Spomínala som, aké podivné obdobie mám v poslednom čase – že som prestala cítiť. Kým cítite, tak ste závislí; niečo jednoducho neurobíte, pretože by ste niekomu mohli ublížiť. Keď necítite, viete, že ubližujete, ale je vám to jedno. Sebe, druhým – a čo? Ak vám niečo prichodí ako racionálne, urobíte to, aj keď za sebou zanecháte paseku a celkom sa tým odrežete od svojho zázemia.

Kým som v tomto stave, snažím sa nekonať. Ale myšlienky zastaviť nedokážem – no a tak mi napadá, že by som sa konečne mohla odstrihnúť od anjelov a vrátiť sa späť k svojej jednoduchej ateistickej podstate 😉 .

Našťastie viem, že anjeli nie sú moji nepriatelia. Viem, že buď existujú a náramne mi fandia, alebo som si ich vymyslela – a potom sú to najlepšie, čo som si vymyslela… a náramne mi fandia.

Takže než ich pošlem k vode, potrebujem si overiť, že to s nimi nepozametá (pre prípad, že by boli len môj výmysel).

Lenže… ono je ťažké overovať si niečo, keď ste sa s nimi roky spájali cez pocit – a teraz necítite… Tak to moje kontaktovanie potom aj patrične vyzerá.

Posledné dva dni som mala nejaké rozhodené. Všetko bolo dokonalé a perfektné, ale vnútorne som bola stále v nepohode. Uvedomila som si, že ako teraz čítam a spracovávam Pierrakosovú, dostávam do celkom nových súvislostí niektoré moje prejavy – a že toto môže byť signál, že nové vnútro prerástlo starú obálku a potrebuje ju zo seba zlúpnuť. Napríklad tým, že pošle anjelov k vode.

Tak som sa večer vybrala, že sa s niekým poradím, či by to bola možnosť. Napadol mi Raziel, studený, racionálny a vecný. Presne ten správny partner. Ešte než som sa začala k nemu hrabať (mám svoj “vychodený chodníček”), dostavil sa Gabriel. Gabriel je moja “nosná vlna” a mohla som sa spýtať rovnako dobre aj jeho, lenže Gabriel hovorí s mojou emocionálnou stránkou, a tá je v súčasnosti v hlbokej kóme. Ale aspoň ma okamžite preniesol k Razielovi, než som sa začala za ním štverať prácne po svojom.

Mala som problém spomenúť si, s čím som za ním prišla. Raziel bol pomýlený a vravel mi, že to vyzerá, ako keby sa do mojej energie vmiešala nejaká cudzorodá… Na druhej strane vyhlásil, že je to upokojivé, pretože doteraz nevedeli, čo so mnou je, ale toto je dobrý bod, v ktorom môžu zapáčiť. Potom som sa rozpamätala, čo som sa ho to chcela spýtať, ale ešte som nestihla ani otázku dopovedať do konca, už som spala…

Snívalo sa mi niečo, kde som bola akoby bezdomovec, ale bývala som v čomsi ako chrám alebo osvetové centrum v bočnom apartmáne, nádherne vykachličkovanom modrozelenou drobnou mozaikou… Bola to haluz – bývala som ako kráľ, ale keď som šla medzi ľudí, správali sa ku mne ako k žobrákovi (a aj som patrične vyzerala). Väčšinou pohŕdavo, ale niektorí ma poznali a vo mne videli to dobré, pomohla a poradila som im a oni si to pamätali, tak sa ku mne správali s obrovskou úctou. Bolo mi jedno, ako ma berú, pretože som si mohla zaliezť do svojho obydlia a tam mi bolo nekonečne dobre.

Lenže ako som raz šla domov, zistila som, že do toho paláca, chrámu či kultúrneho domu 😉 sa nasťahovali iní ľudia. Dovtedy tam bolo prázdno a ako som ja šla do svojich dverí, nikto nebol naokolo. Teraz tam bolo plno ľudí, uhladených, ulízaných kravatičkárov a koktejlových paničiek, a všetci na mňa divne pozerali a postávali s pohárikmi v ruke. Išla som do svojich dverí, ale počúvala som tie komentáre a začala som sa báť, že mi niekto zahatá cestu a oberie ma o prístup k jedinému miestu, kde mi je dobre.

Potom som ďalší deň išla tou istou cestou ešte s niekým, ale neviem, prečo bol so mnou. Boli sme vonku a bolo všetko po starom, časť ľudí sa mi s odporom vyhýbala a časť si považovala sa výsadu potriasť mi rukou a pochváliť ma a dať mi niečo na jedenie. Viem, že som mala kufor na kolieskach a na ňom hodený kabát a ešte nejaký šál, čo som cestou našla, a ako som to ťahala za sebou, skutočne som asi vyzerala hodne bezdomovecky. Niekto ma začal odháňať a niekto iný pribehol a zastavil to: “Nezhadzujte ten jej kufor, presne na tom kufri zachránila život jednému dieťaťu!” 🙂 Taká som ja bola záchrankyňa! 😛

Potom sme sa s tým druhým človekom vracali späť tam, kde som bývala. Nastúpili sme do výťahu, že sa zvezieme nadol k môjmu obydliu. Stlačila som gombík len tak po pamäti. Uvedomila som si to v tom okamihu, ako som ho stlačila, ale už som nevedela zistiť, či som stlačila ten správny. A veru nestlačila. Bralo nás to niekam celkom inam, ja som stratila orientáciu a chytila som paniku… Ten druhý ma upokojoval, zastavil výťah, potom ho znova spustil v akomsi spomalenom móde a ja som pozerala cez okienko na dverách, či už sme na tom správnom poschodí – a takto sme moje obydlie aj našli, lebo som to správne poschodie spoznala podľa vzhľadu.

Zobudila som sa. Sen ma podráždil ešte viac. V poslednom čase som už mala len krásne, pokojné, bezcitné, mierumilovné sny – a toto mi s tými neistotami a strachmi a nepríjemnými pocitmi pripomínalo skôr moje niekdajšie nočné mory! Akoby som dostala signál, že práve robím krok späť…

Povedala som si, že asi je načase konečne sa od tých anjelov odpojiť, než sa vrátim celkom do dňa 1 s jeho nekonečnými emocionálnymi drámami. Ale keď sa odpojím, zarežem tým dobre hlboko do Gabrielovej energie… Potrebovala som sa poradiť s niekým, kto vie so mnou komunikovať priamo, nie cez kanál Gabriel.

Takže Otec.

Volala som ho. Neprichádzal. Moja frustrácia úspešne stúpala. Najprv som kričala “Otec”, nakoniec som sa uchýlila k dobre podráždenému “Ra” – a Ra zabralo. Otvorila sa predo mnou dlhá chodba, akoby hotelová. Na jej opačnom konci sa urobilo svetlo a valilo sa na mňa. Zastalo presne predo mnou ako svetelná stena. Chvíľu som nechápala, ale potom som si povedala “a čo sa môže stať?” a vkročila som do svetla ako do hologramu.

“Vidím, že tvoje inštinkty ešte stále spoľahlivo fungujú,” povedal potešene Otec.

Vysvetlila som mu, prečo prichádzam. Potvrdil mi, že skutočne mám na seba nabalenú nejakú energiu, ktorú neviem spracovať. Dosť ma to zaskočilo, pretože v poslednom čase som nebola v kontakte s nikým a ani nikam nechodím, takže odkiaľ by sa tam nabrala? Vyhlásil, že to mám nechať na nich.

Spýtala som sa ho na to odpojenie. Vrátil mi otázku, čo by som ním získala… Vyhŕkla som, že ale ja im nedôverujem a zbavila by som sa nedôvery a pocitu, že mi možno šibe.

“Takže ty nám nedôveruješ…” usmial sa. “A preto sa s nami chodíš radiť aj vtedy, keď už na nás nie si naviazaná. Máš zvláštnu definíciu nedôvery, dievča.”

Vypleštila som oči. Keď má pravdu, tak má pravdu. Celý čas som bojovala so svojím nedostatkom dôvery. Fejkovala som ju tak dlho, až sa stala mojou druhou kožou.

Dôverujem im. Ešte stále neviem, či sú “externí” alebo len môj výplod fantázie, ale dôverujem im absolútne.

Ono to bol vlastne úžasne povzbudzujúci pocit. Desať rokov som zápasila s nedôverou a ona sa v priebehu času niekde premenila na dôveru a ja som si to ani nevšimla.

😕

Lenže to potom mení hodne, nie?

Otec sa usmial: “Tvoj problém dnes nie je nedôvera. Veríš nám ešte viac než sebe samej. Tvoj problém je, že neveríš sebe samej. Tvoj problém je neistota. Všimni si, ako rýchlo si sa nechala dezorientovať, keď veci neboli podľa tvojho očakávania. Ako si spanikárila. Ako si potrebovala niekoho s odstupom, aby ste spoločne dosiahli cieľ. Pritom po celý čas on nerobil nič iné, len vnášal do situácie kľud. Všetko ostatné si urobila sama, svojou vlastnou schopnosťou. Tvoj problém dnes nie je nedôvera, ale neistota.”

No a tam to zapadlo do toho, ako spracovávam svoje programčeky podľa Pierrakosovej. Články boli, sú a budú.

A anjeli rovnako. 🙂 Potrebujem, aby mi do situácie vnášali kľud. Schopnosti mám. 🙂