Neviem, ako vy, ale ja som bola odjakživa lenivá až strach. Keď som teda u Pemy Chödrönovej našla kapitolu o lenivosti, hneď som sa do nej pustila. 😛 Dozvedela som sa toto:

Lenivosť je bežná ľudská vlastnosť. (To mi odľahlo!) Nanešťastie, podkopáva našu bdelosť a berie nám sebadôveru a silu.

Existujú tri druhy lenivosti: orientácie na pohodičku, strata chute niečo podnikať a postoj “šmafu” (v nodovodobejšej slovenčine “je mi to u *** 😳 ).

Orientácia na pohodičku je vlastne naša tendencia vyhýbať sa nepríjemným veciam. Miesto toho, aby sme sa venovali niečomu nepríjemnému, dáme si “pauzu” a oddychujeme. Ale tento prístup nás zbavuje našej odolnosti voči príkoriam. Keď vonku prší, nevystrčíme nos z domu. Len čo je trochu teplejšie, pustíme si klímu. Len čo sa ochladí, prikurujeme si. Takýmto spôsobom si naše telo odvyká od skutočného, prírodného života a potrebuje okolo seba umelé prostredie, aby prežilo. Miesto skúmania sa pohybuje už len v samonastolených hraniciach “príjemného”.

Tento špeciálny typ lenivosti nás robí agresívnymi. Pri najmenšom príkorí ideme do obrátok, rozčuľujeme sa a prskáme. Postupne vnímame čoraz menšie závady ako veľké príkoria a stávame sa nespokojnými. Sme odtrhnutí od sveta, žijeme v svete umelých podnetov, strácame zmysel pre vône a pocity a cítime sa vystavovaní nepríjemnostiam v jednom kuse.

Druhý typ lenivosti je strata chute niečo podnikať, “strata srdca”.  Cítime beznádej, ľutujeme sami seba (syndróm úbohého dieťaťa u castanedovcov). Je nám tak biedne, že odmietame zapodievať sa svetom a jeho podnetmi. Sedíme pred televíziou, pijeme a jeme a fajčíme a vymeteným mozgom pozeráme jednu blbosť po druhej. Nedokážeme sa dokopať k nijakej aktivite. A keď sa aj odhodláme ísť si otvoriť okno, hanbíme sa sami za seba a za ten stav, v ktorom sa nachádzame. Síce práve robíme gesto “akčnosti”, ale vnútri zostáva beznádej a požiera nás zaživa. Už sme sami nad sebou mávli rukou a vzdali sa. Nevieme si pomôcť, pretože nemáme uhol pohľadu, ktorý by nám ukazoval cestu von z biedy.

Tretí typ lenivosti je postoj “šmafu”, keď sa tvárime, ako je nám všetko jedno a ako nás nič netanguje. Tento postoj sa zakladá na odpore. Podobá sa na stratu chute niečo robiť, ale je oveľa tvrdší – nezaliezame do seba, ale nastavujeme svetu pohrdlivú a vzdorovitú tvár: “Svet je na figu. Nedáva mi to, čo si zaslúžim – takže kašlem naň!”

A keď sa niekto pokúsi takéhoto človeka rozveseliť, nech mu je Nebo milosrdné! My si bahníme v pocite, ako sme nedocenení a ako sú všetci spiknutí proti nám. Nechceme sa odventilovať – a už vonkoncom nie rozveseliť! Chceme len posedávať, cítiť sa nedocenení a zazlievať svetu našu existenciu. Veľmi často skončíme s vážnymi depresiami.

Ak sa ľudia musia zapodievať svojou lenivosťou alebo hocijakou inou nepríjemnou emóciou, siahajú po troch stratégiách:

• útok
• voľkanie si
• ignorovanie.

Stratégia útoku je obzvlášť populárna. Keď vidíme svoju lenivosť, odsudzujeme sa. Kritizujeme sa a hanbíme sa za to, že sa venujeme len príjemným veciam, že sami seba ľutujeme alebo že sa ráno nezdvihneme z postele, ale sa obrátime na druhý bok a ležíme ďalej. Bahníme si v pocitoch, akí sme zlí a akí sme previnilí.

Druhá stratégia nás vedie hovieť si v tom, akí sme. Ospravedlňujeme svoju lenivosť, ba dokonca ju obraňujeme pred inými. “Taký proste som. Nezaslúžim si nepríjemnosti. Mám dostatok dôvodov, aby som sa hneval alebo prespal 24 hodín denne.” Niekde v skrytku vieme, že nevyhovujeme, ale nahovárame si, že sme v poriadku.

Stratégia ignorovania je pomerne efektívna – aspoň na chvíľku. Disociujeme sa (získame odstup od seba a situácie), otupieme. Robíme čokoľvek, len aby sme sa nemuseli zapodievať skutočnou povahou našich zvyklostí. Prepneme na autopilota a vyhýbame sa skúmaniu toho, čo robíme.

Chödrönová hovorí ešte aj o štvrtej stratégii, tej “osvietenej”. Spočíva v tom, že si plne prežijeme to, čomu sa snažíme uniknúť, bez toho, aby sme siahli po niektorom z našich obvyklých spôsobov reagovania. Dôležité je uvedomiť si, že obvykle neskúmame našu lenivosť alebo hocijaký iný zvyk. Miesto toho si chceme voľkať, ignorovať alebo odsudzovať. Tieto stratégie používame preto, že nám poskytujú istú formu úľavy: obklopíme sa pohodičkou, donekonečna si môžeme ťažkať na zlý osud alebo môžeme predvádzať sebe i svetu, ako nám je to totálne fuk.

Preto je dôležité začať si všímať, či v nás niekde nie je ukrytý pocit nudy a nespokojnosti. To je dobré znamenie – znamená to, že začíname dosahovať hranicu bolesti a sme ochotnejší začať našu lenivosť podrobnejšie skúmať. Máme šancu, že za ňou objavíme strach z nevyhovovania, strach z nepríjemných zážitkov, pocity viny, nevraživosť alebo jednotvárnosť. Aj iní ľudia majú tieto pocity. Skúmame, čo si sami o sebe a iných hovoríme, a sledujeme, kedy naše telá začínajú tuhnúť a chúliť sa. Popracujeme na tom, čo si hovoríme, a zmeníme náš príbeh. Meditujeme, robíme tonglen, rekapitulujeme alebo hocijako inak ošetrujeme situácie. Dôležité je, aby sme v priebehu tohto procesu získali pre seba porozumenie a istú ústupčivosť a uvedomili si, že ak sa nám v “lenivom kúte” už nepáči, môžeme z neho hocikedy vyliezť.