Dnešná noticka od Univerza:
“Keď príde na slová, ktoré si volíš – či už v mysli alebo medzi priateľmi, nech sú také, aké sa ti páčia a robia ti dobre. O tom, čo máš rád a čo ti je blízke. Čo ťa robí šťastným. Čo ti dáva krídla. Čo živí tvoje sny.
A len málo niečoho iného.
Robíš ma šťastným,
Tvoje Univerzum”
A spomínam si na lekciu od svojich anjelov, keď mi frfľali pri nadávaní. Ja som tým ventilovala svoju frustráciu (ktorej pôvodcami boli často aj oni, koťuhy operené 😉 ), ale oni ma upozorňovali, že tým púšťam škaredosť do svojho sveta. Posledných 5 rokov s tým bojujem a pomaly sa začínam pristihávať, že môj výber slov pri nadávaní začína byť mäkší. Neviem, čipreto, že svet beriem ako oveľa priateľskejšie miesto, alebo svet beriem ako oveľa priateľskejšie miesto preto, že nepoužívam tvrdé slová. Nech je to akokoľvek, je to fajn. 🙂
Toto Univerzum, čo mi večne vypisuje, je náramne múdry ksichtík. 😉
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
…to je fakt, že svet bez nadávok by bol krajší, ale niečo mi nesedí na tom, ako “skrášľuješ” Universum voľbou mäkších nadávok. Podľa mňa prvotná je myšlienka ( alebo emócia ), za ňou nasleduje slovo , resp. čin. Takže z toho mi plynie, že oveľa lepšie by bolo, vyvarovať sa negatívnych emócii ako je napr. hnev a potom nemusíš riešiť tvrdosť, či mäkkosť nadávky. Pretože nech už navonok povieš čokoľvek, alebo aj vôbec nič, niekde vo vnútri tá nadávka existuje ďalej a spravidla v tej najtvrdšej podobe bez akejkoľvek autocenzúry.
Páči sa miPáči sa mi
Práve včera som pozerala dokument, kde skúmali kontrolovanie bolesti človekom. A prekvapilo ma, že oveľa menej cíti bolesť človek, ktorý bohuje ako pohonič. Ale potom to vysvetlili – tým, že bohovanie je u nás spojené s istým vnútorným stavom, navodí tento stav (=”spustí program”). Tento stav zapríčiňuje zvýšenú produkciu adrenalínu a možno ešte niečoho (ty si na to väčší šéf) a tie zasa znižujú citlivosť voči bolesti. Inými slovami. bohovanie nás dostáva do vnútorného stavu “stres a útok” a vtedy telo reaguje automaticky tak, že znižuje vnímanie bolesti dovtedy, kým protivníkovi nenatrhneme krkavicu. 😉
Myslím, že citát sa neviazal na tieto stavy, keď máš dôvod hovoriť škaredo, ale na stavy, kedy si v pohode a používaš pritom sprostý slovník. Aspoň u mňa anjeli mali na mysli práve toto. A môj postreh: nadávka ako reakcia na nejakú skutočnosť, ktorú už aj tak nezmeníš, je zbytočná. Rozlialo sa mlieko? Nebohuj; utieraj. 🙂 Ale keď som musela ošetrovať maminkine popáleniny a bolo mi z toho zle a nebolo iného, kto by to bol urobil, tak som sa úspešne zakaždým prebohovala cez celú záležitosť. Ja keď mám strach, bohujem ako bes – a idem na vec. 🙂 Ale vtedy “neberiem zajatcov” 😉 .
Páči sa miPáči sa mi
…s tým adrenalínom je to fakt. Jednak znižuje prah bolestivosti, tiež sťahuje cievy a znižuje krvácanie – takže zachraňuje v prvej chvíli život.
Bol som pri tom, keď si človek odfrézoval kus palca, stalo sa to tak rýchlo, že ani nezabohoval. Ošetroval som mu to a viezol ho do nemocnice, takže viem z “priameho prenosu”, že rana mu prvých desať minút vôbec nekrvácala a bolesť sa dostavila až takmer po hodine. Celú dobu bol biely ako stena a keď sa začal “dostávať k sebe ” to už sme sedeli v čakárni na urgentnom príjme, najprv sa mu vrátila farba do tváre, takmer súčasne bolesť do ruky a keď som mu položil otázku , čo cíti, povedal, že ľútosť – to ako si uvedomil, že stratil niečo zo seba, čo mu už nikdy nedorastie. Takže žiadne bohovanie, ani hnev – proste na to nebol čas a telo konalo automaticky. Takto to funguje pri rel. veľkom zranení, ktoré vzniklo za krátky okamih .
Ale existuje aj iná situácia, a síce rozsahom malé ale bolestivosťou veľké ” zranenie ” napr. pri rôznych druhoch mučenia ( je to ohavné , ale dejiny aj súčasnosť sú toho plné – lebo aj toto je v povahe ľudského tvora ), kde samotný rozsah rany nestačí na vyplavenie adrenalínu a tak tomu musí dopomôcť nervová sústava a psychika, ktorá telo dostáva do obrannoútočnej pozície aj s tým vyplavením adrenalínu a sekundárnemu potlačeniu bolestivosti.
…ja keď som v pohode nemám dôvod používať škaredé slová. Zato mám iný problém. Prestávam hovoriť vôbec. Jednoducho tú krásu a pohodu intenzívne nasávam a vychutnávam, uvedomujúc si , že tá oáza pokoja je len okom hurikánu 🙂 🙂 . Keď som sám, je to o.k. problém býva v prítomnosti inej osoby ( hlavne samičiek sa to týka ), keď táto môj stav diagnostikuje úplne opačne a pochopiteľne začne hľadať pôvodcu mojej “nepohody ” :), a ja musím trpezlivo vysvetľovať , že naozaj “sa nič nedeje”, že “naozaj mi nič nie je ” až sa tá pohoda často vytratí 🙂 🙂
Páči sa miLiked by 1 person
mna nedavno napadlo aj to ze ked kricis, tak vlastne musis intenzivnejsie dychat. A dychanie je vlastne aj jednou z technik na osetrenie negativity. Tak mozno zato kricime, sak to je ako prve, aj decko, uplne prva reakcia na nepohodu krik. Jednak je to upozornenie, ale podla mna to moze mat aj ten ucel lepsieho predychania. Nie?
Páči sa miPáči sa mi
…ešte jednu vec som chcel, len som už včera nad tým zaspal. Za seba musím povedať, že samozrejme existuje tiež dosť situácií, keď aj ja nadávam, jak pohan. Ale k jednej zmene u mňa v poslednom čase tiež došlo :). V stolárskej dielni môjho kamaráta, kam sa chodím vo voľnom čase realizovať pribudol nový pracovník. Príslušník slovenskej menšiny zo Srbska ( resp. z Vojvodiny ) A poviem ti , že nadávky z regiónu bývalej Juhoslávie, sú čo do vulgarity možno ešte tvrdšie ako tie naše, napriek tomu znejú tak akosi oveľa mäkšie, niektoré priam ľúbozvučne. Myslím , že práve toto ich robí veľmi nákazlivými, nakoľko na ne spontánne a s nadšením prešla celá dielňa, vrátane mňa 🙂 :). Ale ako som už povedal, ich význam a tým aj typ energie vyslanej do sveta zostáva rovnaký – takže nič, čím by som sa mohol chváliť 😦 .
Ale bohužiaľ, ako zvládnuť situáciu, keď si zadrieš triesku pod necht s Dalajlámovým úsmevom na perách som zatiaľ stále nevymyslel. 🙂 :).
Páči sa miPáči sa mi
🙂 To je predsa jednoduché… Najprv, aby si zmiernil bolesť, musíš poriadne zabohovať. A potom prestať bohovať a vytiahnuť triesku a ísť ďalej. Minule som videla Dalajlámu, že to urobil presne tak 😉 .
Ale v jednom s tebou nesúhlasím – nadávka sama o sebe nemá nijakú energiu – rovnako, ako slovo nemá nijaký význam okrem toho, aký mu dáš. Keď nadšene a totálne vytešený nad niečím skríkneš “dor*ti”, tak na slovo sa naviaže energia z tvojho momentálneho stavu – a tá nie je negatívna. To vtedy, ak to slovo používaš rovnako na dobré i na zlé. Ak ho používaš výlučne na zlé, tak vtedy tým, že ho povieš, spustíš svoj vnútorný nasie*ací program a znížiš svoju vibráciu. (Ale pre istotu odkedy som chodila na SRT, posielam ľudí už len “do Svetla” 😛 .)
Páči sa miPáči sa mi
Inak ja som bola teraz na takom tanecnom kempe, kde som mala kazdy den sa naucit 4 nove tazke choreografie. Na kazdu mas hodinu. Kolegyna, co tam bola so mnou ked to bolo tazke, v tichosti isla do zadu, vzdavala to a potom upadala do depky. Stazovala sa ako ju to demotivuje a vymyslala rozne teorie, ako je cela tato komunita nahovno, ako su to ludia uzavreti a neviem aki, vysledok proste vacsinu z toho jednoducho nedala, respektive dala na prd. Ja som mala tiez spociatku problemy, tiez mi bolo aj miestami do revu, ale ja ked som to nevedela, ja som sa skor nasrala. Ani bohovi by som nesla dozadu, nedajboze si sadla, to by ma uz uplne rozdrapilo od jedu. A zrazu som sa cez to prehryzla ani neviem ako a zrazu som len zisitla ze to akosik cele davam. A navyse uz som zrazu mala aj pocit ze neexistuje vec co nedam, reku uz si naloz co chces, dam barsco. Ale pamatam si jeden workshop, ked som asi prvych 20 minut, sama pre seba, intenzivne nahlas (nastastie po slovensky, takze nikto nerozumel) intenzivne straslivo nadavala lektorovi. Velmi mi to pomohlo. Po cca asi 20 minutach som to zrazu vedela a s usmevom som odvolala nadavky 😀
Páči sa miPáči sa mi