“Bojovník akceptuje, že nikdy nevieme dopredu, čo sa nám ako najbližšie prihodí. /…/ Ústrednou otázkou bojovníka nie je, ako sa dá vyhnúť neistote a strachu, ale ako zaobchádzať s vlastnou nepohodou.” — Pema Chödrön
Tento citát som si vybrala, pretože napriek tomu, že je budhistický, veľmi presne odráža moju momentálnu lekciu – naučiť sa žiť so stavom, kedy vám nie je vôbec, ale ani trochu dobre – a nemôžete to zmeniť. V tejto situácii som sa naučila veľmi presne dávať pozor na to, akým spôsobom reagujem – a všetky ukrivdenosti a zúfalstvá a pocity, že už nevládzem, jednoducho musia ísť bokom. Naučila som sa, že nikoho nezaujíma, či sa bojím, či vládzem, či som v pohode… dokonca ani mňa nie.
Zaujímať postoj k faktom života je nonsens. S faktmi sa musíme naučiť jedine žiť.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
noooo…ale napriklad pocit ze uz nevladzes je tiez fakt. ten by sa podla mna nemal len tak davat bokom.
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Sorry, ale pocit je pocit a fakt je fakt. Skala uprostred cesty je fakt. To, že ma srdí, že mi stojí v ceste, je pocit. Nezávisle od toho, či ma srdí alebo nie – ona sa z tej cesty nevystúpi…
Sú veci, cez ktoré proste musíš prejsť, lebo inak ich za seba nedostaneš. Vezmi si ako príklad taký pôrod. Proste to dieťa inak von nedostaneš, len s bolesťami. Ak sa dajú zmierniť – OK. Ak sa zmierniť nedajú, nemá význam v 9. mesiaci si to odrazu “rozmyslieť”, pretože už “nevládzeš”… 😛
Ja chápem, že pre teba je fakt, že niečo cítim… Ale je to len pocit. Na rozdiel od faktu ho proste môžeš prestať cítiť. S pocitmi to ide; s faktmi ani nie, tá skala proste v tej ceste zostane stáť.
Páči sa miPáči sa mi
ej ale co je toto za robota,tak pekne som ti odpisala,a prerusilo sa spojenie a cely koment zmizol…ale nic,moj pocit je silny,tak znova 😀
Nesuhlasiiiim :D!!!
Prvy odstavec: Pocit existuje rovnako ako existuje skala,pokial si ho teda nevymyslas,ale to sa da povedat aj o skale,v pripade ze mas nahodou prave halucinacie.Mozes si ho nezelat,mozes ho potlacit,vsemozne mu branit aby vznikol,mozes si dat znecitlivujucu tabletku,ale pocit ma tvoje zelania rovnako v pecku,ako ich ma aj ta skala. Co sa tyka skaly,rovnako mozes zasiahnut,dat pod nu dynamit,odpalit a cesta je volna.dokonca mozes pouzivat protiusadeninove pripravky a zabranit aby skala vobec vznikla.Cize co sa tyka skaly a pocitu,v tychto konstelaciach podla mna uplne ze jedna jedna.
Druhy odstavec,suhlasim,ale ak nahodou NAOZAJ nevladzes,je pruser bez ohladu na to,ci si to rozmyslis,alebo nerozmyslis.lebo na to,aby si decko dostala von,je nutne,aby si vladala.Ak,nie,treba rychlo riesit,urobit cisarsky rez,cokolvek,inak bez ohladu na tvoje priania ci rozhodnutia decko sa von nedostane,lebo nemas dost sily,ktora by ho vytlacila von.
Treti odstavec:neexistuje nic take ako LEN POCIT.existuje POCIT.ostatne uz v prvom odstavci.
Páči sa miPáči sa mi
Najprv som ti chcela napísať, že to už nevládzem ani prečítať 😛 , ale dnes už budem musieť vládať všetko, ak nemal byť celý deň len vymrhanou energiou, takže…
Asi hovoríme jedna mimo druhej; aspoň mám ten pocit. Slovo “pocit” môže znamenať niečo iné pre teba a niečo iné pre mňa. Ako ja vnímam pocit, je to produkt nášho stanoviska, ktoré sme zaujali k nejakej veci/situácii/človeku. Kým nezaujmeme stanovisko, narábame s danou vecou neemotívne, studeno, racionálne – “bez pocitu”.
Ale stanovisko je len produkt našej duševnej činnosti, nie vonkajší fakt. Preto delím na “fakty” a “stanoviská”, ktoré potom vedú k “pocitom”. Príklad z dnešného rána: Vstala som skoro, lebo som potrebovala utekať k lekárovi. Zídem do kuchyne a zistím, že je celá očuraná. To sa ma už nedotýka. Už som si zvykla. Vezmem mop a poumývam kuchyňu. Odrazu hrozný smrad po celom dome. Idem do obývačky a zistím, že uprostred peržana je naložené. Toto je novinka a tak ma spoľahlivo emocionálne dostane. Vytočím sa – hlavne preto, že neviem, čo s tým budem robiť. Zaujala som stanovisko: “vytočí ma to”. Zatrhnem si stanovisko a idem vymyslieť, ako to dať prečť. Niečo vymyslím a zrealizujem. Už som znova v kľude, pretože vytočená-nevytočená, niekto to odpratať musí a nikoho iného pri zmysloch tu nevidím. Ale smrad neprestáva. Idem zistiť, čo je vo veci – a objavím, že než som ja čistila koberec, v predsieni na podlahovine na dĺžke dobrých 4 m pribudla celá reťaz hovienok. Ešte som po tom zrejme aj prešla a rozvláčila to. Znovu ma to vytočí. Už som mala byť dávno u lekárky, ale našťastie už mám techniku a idem a odstraňujem fekálie z chodby. Špinavé servítky, jeden zašpinený koberček i svoje papuče vyhadzujem. (Našťastie práve dnes odvážajú smeti.) Nepýtam sa, či vládzem alebo nie – niekto to urobiť musí a jediný, kto to urobiť dokáže, som ja. Síce mám pocit, že mnou asi sekne, ale nemôžem si dovoliť, aby mnou seklo, pretože som jediná, ktorá sa vie postarať. A tak sa zastavujem, zatrhávam si každú emocionálnu reakciu a idem k lekárke tváriť sa, že meškám “len trošičku”. Našťastie lekárka pozná moju situáciu a moc sa nemračí. V tom okamihu, ako zatváram dvere, musím vygenerovať novú “ja”, ktorá sa bude správať ľudsky a nebude mať chuť buď zabiť alebo si ľahnúť a umrieť. A viem, že až sa vrátim domov, budem zasa čosi odpratávať alebo hasiť požiar alebo oboje. Pretože Alzheimer je FAKT, s ktorým musím žiť, pretože miest pre umiestnenie takýchto ľudí je primálo a ja nezarábam dosť na to, aby som si to mohla dovoliť.
Keď sa vrátim domov, zistím, že moje najlepšie a najpohodlnejšie topánky sú na nohách, ktoré sú o 3 čísla väčšie a dvakrát také široké ako moje – a viem, že aj tie topánky po dnešku budem musieť vyhodiť. Už ani nevypením. Škoda sa stala a nech urobím čokoľvek, už to nezmením. Takže: beriem na vedomie a celá moja emocionálno-duševná aktivita sa obmedzuje na “predýchať, predýchať”. Toto je to, čo som chcela povedať, len som pôvodne nechcela opisovať realitu. Nech totiž poviem čokoľvek, na situácii to nič nezmení. Situácia je FAKT a to, aké pocity si v nej dovolím, je môj POSTOJ. Môžem ho mať… ale na čo by mi bol?
Páči sa miPáči sa mi
nechcem ta zatazovat este viac.vychadzala som z konkretneho pocitu a to je pocit unavy.tam su vsetky stanoviska podla mna bezpredmetne.jednoducho ti signalizuje ze ides uz na rezervu.ked nedotankujes,nadrz sa vycerpa,je jedno ci jej to dovolis,alebo nie.viem si predstavit co zazivas,na jednej strane je to ako s malym deckom,tiez som raz zbierala macacie hovna po skrinach a jednak sme mali 98 rocnu babku,o ktoru sa starala moja mama.bola uz ku koncu uplne hotova.je to cele brutalny napor na psychiku a moja vlastna skusenost konkretne z tohto obdobia,aj ked sa ma to netykalo uplne priamo,vsetko sa vtedy nakopilo tak,ze som vyhladala psychoterapeutku.ked som na nu z fleku vyvalila vsetok stres,ona prve co povedala po mojom monologu bolo,:ale ved vy ste sa vobec nevydychala,ked ste dosla kopec schodov hore ku mne,ani ste sa pohodlne neusadila.”…a bola to pravda,vobec som neriesila seba,svoje vlastne zakladne pohodlie a to sa fakt neda donekonecna.asi by som ti poradila,ked mas pocit ze s tebou sekne,tak si sadni na zadok a aspon sa vydychaj,aj keby si mala sediet medzi hovnami.mrzi ma v akej si situacii,rada by som ti pomohla,ak ta cokolvek napadne,v com by som ti mohla hociako konkretne pomoct,zavolaj.
Páči sa miPáči sa mi
ta teta na fotke vyzera hrozne haluzne.vidno ze ma vrasky,ale vyzera jak male decko,ne? 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Helar,
ale zajímá to lidi jak se cítíš, jestli jsi v pohodě atd. Nedá se na to spoléhat a byla by to chyba, jenže to nc nemění na tom, že Karlose a ještě spoustu dalších lidí to zajímá. Protože jsme všichni součástí jednoho velikého celku. 🙂 Jen nás je tak mnoho, že vždy kolem sebe máme určitý okruh společenství, a ten je vedle nás. Kdyby se to pak vzalo v globálu, každý má někoho a spolu se mají všichni. (tohle je věta, já jenom zírám) 😛
Páči sa miPáči sa mi
Viem, čo asi myslíš. Kedysi si to napísal podobne – že pre teba je dôležité mať okolo seba príjemných ľudí, s ktorými si rozumieš. Vtedy som pochopila, že je medzi nami dosť podstatná odlišnosť. Ja som proste nastavená nepotrebovať nikoho okrem kľudu v duši. Ak niekto potrebuje mňa, dostane odo mňa všetko, čo som schopná poskytnúť, ale nečakám, že sa na mňa naviaže. Moja skúsenosť je taká, že títo “naväzujúci sa” ma po čase začali obmedzovať svojimi predstavami o tom, kto by som mala byť a ako by som sa mala správať. Nikomu úmyselne neublížim, ale lojálna som hlavne sama k sebe. 🙂 Ak to neznie dobre, sorry – ale aj to som “ja”. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Helar,
zní to moc dobře. Já mám nejspíš štěstí na lidi. Ještě se mi nestalo, že by se na mou osobu někdo vázal. Tak tohle neznám. Teď nevím, jestli je to tím, že jsem tak šťastná osoba, nebo tím, že vždy zmizím dřív, než se to někomu podaří. 😛 Vždy, ať jsem přišel kamkoliv jsem potkal lidi, které jsem si hned zamiloval a byl jsem rád v jejich společnosti. A když jsem odešel jinam, opět jsem potkal fajn lidi.
Jednou mi jeden člověk napsal, že jsem mužem slov a ne mužem činů. Nevím jestli měl pravdu, nebo ne. Jedno ale vím, že se na Karlose nedá spolehnout. Proto mi nejspíš nehrozí, že se někdo naváže. Proč by se vázal na člověka, který jednou je a pak zase zmizí? Možná i v tom se lišíme. Jenže tak to má přece být. Co člověk, to originál 🙂 .
Páči sa miPáči sa mi
hm, heli .. byť vo svojom živote iba hosťom je dôležité .. ale to predsa neznamená, že ten hosť nevie čo je bolesť, láska, smútok, či radosť .. o tom to predsa nie je … byť pozorovatelom predsa neznamená potláčať seba, svoje pocity .. byť pozorovatelom znamená pozorovať vedomo … a to je rozdiel …
Páči sa miPáči sa mi
Beriem; nepotláčam, pokiaľ si to môžem dovoliť. A keď si to nemôžem dovoliť, tak si to nedovolím. 🙂 Pocity sú energetický výdaj a ktosi – myslím Sánchez – celkom múdro napísal, že to, do čoho našu energiu investujeme, je čisto naše rozhodnutie. Nemienim ju investovať do vecí, kde by bola vymrhaná. A tu si zasa spomínam na dona Juana… hovoril niečo pri tých tyrančekoch, že jedna súčasť schopností ustáť čokoľvek je “odkladať na neskôr”. Tak odkladám. 😛 Na neskôr. 😛
Páči sa miPáči sa mi
no neviem síce o juanoch a sanchezoch nič .. ( áno, hanba mi, bola som v stalkovacej skupine .. už si sypem popol na hlavu 😛 ..) .. ale aj to, že sa rozhodneš odložiť čosi na neskôr je rozhodnutím … nič viac nič menej .. a ak to urobíš vedomo, potom hepi predsa 🙂 ..
Páči sa miPáči sa mi
Nepotrebuješ vedieť nič o juanoch a sánchezoch… stačí zdravý sedliacky rozum… čí článok mi to pripomína? 😛
Hej, tiež to vidím tak. Je jedno, čo robíš – pokiaľ to robíš z vlastného rozhodnutia a si ochotná znášať následky a nepresmerovávať ich na niekoho iného. (A toto posledné býva najväčší zádrhel. 😛 ) Ak to bude hneď aj chyba – ale bol to pokus ísť novou cestou a teda je to lekcia klausovského “tudy cesta nevede”. 😉 Keď už osol, tak aspoň vedomý a poučený. 😀
Páči sa miPáči sa mi
hehe .. a ešte keď ten osol, vedomý a poučený vie celkom pekne ukázať .. že pozor, ja sú síce osol, krásny, ušatý, v celku aj milý, a aj keď síce občas namiesto tichého híkania húkam, .. ale? ten chrbát je moj chrbát na ktorom si všetko ponesiem, ja prídem o srsť počas depilácie čo sa budem z ušami pri hlave drať svetom, ale pozor, “tudy cesta nevede” pokiaľ si nejaké iné zvieratko myslí, že si zo mňa môže robiť Osla len preto že ním som … ( ty …. ta toto už je jaká hlboká myšlienka toto .. 😛 🙂 )
Páči sa miPáči sa mi