Úmysel je hmotný a cestuje na chrbte našich slov

Táto realita nevyzerala už až taká reálna, ale úmysly, ktoré ma obklopovali, ma ešte stále držali na mieste.

Prekročila som tú neblahú stranu 11 Lujana Matusa 🙂 a dostávam sa k druhej kapitole. Toto bude skôr prerozprávanie, pretože sa nejdem týrať presnými prekladmi, takže aj citáty budú hodne nedoslovné. V každom prípade, Matus pokračuje tým, čo už poznáme od Bernadette Vigilovej: domestifikáciou duše.

Matus popisuje ďalší z jeho snov, ktorým ho sprevádza Lucien, jeden z jeho sprievodcov. Ten ho učí dostať sa do roly Architekta pozorovania – odhaľovať skryté veci za medziľudskými transakciami (=spoluprácou, komunikáciou, spolunažívaním).

Znova sa odrážajú od plášťa a vlákien, ktoré tento plášť na nás vrhá a ktoré sa u nás pripájajú na rôznych miestach – ako divadelnú bábku nás poťahujú za ruky či nohy, riadia našu hlavu či srdce… A keď sa človek začne sledovať a začne si byť vedomý týchto vlákien, tak sa jeho pozornosť sústredí najviac na ne a zo zorného poľa mu celkom vymizne to, čo je ich pôvodcom – ten plášť.

Emócia sa stane hlavným záujmom, ktorý sa opiera o ospravedlňovanie a zdôvodňovanie – a to je len projekcia tieňa. Vtedy sa vlákna stávajú niečím viac, než v skutočnosti sú – a to vďaka samonastolenej predstave sebadôležitosti, ktorá sa s nimi spája.

Ak sa chceme skutočne prebiť cez všetky tie cudzie inštalácie (Matus používa tiež termín “inštalácia”), nesmieme sa sústreďovať na vlákna alebo plášť. Potrebujeme sa sústrediť na slová. Matusovi Lucien predviedol diskusiu dvoch ľudí, v ktorej mohol sledovať, ako používajú jazyk. Hovorili o tej istej starej veci (po našom: Parazit) a stále používali len ja alebo veď to som len ja alebo a čo ja?… Lucien hovorí:

“Slová sú mocné. Potvrdzuju nám nás samých a prispôsobujú svet našim záujmom.”

Slová a frázy, ktoré používame, majú svoju vlastnú vnútornú dynamiku, ktorej cieľom je zakryť manipulácie v nich obsiahnuté. Lucien:

“…tá vec je tam – a čo chráni tú vec, čo je tam? Len jaLen ja je personalizovaný názor, ktorý kryje tú vec, ktorá je tam vonku. Len ja som konfrontovaný s tou vecou, ktorá tam vonku je. Len ja chráni jaJa chráni mňa. To som len ja, a čo ja?!”

Keď začneme byť citliví na tieto manipulácie, dostávame sa do bodu čistej nevinnosti, v ktorej situácie  pozorujeme s odstupom a vnútorným tichom (observational silence; zrejme rovnocenné s vypnutím vnútorného monológu a posudzovania u Castanedu). Začíname nadobúdať osobnú silu.

Je dôležité nikdy nestrácať zo zreteľa tú istú starú vec. Aj keď si myslíme, že sme už porazili ten starý uhol pohľadu, ktorý je do nás tak silno zakorenený, naša jasnosť a rozhodnutie žiť život plný sily budú podrobované skúškam zvonku prostredníctvom vonkajších pokušiteľov, často priateľov alebo príbuzných.

“Ak sa títo známi ešte nevymanili z tej istej starej veci, prebudí sa v nich závisť a začnú cítiť potrebu zvrátiť tvoju jasnosť a silu. Budú konať rýchlo a snažiť sa dostať pod kožu tvojej čistej nevinnosti. V styku s nimi budeš potrebovať desaťnásobne väčšiu odolnosť, aby si sa nedal zatiahnuť do ich hry a strhol masku z ich skrytých aktivít, ktoré prebiehajú pod rúškom každodenných činností.”

“V komunikácii so svojimi známymi a priateľmi si musíš začať uvedomovať emócie pripojené k slovám, ktoré hovoria. Aj keď slová samy o sebe môžu vyzerať neškodne, emócie k nim pripojené zapichávajú udičky a kotvy do tvojej fyziológie a keď kontakt pokračuje a slová sa opakujú, každá z týchto kotiev nadobúda na sile a závažnosti. Potom sa môžeš sám seba zmätene pýtať “Prečo cítim  v srdci túto tieseň, toto obmedzenie?” Vedz, že je to preto, lebo na chrbte ich slov sa vezie tá istá stará vec, skrytá za slovami ako maskovaný úmysel, ako tajná závisť osoby, s ktorou si v styku.”

Inými slovami, keď sa zbavíme závojov, ktoré na nás nahádzal Parazit, a začneme konať zo svojho stredu, narazíme vysoko pravdepodobne na nepriazeň prostredia, pretože sa začneme vymykať tomu štýlu, na ktorý sú zvyknutí a ktorý síce neznášajú, ale nedokážu ho prekonať. To, že sme to my dokázali, v nich vyvolá pocit vlastnej neschopnosti, menejcennosti a s ním sa dostaví závisť. Aby obnovili rovnováhu, v ktorej nevyzerajú menej ako my, potrebujú nás “upratať” späť do našej pôvodnej, závislej podoby. Prostriedok, ktorý na to použijú, bude slovo – naznačovania, ohovárania, negativizmy, prekrúcania, zosmiešňovania, posudzovania a emocionálne vydierania. A ak ich budeme chcieť konfrontovať s ich konaním, okamžite sa dozvieme “Ale veď ja… Ja som len… A čo ja?!” Všetko poprú, pretože keby pripustili, že za ich slovami sa skrýva zlý úmysel, len by utvrdili našu novú silu. Museli by uznať svoje nižšie ja a to by vynieslo na povrch skutočnú tvár osoby, s ktorou máme do činenia.

“Ľudstvo má jednu podstatnú schopnosť, ktorú tak dobre poznáme ale ktorú si vôbec neuvedomujeme: úmysel je hmotný a cestuje na chrbte našich slov.”

Keď s niekým hovoríme a používame “ja”, malo by byť úplne jasné a priehľadné, kto sa za tým “ja” skrýva, kto sa s tým “ja” identifikuje. Ak to urobíme, okamžite v sebe otvárame kanál k nášmu vnútornému poradcovi a budujeme si nezúčastnený, vecný uhol pohľadu, ktorý nie je skreslený sebeckými záujmami alebo emocionalitou. Ak používame “ja” týmto spôsobom, týka sa len toho, čo je nutné alebo potrebné. Len čo “ja” prekročí hranicu potrebného, stáva sa osobným a toto osobné stanovisko začne byť samoúčelné a začína sa boj o moc.

“Ak sa abstraktné vyjadrí neosobne, neskryje sa v ňom nijaký bočný záujem a jediná sila, ktorá sa prejaví v ľudskej fyziológii, je ticho pozorovateľa. Ticho pozorovateľa odhaľuje osobe s čistým srdcom ochýlky v prejavoch. … Pokrivenie z prostredia je externé vyjadrenie, ktoré doráža do stredu hrude a upozorní osobu s čistým srdcom na pokus zakotviť sa tam. Toto zakotvenie sa deje priamo v osobnom priestore, môže sa diať z diaľky a dosahuje sa opakovaným vnútorným džavotom, emocionálnym sebaospravedlňovaním alebo poukazovaním zo strany útočiaceho. Niekedy je tento manéver zjavný, inokedy zachytí človeka v stave nepozornosti.”

“Úmysel je prítomný vo všetkom okolo nás. Ak si jasne neuvedomujeme, čo k sebe priťahujeme, môže nás naše prostredie zmiasť. Na základe zákona rezonancie priťahujeme do svojho vnútorného prostredia to, čo potrebujeme na to, aby nás prebudilo.”

Treba rátať s tým, že keď sa zobudíme, naši spolublížni budú aj naďalej sústavne praktikovať svoje osvedčené pripútavacie a ukotvovacie manévre, aby nás znova napojili na tú podedenú a rokmi utvrdenú niť úmyslu, ktorá nás nechce pustiť zo svojich pazúrov. Budeme zraniteľní až do chvíle, kedy plne neobnovíme svoju vlastnú silu.

Prvou úlohou po našom precitnutí je ustáť v prostredí našich spolublížnych a nestratiť pritom svoj nadobudnutý stav intenzity.

Reklamy

One thought on “Úmysel je hmotný a cestuje na chrbte našich slov

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.