“Niektorí ľudia ťa nedokážu milovať tak, ako potrebuješ, pretože sú emocionálne a spirituálne zamrazení. Odťahujú sa od náklonnosti, alebo sa jej vyhýbajú. Z ich očí nikdy nezažiješ hlboký pohľad – jedine povrchné zablysknutie. Dotknú sa tvojej ruky svojou rukou, ale nikdy nie svojím  srdcom. Poslúžia tvojmu telu, ale nie tvojej duši. Vedia sa s tebou spojiť na základe vzájomného úžitku, ale nie na základe vášne. Ak potrebuješ koláč alebo otvoriť zaváraninu, sú dokonalí. Ak potrebuješ pochopenie alebo zmúdrenie, si odkázaný sám na seba.

Títo ľudia sú produktom spoločnosti, nie prírody a prirodzenosti. Žijú dokonalý život bez toho, aby vedeli, čo vlastne život je. Urobili všetko to, čo sa od nich očakávalo, aby sa stali “dobrým človekom” – ale vnútorne do človeka nedorástli… Sú prázdni. Vnútorne sú mŕtvi. Zlomia ti srdce, ak im to umožníš.

Obvykle sú výrazne posudzovační. Sami sa vnímajú ako dobrí ľudia, ale často sú zákerní a studení. Cítia sa nadradene. Myslia si, že všetko, čo robia, je presne  tak, ako by veci mali byť. Opakujú; chýbajú im autentické myšlienky. Ak pichneš do ich prispatej reality novými predstavami, spanikária a  utečú. Urobia z teba šialenca a podivína, pretože veria len tomu, čomu verí masa. Sú stelesnením masy, lebo sa nikdy nestali individuálnym človekom. Byť individuálny jedinec znamená totiž, že si dosiahol spirituálnu zrelosť – a tú v dnešnom svete dosahuje desivo málo ľudí.

Týchto ľudí nedokážeš zmeniť. Sú uväznení sami v sebe; sú pokrivení. Premrháš celý svoj život čakaním, že sa raz prebudia a pochopia  cenu toho, čo im ponúkaš… Nemôžeš ich z ich prispatej reality vymaniť nasilu. To dokážu urobiť len nečakané tragédie. Niekedy v takomto období bolesti precitnú a ožijú. Niektorí precitnú na smrteľnej posteli. A niektorí, žiaľ, neprecitnú nikdy  a neuvedomia si svoj potenciál sebapoznania, ľudskej blízkosti, vyjadrenia pocitov a poznania lásky…

Možnože poznáš niekoho podobného. Alebo možno sem patríš sám. Možno si vnútorne mŕtvy a len to netušíš.” — Bryant McGill

Čo myslíte, prečo sa ľudia stávajú “vnútorne mŕtvi”? Poznáte niekoho takého? Ako s ním narábate?