, dostávame sa do kontaktu už len s našimi interpretáciami tejto reality. Matus to doslova nazýva “narcistická, sebareflektívna zložka, ktorá hovorí sama k sebe a komentuje len to, čo sa udialo” 🙂 . Táto “narcistická, sebareflektívna zložka” (sorry, ale je to príliš krásny obraz na to, aby som ho nepoužila) má za úlohu udržiavať nás v hraniciach poznaného a tým z nás robiť predvídateľného, ovládateľného tvora, závislého na interpretáciách ostatných. Takto sa “človečia pravda” stáva tou najdôležitejšou pravdou a tá pravda, ktorú podpisuje viac ľudí, sa stáva “pravdivejšou”… moja interpretácia 😉 . Dôsledkom je, že sa pohybujeme stále v začarovanom kruhu tej istej “reality”, ktorú nám odvšadiaľ potvrdzuje vnímanie ostatných (hovoríme tomu “sen planéty” alebo “príbeh planéty”, hoci s planétou ako takou nemá veľa spoločného, len s dohodou človečenstva) a náš hlas rozumu má za úlohu v nás tento sen cez vnútorný monológ utvrdzovať.
Keď už hovoríme toľko o vnútornom monológu: to je ten hlások v našom vnútri, ktorý nám večne komentuje, čo je čo, ako to vyzerá, či je to “dobré” alebo “zlé” a ako k tomu stojíme my – či nás to ohrozuje alebo nám to pomáha. Práve táto extrémna viazanosť na “ja” (castanedovci jej hovoria sebadôležitosť) je príznakom vnútorného monológu. Vnútorný monológ má dve funkcie: popisnú a vzťahovú. Popisná funkcia je ešte tá “bezpečnejšia”, hoci nás drží stále v rámci už raz poznaného (nami alebo niekým iným, kto nás to naučil). Hovorí nám, čo čo je. “To je ruža.” alebo “Ruža je červená.” Núti nás vidieť energiu ako hmotu – ale nič viac.
Problematickejšia je vzťahová zložka vnútorného monológu, ktorá do stredu všetkého diania kladie našu osobu a my interpretujeme všetko vo vzťahu k nám. Nemáme radi červenú? Z vyjadrenia “ruža je červená”” sa odrazu stáva “to je škaredá ruža!” Len čo si ju takto zachlievikujeme, môžeme od tohto jedného nami zadefinovaného vzťahu odvinúť celú sieť iných vzťahov. Ty si tiež myslíš, že je škaredá? My si rozumieme; si môj človek! Ty si to nemyslíš? Si nepriateľ! Ty si mi priniesol červenú ružu? Chceš ma uraziť?! Keby si ma mal dostatočne rád, vedel by si, že červené ruže nemám rada a bol by si mi priniesol niečo iné! Ale ja som ti nestála ani za tú úvahu! Čo si to o mne myslíš?! Že som menej ako ty?! Čo si to o sebe vlastne myslíš?! Ty sa vyvyšuješ, si arogantný a sebecký!
🙂
Ľudská psychika je absolútne úžasná mašinéria. Z jedného jediného vstupu (“toto je červená ruža”) vieme v priebehu nejakých 5 minút vygenerovať celé podhubie pre tretiu svetovú vojnu. Že nie? Môj boh je lepší ako tvoj! Ty neveríš v môjho boha? Ty urážaš môjho boha! Môj boh volá po odplate! Ja v neho verím a uctievam ho, preto som spravodlivejší ako ty a čokoľvek v jeho mene urobím, je spravodlivejšie ako to, čo ty urobíš na sebaobranu…
🙂 Skúsme si z toho vybrať slovíčko “môj” alebo “ja” – aký zmysel ešte budú tieto úvahy mať? Nijaký. Preto je také dôležité pri práci s vnútorným monológom začať práve od tejto zložky – vybrať zo svojho pozorovania seba a ostať len na úrovni vecných konštatovaní, kde sa nevyskytuje ja/my/môj/náš, “oni” ako označenie nejakej skupiny, hodnotiace a posudzovačné slová. Je problematické, zdĺhavé a dosť frustrujúce cielene meniť svoje presvedčenia, ale existujú “zadné vrátka” – kontrola nad vnútorným monológom. Nie nad tým, či vôbec beží v našej hlave (spočiatku bude) ale čo nám hovorí. Stačí ho pozorovať nie ako súčasť nás samotných, ale ako nejakú magnetofónovú nahrávku, a hľadať a mazať z nej všetky nežiadúce prvky: hodnotenia, posudzovania, oddeľovania, vytváranie protikladov, nevraživosť a “ja”.
(Tento článok vzniká postupne. Pred dvoma dňami som ešte nemala dôvod písať to, čo som písala, ale odvtedy diskusia pri inom článku ukázala, že keby to bolo napísané o týždeň skôr, mohli sme si ušetriť spústu komentovania… 🙂 Milujem synchronicitu!)
No a späť k Matusovi. Takže ako deti sa rodíme s čistým vnútorným monológom a postupne, výchovou, ho nahrádzame vykonštruovaným vnútorným monológom, teda “hlas duše” nahrádzame “hlasom rozumu” (a väčšinou ani nie toho vlastného, ale nejakého prebratého, často odovzdávaného celé storočia vo forme učení alebo “posvätných textov” a ich menej “posvätných” interpretácií typu “krížové výpravy” a “sväté vojny”). Matus tomu hovorí, že sa stávame kolektívom.
A teraz citát (ja viem, som nesmierny kruťas 😛 ):
“Čo tým hovorím je to, že musíme umožniť, aby sa všetky tie interné obrazy externalizovali a nevlastniť ich vnútorne, pretože nám nepatria. Patria našej konečnej nevyhnutnosti – našej smrti. … Naša nevyhnutnosť vezme to, čo bolo, a ukáže nám, kto sme boli, a tento definitívny prechod sebou samým je ničivý. Zasiahne nás večná túžba, čo je vlastne videnie, ktoré nám po celý život chýbalo, pretože sme boli konfrontovaní len s našimi skutkami, produktom našich úvah, čím sme nereagovali vhodne na situácie, ktorými sme prechádzali.”
Inými slovami, potrebujeme odstup od našich interpretácií sveta (to sú tie “obrazy”), pretože tieto interpretácie nie sú v skutočnosti “naše”, ale sú len prevzaté od generácií pred nami. V okamihu smrti, kedy všetky naše predstavy a interpretácie strácajú na dôležitosti, pretože práve končia, vnímame svet znova neskreslene, ako kedysi vo veku detí; vidíme, kde sme sa zachovali z pohľadu vlastnej pominuteľnosti nie najmúdrejšie… a chytá nás túžba zmeniť to… lenže už niet kedy. 😕 Preto toltékovia kladú taký dôraz na smrť ako radcu. Ak si dokážeme v každom okamihu svojho života nasimulovať stav mysle, ktorý máme v okamihu smrti, budú naše myšlienky a rozhodnutia vyzerať celkom inak a budeme žiť v “tu a teraz” a reagovať na každú situáciu ako na to, čo je, nie ako na príležitosť potvrdiť si svoj sebaobraz a svetonázor.
Tento stav “smrti ako poradcu” dosiahneme najskôr tak, že sa pomaly dištancujeme od našich vlastných predstáv a interpretácií (po ruizovsky “dohôd”) a dovolíme si vnímať svet neskreslený cez tieto filtre.
Priznávam, posledné vety som prekladala skôr podľa zmyslu, nie podľa slov, takže ma nechytajte na slovíčkach. Pre mňa z toho vyplynulo až po niekoľkonásobnom opätovnom čítaní jedno ďalšie poznanie: to, čo je pôvodne fyzický pocit (teda “pamäť tela”, ako to chápem ja), sa u nás výchovou rozpadá na dve zložky, ktoré sa správajú, akoby boli samostatné jednotky, hoci sú stále len jedno a to isté – na rozum a srdce. Rozum hovorí srdcu, čo má srdce vidieť, a srdce poskytuje rozumu filtre, ktoré mu dávajú dôvod konať tak, ako konať chce. 🙂 Psychológia tomu hovorí “samonapĺňajúce sa proroctvo”, technik tomu hovorí “samodržný systém” a sprostoreký slovenský bosorák tomu hovorí “samonasie*anie”. 😆
Takto mi dáva kdečo trochu väčší zmysel. Kedysi som bytostne nesúhlasila s ľuďmi, ktorí tvrdili, že netreba chápať rozumom. Takisto som bytostne nesúhlasila s ľuďmi, ktorí si ohýbali realitu podľa toho, čo sa im práve emocionálne hodilo. Nemala som argumenty ani pre jedných, ani pre druhých, ale Matus to vlastne pomenováva – oboje je jedno a to isté, ktoré my vnímame ako dve samostatné (a často protichodné) veci. Ale to je len naše vovychovávané vnímanie, ktoré nás núti deliť niečo nedeliteľné. Len spolupráca rozumu a srdca vedie k skutočnému poznaniu! Ak je rozum ticho, sme súdok s pušným prachom; ak je srdce ticho, sme nájomný vrah.
A z tohto pohľadu mi dáva odrazu oveľa väčší význam aj Ruizovo učenie o tom, že každá ľudská spomienka má dve zložky: akciu a emóciu, a že skutočne vzostúpení ľudia typu Kristus a Budha dokázali oddeliť jedno od druhého… a konať bez skreslení vovychovávanej racionalizácie a citových poryvov ega.
A Matus pokračuje: v niektorých šamanských kruhoch sa nazýva svet, ktorý vnímame v bdelom stave, prvou pozornosťou, a svet snov sa nazýva druhou pozornosťou. To, že sme, a to, že snívame, je naše dedičstvo. Na to, aby sme sa dostali do tretej pozornosti, potrebujeme začať so sebou pracovať. Treťou pozornosťou nazýva Matus “prúd mágie, ktorý je diktovaný výlučne úmyslom večnosti”, pričom pod “mágiou” nemyslí čárymáry, ale udalosti, ktoré sa zdajú nepravdepodobné a napriek tomu sú možné – zhmotňovanie.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Mno, toto zhmotňovanie…Ako začali detvákom prázdniny, rozmýšľala som nad tým, že by aj ľudkovia pracujúci mohli mať svoje “dovolenkázniny” 😛 trošku dlhšie. Mohli by ich predlžiť aspoň o týždeň. Potom si vravím, že to teraz nechám tak, a budem to riešiť, keď ma zvolia za poslankyňu 😛 A včera v slovenských správach zrazu hovorili o tom, že sa dovolenka predlžuje zo 4 na 5 týždňov 🙂 Hm, len som to celkom nedomyslela, to sa priznám. Vám na SK som to zhmotnila a mne tu v UK stále zostávajú len 4 týždne 😀 Tak teraz neviem, čo u mňa prevažovalo v tejto situácii. Žeby srdce?
PS : Tento koment som písala “ľahkým žartovným tonom” 😀 Nesamonase*te sa zbytočne 😛 😀 😀 😀
Páči sa miPáči sa mi
😀 Asi si o tej dovolenke rozmýšľala po slovensky… Keby si bola rozmýšľala po anglicky, možno to zhmotníš v Anglicku (alebo teda kde si v tom UK)! 😆
Páči sa miPáči sa mi
🙂 No, vidíš! Zas ten jazyk…Udička a ja jej nerozumiem 😦 Asi ešte nechám “vykvasiť” 😀
Páči sa miPáči sa mi
Viete,čo mi pripadá zložité? Kontrolovať svoju emocionalitu a pritom mať zdravo fungujúce čakry, hlavne sakrálnu. Kontrolujem sa, brutálne, aj svoj monológ (inner chatter) a nekonám už tak reaktívne ani emocionálne. Zbavila som sa aj väčšiny svojho hnevu. Ale ľudia vravia, že sa síce usmievam, no cítia odstup. A potom si nájdem blok v čakre. Takže je to skôr potlačené ako spracované. Ako to robíte? Vyriešim jedno a pototo druhé 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Sú to ako vrstvy cibule, likviduje sa jedna za druhou a tak znova a tak ďalej … Cez roky života a iné životy sa pre rôzne situácie a vnímania v bytosti nakopia energetické vrstvy, ktoré sa čistením a zmenou správania postupne odbúravajú. Nič nie je hneď, ale je to podstatne rýchlejšie, ako keď človek nerobí vôbec nič a “len” žije 😉 Keď odpadne jedna vrstva cibule, chvíľku je lepšie, ale obvykle sa do popredia tlačí ďalšia najbližšia v poradí (a môže byť potom chvíľu aj horšie). Na to sa dá obvykle povedať len kráčať step by step.
Páči sa miPáči sa mi
Ten odstup… Neviem, či to nie je dané práve tým spracovávaním… Vieš, na niektorých “kanáloch” už proste nie si emocionálne prístupná. Ty sa rozhoduješ, či sa naštveš alebo nie… a oni to môžu cítiť ako odstup… To je to anglické “respond, don´t react”. Oni boli zvyknutí, že stačilo štuchnúť a už prišla reakcia – a teraz neprichádza reakcia, ale cielená akcia a to ich možno pletie. Ja by som to videla takto. Aspoň mňa totiž nesmierne vytešuje, keď sa mi niekedy podarí nezareagovať. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Uf, trva to sa zmenit a este asi bude 🙂 akurat spracovavam kartu z TAIS o trpezlivosti. To prave orechove pre mna, netrpezlivu vybusnu kopku emocii, toho casu pod akou-takou kontrolou 🙂
Aj ty sa Heli na seba tak nastves, ked ta niekto nastve? Mna uz ani nestvu ini ludia sami o sebe, skor moja automaticka reakcia na nich..
Páči sa miPáči sa mi
😀 Že či! Ale mňa ešte ľudstvo vytáča, hoci presne neviem, čím. Asi svojou existenciou. 😛 A najviac ma štve, keď sa neovládnem – ale vďaka Ruizovi sa už necítim až taký debil ako predtým. Proste mojich 100% bolo v danej situácii len 50% alebo menej. Veď ja ho dobehnem a natrhnem mu krkavicu… 😆
Najťažšie mi padlo uvedomiť si, že ak sa niekto prehreší proti môjmu zásahu do prírody, ešte stále môže konať v záujme zachovania rovnováhy. Že aj ja niekedy môžem babrať veci, ktoré by som radšej mala nechať tak. Ale keď som sa dostala cez túto hranicu “bezchybnosti” (alebo mojej predstavy o nej 😉 ), veľa vecí ma prestalo vytáčať. Zaujímavejšie je, PREČO sa veci dejú, nie KTO ich robí. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Noo, tot pravda. Uvazujem nad tym, ci sa clovek tym odstupom neodcudzi. Mna uz ludstvo nestve, skor ho (a seba ako jeho sucast) pozorujem a niekedy krutim hlavou nad oboma, ze wtf 🙂 Ale coraz viac je to take analyticke, chladnejsie. Mám problem potom citit tu vseobjimajucu lasku & Co 🙂
Páči sa miPáči sa mi
no je to podla mna dost zlozite zistit,co vlastne robime s tymi emociami,ktore nechceme prezivat.ja napriklad neviem,ako sa da zistit ci som tu emociu spracovala,alebo nejako potlacila.a teraz som si uvedomila,ze ja sa praveze uz tolko nehnevam na seba.ludia ma dokazu vytocit rovnako,ale mam dojem ze k sebe som trochu tolerantnejsia :).tak mi teraz napada,ci to nebude aj najvhodnejsie pre mna zamerat sa na to aby som k sebe necitila hnev.a emocie samotne az tak neriesit,akurat k tomu nic nenabalovat aby z obycajneho naseru,ktory je schopny odzniet celkom rychlo, nevznikla nejaka hrozostrasna detektivka na pokracovanie.mam momentalne nutkanie skusit ist do toho tak ze si akukolvek emociu nalezite uzijem a bodka.neviem neviem ci budem prijemny spolocnik,ale ako experiment sa mi to lubi.
Páči sa miPáči sa mi
Dnes som trocha aktívnejší, mal by som robiť iné, ale toto je zaujímavejšie – či je emócia spracovaná (aj keď je lepšie to viazať v širšom kontexte na tému, vzorec správania, vzťah s určitou skupinou ľudí) sa napr. kineziologicky jednoducho vytestuje.
Páči sa miPáči sa mi
aha,ok,to vlastne znamena,ze ak by som si takto kineziologicky overovala svoje jednotlive stavy po dlhsiu dobu,mozno by som aj krekla ten rozdiel vramci nejakeho konkretneho fyzickeho pocitu?
Páči sa miPáči sa mi
hej
Páči sa miPáči sa mi
Ak ta to prezivanie emocii nenici (ani ludi okolo teba :)) tak je to mozno fajn. Ja som sa po kazdej nekontrolovanej emocii a reakcii dookola flagelovala, ze naco toto bolo dobre? Mrzelo ma to, vedela som sa nastvat alebo rozplakat este aj po nejakej dobe, citila som az fyzicku nevolnost. Nehovoriac o tych mrtvolkach pri ceste, ked som bola velmi nastvana 😉 takze pre mna je to o zastaveni kazdej silnej reakcie vopred (pozitivnej aj negativnej). Nesmie k nej prist, lebo je to pre mna vycerpavajuce. Ak s tebou situacia, spomienka nic nerobi a neopakuje sa ti ten isty vzorec spravania / situacii, tak je to mozno ok a spracovane.
Páči sa miPáči sa mi
no to je to nabalovanie podla mna
Páči sa miPáči sa mi
Nemusi byt len nabalovanie na banality. Nehovorim len o beznom nas*re, ked ta niekto ohrozi na obchvate a ty mu ukazes prostrednik a nelichotivo pomenujes aj jeho rodinu (moje ranne skusenosti :)) snazim sa uz udrzat v klude kedykolvek, lebo pri specialne vypatych situaciach som bola skoro mimo kontroly. Nedorazila som nastastie nikoho 🙂 ale chute som mala rozne .. Zranit sa da aj slovom a je to zbytocne
Páči sa miPáči sa mi
Ja to momentálne trénujem na Alzheimerovi. Zatiaľ ma ešte zakaždým dostal; vedie na body. Má to však aj jedno pozitívum – viem, že zasa dopadnem vytočená a budem sa cítiť ako ten najväčší kus rožného statku pod slnkom, lebo som to znova neovládla. A tak miesto snahy o nenaštvanie sa som sa začala venovať procesu – skúmaniu, čo k čomu viedlo. Moja “prehra” ma už neštve, pretože vyhrať aj tak nemôžem, ale môžem sa aspoň snažiť pochopiť, čo sa deje a prečo k tomu dochádza. Pre sebamrskačstvo už jednoducho nie som k dispozícii. 🙂 Ešte nie som ani o kúsok lepší človek, ale už som o hodný kusisko spokojnejší človek. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
nemyslim banality.tym nabalovanim myslim to ze ta to potom mrzi,ze je ti fyzicky zle,jednoducho ze to predlzujes davas tomu dlhsiu zivotnost.
Páči sa miPáči sa mi
Ešte jeden dodatočný pohľad, ktorý mi bol nedávno vysvetlený: v texte je, že “Lujan Matus hovorí, že ako deti vidíme ešte neskresleným spôsobom – sme vyladení na náš najčistejší vnútorný hlas a ten k nám prehovára. Potom sa do toho vloží výchova a zmení hlas našej duše na hlas nášho rozumu – miesto toho, aby sme mali priamy kontakt s realitou, dostávame sa do kontaktu už len s našimi interpretáciami tejto reality.” – Len výchovou to nie je. Dieťa, keď sa narodí si hľadá kontakt napr. so svojimi rodičmi a pod. Rodič častokrát dieťa zahŕňa “láskou”, ktorá však na vibračnej úrovni žiadnou láskou nie je, ale môže byť napr. úzkosťou, snahou vlastniť a pod. Dieťa túto emóciu, v snahe priblížiť sa a zblížiť s rodičmi, po nejakom čase prijme do svojho vzorca správania ako “lásku” a tento model potom aplikuje kdekoľvek sa očakáva (výchova), že sa má “použiť” láska. Inými slovami, je to obojstranný proces. Rodič prispeje výchovou, dieťa v snahe o zblíženie zabudne na hlas duše, ktorá vie, že to, čo sa mu ponúka láskou vôbec nie je.
Keď sa človek z týchto emocionálnych prekrútení a nanútených vzorcov správania vymotáva, prichádza okrem iného aj forma emocionálneho vzdialenia sa blízkym, alebo okruhu známych vzhľadom na to, že postupne vidí, čo to vlastne čistí a povedané rečou básnika – “hovno hovno zlatá rybka” …
Páči sa miPáči sa mi
zaujimavo pises,ale ja si pamatam ze ja som od malicka vnimala ze to co jednotlivi ludia ponukaju ako lasku,nie je to iste.jeden rodic,druhy,jedna babka,druha,dalsi clenovia rodiny,ja som si z toho vybrala sama to co sa mne zdalo najvyhovujucejsie.ale nemam potuchy ci je to ta skutocna laska,ktora sa teda prejavuje nejak konkretne vibracne.ako sa to da zistit?
Páči sa miPáči sa mi
V kontexte tejto stránky by som použil napr. mandaly, ktoré vytvorila Helar, alebo Ambala. Zober si tú pre 4 čakru, popracuj s ňou tvojim štýlom a pozeraj sa, kam ťa zavedie.
Páči sa miPáči sa mi
no a teraz som zistila ze aj ta mandala pre stvrtu cakru v podani Helar vyvolava u mna ine pocity ako ta pre stvrtu cakru v podani Ambaly.
Páči sa miPáči sa mi
🙂 To je jedno… Vyber si tú, ktorá s tebou rezonuje lepšie. Každý máme svoj vlastný prístup k energii a čo je dobré pre jedného, nemusí sedieť druhému. Špeciálne u srdcovej čakry by som však brala skôr Ambalu, pretože jedno viem s určitosťou – moja srdcová čakra je napojená priamo na Očistec a tak nedokážem ani približne odhadnúť, nakoľko jej vibrácia vyhovuje obvyklým fyzicky viazaným energiám.
Páči sa miPáči sa mi
najsilnejsie vnimam tu tvoju prvu Helar (tu na aktivaciu).ta mi hned vyvolala usmev na tvari.potom take ze NECHYTAT! radsej si tam opatrne lahnut.dalej cistota,vona babatka,vona gumy z ktorej bola vyrobena jedna konkretna babika (ktoru som nikdy nemala) :).potom som si presla blizkych ludi a u kaydeho nieco z tejto vibracie citim ale kazdy tam ma pridane aj nieco ine.tak potom uz teda viem co je to ta laska asi za vibraciu a tusim aj ja si k nej pridavam este aj nejake ine energie.
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Na to mi už príde len z Knihy džunglí: “Sme jednej krvi, ty a ja.” Pamätáš, ako si ma začala nacucávať, keď som sa pozerala na tvoju energiu? 😆 Mohla som vedieť, že budeš reagovať práve na túto jednu…
Páči sa miPáči sa mi
no jasne ze pamatam :).a co to vlastne znamena ze je ta tvoja 4.cakra napojena na ocistec?tuto aktivacnu som citila velmi prijemne,uplne slobodne,neohranicene (hoci logicky sa mi s tou slobodou trochu bije to “nechytat”,ale len logicky,pocitivo sa mi to vobec nebije).ale pri tej druhej tvojej (na vyvazenie)tam som to “nechytat” uz vnimala vyslovene ako “ruky za chrbat!!!” tam mi uz ten usmev akosi zmizol. a keby som nesedela,tak by som si sadla.no haluz a pri ambalinej tam by som sa postavila do vysky,do takej peknej tanecnej pozy,takej mierne zrotovanej.s rukou hore 🙂
no tusim uz riadny freestyle tu zacinam davat 😆
Páči sa miPáči sa mi
Ako pracovať s tým pocitom samoty? Keď sa človek vymaní z tých vzorcov, má to svoje konzekvencie, nie?
Páči sa miPáči sa mi
Pocit samoty je pravdepodobne len prechodný 🙂 – zákon rezonancie… Keď zmeníš svoju vibráciu, odpudíš od seba istý typ ľudí a iný pritiahneš. Alebo hocijakých iných energií. 🙂 Sama si len vtedy, ak sa odmietneš spájať s tým, s čím rezonuješ. A presne to posledné sa dá použiť aj ako rozvojový nástroj. Odmietneš sa spájať s tým, s čím rezonuješ, a nájdeš si niečo, s čím rezonovať chceš – a potom sa tak dlho vylaďuješ na tú vibráciu, až ju dosiahneš. Si sama a to ťa ženie dopredu. Keby si bola medzi podobne vibrujúcimi ľuďmi, nemala by si motiváciu hýbať sa. 🙂 Samota je veľmi motivujúci prvok. Núti ťa zaujať pozíciu a necúvnuť z nej. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Dakujem. A však s tymi hlasmi v hlave clovek nikdy nie je sám 😀
Páči sa miPáči sa mi
Matrioshka, ale ja sa k tym situaciam vraciam teraz vedome, pretoze ma to mrzi. Preberam si ich v hlave nie kvoli tomu, ze som drama queen a z komara chcem robit somara (ja uz nim som :)), ale chcem zistit na co moja reakcia bola dobra, preco som na niekoho napr. vystekla, povedala veci, ktore ma spatne mrzia. Coho sa vo mne dotkol, ked som vybuchla 🙂 Ak bola ta emocia prisilna, je to u mna spojene aj s pocitom hanby, z toho ta fyzicka nevolnost. Takze chcem tomu zabranit uz od pociatku, nech nemusim hovorit prepac sebe a inym.
Páči sa miPáči sa mi
no ved ja rozumiem,vsak to ze si to analyzujes vedome,to pod tym predlzovanim nemyslim.to je v pohode podla mna.ja pod tym myslim prave to mrzenie,tie pocity viny a tak.povedzme nahnevas sa na niekoho,vybuchnes,niekomu ublizis.no a hnev zmizne,len potom nastupi dalsi hnev,hnev na seba a je ublizene este aj dalsiemu cloveku.tebe.ja som pisala ze skusim ist na to odtialto.nahnevam sa,mozno aj ublizim,sory,vzdy je tu moznost ze druha strana si ublizit nenecha.ale ked sa potom este aj pokusim ublizit sebe,tam nemam sancu,poznam sa predsa,viem ze ked si budem chciet nalozit,tak to proste schytam v priamom zasahu.preto sa mi akosi zda,ze by som mohla zacat najskor neutocit na seba a potom povedzme neutocit na druhych.divnuo? 😀
a este jedna vec.ja mam stale pocit ze ta emocia sama o sebe neublizuje nikomu.predstavujem si ze je to prud energie,ktory sa niekam vyruti.ked nechces priamy zasah,mozes jednoducho uhnut,ak ju chces babrat,tak babri,ked chces s nou bojovat,bojuj.energeticky najuspornejsie mi pride uhnut.no a snazit sa zakazat jej aby vznikla, na to som ja obavam sa maly pan.
tolko moja teoria 😀
Páči sa miPáči sa mi
Rozumiem, no u mna by to nefungovalo. Nemozem sa spoliehat na to, ze oproti mne bude vzdy dusou budhista, ktory sa bude vediet vyhnut mojim emociam, hnevu, strachu alebo reakcii ega, alebo ich spracovat bez ujmy. Ja musim zacat od seba a nereagovat takymto nicivym sposobom.. Budhizmus ma kontrolu hnevu a poryvov ega (lebo hnev je len strach alebo reakcia ega) celkom dobre spracovane, ale tiez som este daleko od takeho vyrovnaneho stavu. Chce to najprv priznat si, ze som nahnevana, uvedomit si preco ma prave takyto clovek / situacia nahneval, NEZAREAGOVAT kym sa neukludnim a potom v sebe ten hnev nezivit a “let go”. A toto cele spravit, ked sa nastvem, je celkom zlozite, ale skusam 🙂
Páči sa miPáči sa mi
este mi napada co sa tyka toho hnevu a strachu nieco.z vlastnej skusenosti sa mi zda,ze ked som nechala tomu volny priebeh,respektive nebola som schopna kontroly,vysledkom bolo akurat to ze som to dala fakt na blazna.a vsadim boty,ze prave vtedy som nikomu neublizila,zucastneni si akurat tak tukali na celo,reku nuz psycho co uz s nou?ako by ti uz mohol emocionalne ublizit niekto kto na prvy pohlad vyzera ze mu prave preplo?pokial teda nema v ruke sekeru alebo daco podobne,co zas nemyslim ze by bezne hrozilo :D. problem bol akurat ze som bola potom za hysterku,na posmech,trapas jak hovado.no ale to uz je potom zas len o tom nenalozit si za to sam.naopak,mam taky pocit,ze ked som sa snazila akokolvek kontrolovat,ukludnit sa,moj rozum ostal pritomny a ta nicivost bola tentokrat ovela nebezpecnejsia.clovek vyzera normalny,spoluhrac nepripraveny,atd…emocia v spolupraci s rozumom vedia ako na to.prave vtedy je vacsi potencial ublizit.aspon toto som vypozorovala na sebe ja.
Páči sa miPáči sa mi
🙂 viem si predstavit taku tu hysterku, nastastie bez sekery 🙂 Ano, mas pravdu, ak sa hnev spoji s chladnokrvnostou a je z toho vypocitana, kontrolovana agresia, tak to moze byt nebezpecnejsie. Prave preto sa snazim zastavit ten hnev v zarodku a nezareagovat. Radsej aj odkracam prec, aby som nelutovala neskor svoje slova. Stracam svoj bojovny spirit, ale je to tak lepsie 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Našla som pekne graficky spracované video o cakrach a 3. oku http://www.youtube.com/watch?v=IUYLNWfBTMg&feature=youtube_gdata_player
Páči sa miPáči sa mi
K tomuto: “Preto toltékovia kladú taký dôraz na smrť ako radcu. Ak si dokážeme v každom okamihu svojho života nasimulovať stav mysle, ktorý máme v okamihu smrti, budú naše myšlienky a rozhodnutia vyzerať celkom inak a budeme žiť v “tu a teraz” a reagovať na každú situáciu ako na to, čo je, nie ako na príležitosť potvrdiť si svoj sebaobraz a svetonázor.” – je aj jednoduchšia technika, pretože nie každý dokáže s mysľou pracovať na tejto úrovni.
Stačí si emocionálne (napr. na základe scény z niektorého z filmu) predstaviť, alebo sa vžiť do role zomierajúceho, podržať si ten pocit a v tom stave sa zamerať na aktuálnu situáciu alebo myšlienku a na základe toho potom reagovať. Ďalšou ľahšou alternatívou je napr. rozostrenie očí. (Už aby som to začal robiť pravidelnejšie … 😉
Páči sa miPáči sa mi
mohol by si prosim ta napisat k tomu rozostreniu oci nieco viac?vo co go?
ta technika vzit sa do zomierajuceho sa mi zda pre mna nepouzitelna.to je ako myslene tak ze ked clovek zomiera a uz je s tym zmiereny a uz mu je vsetko jedno?je iste ze vzdy pred smrtou je ten moment zmierenia?alebo ako to?ponevac mozes napriklad zomret tak ze ani nestihnes zistit ze zomieras.alebo sa do poslednej chvile snazis ostat zit.teda neviem.este som nikdy nezomierala,ale asi su na to dake teorie…?
Páči sa miPáči sa mi
Nie je to až také náročné, prosto sa na chvíľku emocionálne posuň do jeho stavu, nemusí zomierať teraz, môže mať napr. niečo diagnostikované a pod. a vie, že zomrie o rok o dva – podstatou je, že keď sa do jeho role vžiješ, posunie sa ti perspektíva. Potrebuješ si k tomu nájsť príslušný bod spojenia cez pocit (vibráciu), pomocou ktorej sa tam posunieš. Záleží na osobnej skúseností (alebo pomocou čoho ti v detstve najviac utkvela možná “skúsenosť” zo smrti – pohreb a pod.). Je to podobné, ako keď si predstavíš, že ťa bolí noha, hoci ťa nebolí, ale z minula vieš, aké to je. Keď sa na to zahákneš, potiahneš sa do toho bodu spojenia a môžeš pokračovať v tom, čo píše Helar z knihy Matusa.
Rozostrenie očí je klasika od Castanedu, ktorú mu odporúčal Don Juan, aby zastavil svoj vnútorný monológ. Urobíš to tak, že keď sa pozeráš pred seba, akoby “roztlačíš” oči od seba až uvidíš vybraný predmet pred sebou dvojmo (kvet, vázu a pod.). Podľa toho, ako silno ich odtlačíš, tak ďaleko budú predmety (ten istý videný dvojmo) od seba vzdialené. Zatiaľ z toho, čo som skúsil je to blesková a najefektívnejšia technika v rámci prvej pozornosti. Môžeš pri tom napr. sledovať, ako sa ti zapája 3. čakra, keď sa pokúša oči spojiť dokopy, aby znova nabehol monológ … 😉 Chce to trocha cviku, aby si oči zvykli, budú trocha protestovať, ale to robia všetci …
Páči sa miPáči sa mi