Sila Slova

Bežné nedeľné ráno. Klasika. Ranná káva, raňajky mojím detičkám, „sušenie“ si hlávky

„čo budem len dnes variť?“ 😀

V hlave niekoľko otázok, na ktoré sa mi zatiaľ nedostalo odpovede. Sadám si ku kompu, otváram si stránku, kde som včera publikovala článok a s pocitom spokojnosti 😛 si čítam komentár diskutujúcich pod mojím článkom. Pri jednom komentári, ma zarazila táto veta …

a musím to už ďalej nechať v rukách Božích“. – jednoduchá veta. Pre mnohých z nás jasná ale mne tak jednoznačná nepríde. Zmätene som sa dívala na túto vetu a nedávala mi význam.

Prečo? Vieme ako fungujú zákony Otca. Ak neviete, o čom pochybujem, pre názornú ukážku o tom veľmi jasne hovorí táto moja obľúbená veta, ktorú mi svojho času povedala blízka dušička a citovala nejakú knihu.

celý Vesmír sa Ti prispôsobí v tom aby si mal svoju Pravdu“

Otec „stvoril“ všetko len silou myšlienky. My ľudia sme dostali darom jazyk, ktorý transformuje myšlienky do slov. Preto nik nebude pochybovať o tom, že takáto myšlienka, pretransformovaná do Slová má obrovskú moc, keďže je v nej ukrytý samotný Boh.

V nedávnej minulosti som spoznala žienku, ktorá sa vďaka svojej vôli, sile, odhodlaniu dostala na profesionálnej úrovni dostatočne ďaleko na to, aby cez počúvanie ľudí, počúvanie toho čo hovoria, vedela, aký postoj zaujali k tej, ktorej danej situácii. Hovorím o skutočnom postoji. Nie to čo sa naučili verbalizovať. Keď som počas nášho stretnutia pri vínku, na svoju situáciu použila slovo Musím, okamžite zareagovala.

„Nič nemusíš! Urobíš, alebo neurobíš?“

„Urobím, ale tak to slovo musím bolo povedané len tak“ – snažila som sa vysvetliť jej, ako som to myslela. Že to bol postoj ktorý ukazuje moje odhodlanie. Na to mi povedala len jedno:

„Nie! Slová si nikdy nevyberáme náhodne.“ – zarazene som sa dívala na ňu a všemožne som sa snažila zaradiť späť do rozhovoru, ktorý plynul samozrejme naďalej aj bezo mňa. 😕

 

Zatvorená do svojej hlavy som si pomaly rozobrala slovo Musím. Rozmýšľala som nad tým, čo poviem okoliu, ak poviem:

„musím ísť do práce“ – veľa ľudí a medzi nimi donedávna aj ja, som to hovorila len tak, ale? Ak už viem, že slovo, ktoré vypoviem presne zobrazuje momentálny môj postoj, stav mojej mysle a duše nie je to len tak, však? Aký je teda môj postoj, moje vnútorné naladenie sa na danú situáciu ak použijem vetné spojenie “musím ísť do práce“ – Slovo musím je v mojom preklade nútim sa. Teda? Ak sa do niečoho nútim, čo to znamená? 😀

V tomto prípade poviem svojmu okoliu zhruba toto:

“Vôbec sa mi do tej práce nechce ísť. Necítim sa tam dobre. Ale tak nemám na výber, jednoducho musím“– 😀 Naozaj? 😀 Naozaj nemáme na výber? Kto o tom rozhoduje za nás? Vidíte ten rozdiel? Vidíte tú jemnú linku? Ako môžeme vizualizovať, posielať listy Univerzu, aby nám splnil naše priania, keď sa nevyjadrujeme jednoznačne?

No, poďme sa pozrieť ešte na toto tvrdenie, že si slová nevolíme náhodne, že sú odrazom našich postojov k veciam, ľuďom atd. Naším skutočným postojom, postojom našej duše. V jednom komentári som diskutujúcej povedala cca toto, „to by som ťa za kámošku nikdy nemala“ – čo je na tom zvláštne? Vyjadril môj presný postoj k tej osobe. Je to kámoška. Nie je to známa. Ale ani to nie je priateľka v kontexte, že moja duša jej dušu rozpoznala tak, že jej natoľko dôveruje, aby jej prezradila najtajnejšie myšlienky, kdesi zo zákutia mysle a Srdca a nikdy ani len na chvíľku nezapochybuje o tom, že keď to povie jej, nik okrem nej sa to nedozvie ďalej. A ja som si pri čítaní práve tohto komentáru uvedomila, so smiechom uvedomila, že takúto priateľku ozaj mám. A je iba jedna. Naozaj iba jedna. Možno sa rysuje priateľstvo aj s osobou, ktorá ma k tejto úvahe priviedla, ale toto nezávisí len odo mňa. 🙂

 

A čo také vety ktoré použijú dvojitý zápor? Poznáte to, chcete rázne niekoho presvedčiť o tom, že Váš postoj je jasný. Je naozaj jasný? Pretože použitím dvojitého záporu napr. nie, toto ja nerobím! Alebo ešte krajšie ..nie, toto ja určite nerobím.” 🙂

Podľa mňa hovoríte nejednoznačne. A síce, ako to rozkódoval môj mozog? Hm, tak niekomu som riadne stúpila na otlak, keď mi takto dupľovane potrebuje svojim slovom ukázať svoj vnútorný postoj. 🙂 (prečo je nahnevaný? Čo mi svojím hnevom chce povedať? Čo mu naozaj v skutočnosti vadí? No chaos. Aspoň pre mňa.)

Alebo, je to teda tak, že ak použijeme dvojitý zápor, vlastne tým potvrdzujeme to, čo bolo o nás predtým povedané? A teda, ak už mozog kohokoľvek rozkóduje toto v dvoch možných variantách, odpoveď je nejednoznačná aj keď naoko tak pôsobiť mala.

Ak mi to niekto povie, ukazuje tým veľmi veľa. Ukazuje mi svoj vnútorný postoj, naozajstný postoj jeho duše k mojej duši. Rozkodovávam to ako nedôveru. Niečo tomu človeku na mne vadí a ani sám nevie čo. Hm, hm no pekne som dopadla však? 😕

(nebudem rozoberať či len zrkadlím, alebo nie. Pretože ezoterici veeeľmi radi používajú práve zrkadlo nie k tomu, aby študovali svoje postoje, ale aby vetou … ja som tvojím zrkadlom, ja som tvojou lekciou, odsunuli svoje vlastné zrkadlo na vedľajšiu koľaj. … a ja to naozaj cez slová vidím tak, že v skutočnosti na sebe vôbec nepracujú a ako povedala moja blízka dušička … no jasné, je to iba lekcia, .. tak do kelu, ja niekoho kopnem do riti a poviem mu, .. neber si to osobne, to je iba Tvoja Lekcia 😀 … no a nemajte ju radi, potvoru 😀 )

Takže? Vrátim sa späť k vete, ktorú napísala komentujúca pod môj článok.

a musím to už ďalej nechať v rukách Božích“ … nútim sa nechať to ďalej na boha. Teda? Nechcem to v skutočnosti. Teda? Ešte nie je čas to riešiť. Pre teba to riešiť. Nie si pripravená pustit to naozaj, pretože potrebuješ dostať svoje lekcie skrze matku. Potrebuješ to pochopiť. Preto to tvoja duša v skutočnosti bohu odovzdať nechce. A skrze Slovo, nám ostatným jasne povedala, ako to u teba zhruba vyzerá.

……….

Preto prosím nezabúdajte, že všetko je Energia. Teda aj zdanlivo podceňované slovo, ktoré sa povie iba tak. Do slova predsa vkladáte svoju energiu. A ona v tom slove ostáva a pôsobí na čítajúceho, či osloveného absolútne presne. Bezchybne a priamočiaro. My to cítime, no spoločnosť nás naučila manipulovať so slovom tak, že dokážeme ďalším slovom, zmanipulovať a zmotať situáciu vo svoj prospech. Preto ak mi niekto čokoľvek povie, a na mňa to nepôsobí dobre, neznamená to, že to tak aj v skutočnosti nie je. Prezrádza ho totiž slovo nie náhodné vybrané slovo, ktoré iba zrkadlí presný stav duše.

Preto, už to aj sama vidím, použitie slov vo veľkom je absolútne zbytočné. Pretože to, čo v skutočnosti chcete povedať iba zabalíte do niekoľkých vrstiev síce krásneho papiera, ale papier, v ktorom je zabalený darček ostáva stále iba tým papierom.

( 😀 a ja si teraz strčím hlavu do piesku, pretože keď si predstavím to množstvo mojich dlhýýýých komentárov, alebo dlhýýýých e-mailov mojej prekrásnej náhode a ešte sa aj sebadôležito čudujem, že iný zo mňa majú pocit, že zavádzam. Hm, hm, .. kde je to pieskovisko? 😀

Preto snáď, Toto je odkaz pre moju prekrásnu náhodu. Ľúbim ťa! No čo s týmto poznaním spravíš Ty, to už je chvalabohu na Tebe. 🙂

a ešte? malé vysvetlenie, pre ostatných čitateľov. Prečo toto osobné vyznanie píšem verejne? No pretože sa to vraj v súkromnom rozhovore dá prekrútiť. 😛 🙂 )

No dobre, teda…. Musím ísť variť! 😛 😀 😀 😀

Krásny dník praje L.

6 thoughts on “Sila Slova

  1. “že si slová nevolíme náhodne, že sú odrazom našich postojov k veciam, ľuďom” Toto používam denne v práci, keď potrebujem sondovať postoje iných ľudí k tomu či niečomu inému. Voľba slov hovorí o tom, ako budeme v rôznych situáciách reagovať… a čo cítime.

    Spomínam si na jeden taký môj prebrept (možno som to už niekde písala): bola som na návšteve v Británii a chlapík, s ktorým som obedovala, bol jednoducho sen mojich bezosných nocí… Niečo ako partnerská duša, absolútne sme si rozumeli a bolo nám najlepšie na celom svete… Malo to jednu maličkú chybičku krásy – asi mesiac pred tým, ako sme sa zoznámili, sa oženil. 😦 No a tak sme s tým žili obaja – v predstave, čo mohlo byť, keby nie…

    A pri tomto obedíku mi povedal, že mu mám napísať, len čo sa vrátim domov. A ja som chcela potvrdiť: “I´ll write you a love letter.” Lenže čo zo mňa moje podvedomie nevysúkalo? Prebrept… A tak sa počujem, ako hovorím: “I love you a write letter.” 😕 Ako vravel Werich: ucho se diví, co huba mluví. Trapaaaas! 😳

    Ovšem toto hovorenie má ešte jednu stránku, na ktorú ma upozornili až anjeli – to, čomu dávame zvuk (vyslovujeme to), vibračne posilňujeme – a tým to do nášho života zhmotňujeme. Našťastie len do “nášho príbehu”, ako to nazýva Ruiz, ale to stačí tiež… Čokoľvek si nejako nazveme, sa v našom príbehu stáva pravdou. A tak keď niekoho označíme za nepriateľa, odrazu sme si do nášho života nanominovali nepriateľa! On ním vôbec nemusí byť – ale my sme ho z neho práve vyrobili.

    Zhmotňovanie v jeho dokonalosti. A anjelská lekcia, že sa treba zbaviť nevraživosti. 😕

    Páči sa mi

    • 😀 dobre si ukázala cez “náhodu” svoj skutočný postoj ….

      a vieš koľko ja piesku už z pieskoviska priniesla, čo som si tam sama hlavu strkala? 😀 … tak desať rokov tvrdej práce na sebe, .. a krom toho, že už budem čisto svatá z kríža sňatá, ešte aj dom postavím, .. piesku bude dosť … 😀

      Páči sa mi

  2. Krásne 🙂 To “musím” je taký čertisko jeden. Najkrajšie na tom je, že si to dokážeme neprogramovať do tých našich makovíc, ako keby to ani ináč byť nemohlo. Bol som na energo-cvičení a robili sme pokus. Klasické cvičenie, ale pre mňa to bol 1. verejný kontakt s energiami a hlavne so silou myšlienky a teda silou našeho najsilnejšieho nástroja, nášho mozgu. Cvičenie sa volalo “realita”, alebo tak nejak. Polovička z nás si opakovala “plyniem s realitou” a tá 2. “bojujem proti realite”, iba tak v duchu, stále znova a znova. Ja som bojoval proti 🙂 Aká to náhoda…Po 5 minútach sa náš prednášajúci opýtal na pocity.Výsledok ako sme to mali vnímať:
    1.) akceptovanie reality vo všeobecnosti uvoľňuje telo a pôsobí ukľudnujúco, proste rovnováha
    2.) bojovanie proti realite, spôsobuje stav kŕčovitosti, plytké a zrýchlené dýchanie, všeobecné vnútorné napätie…ak to trvá dosť dlho, tak to napätie je fasa veľké, až bolesť, atď.
    3.) boj proti realite nikdy neustojí realitu, resp. realita vždy vítazí
    Majsterko sa pri pýtaní na reakcie pri cvičení zastavil aj u mňa a pýtal sa ma ako som to vnímal.
    => 1. min. mierny tlak a zrýchlenie dýchania
    => 2. min. všetko sa ukľudnilo, som v pohode
    => 3.min. začínam pociťovať intenzívny tlak na hrudníku
    => 5. min. bolesť v oblasti hrudníka, veľký pocit nepohody
    Majsterko sa trochu zamyslel, lebo moje pocity mali byť úplne opačné, lebo ja som bojoval proti realite a tí čo plynuli s realitou nás mali prevalcovať pocitom pohody, ale ono to také ľahké nieje.
    Ja som bol v tom čase vzorový príklad bojovníka s realitou a tak mi pocit boja s realitou nastavoval v tele pocity známe a zdanlivo normálne, ale keď na mňa začala pôsobiť realita a zrazu nebolo úniku, bola z toho bolestivá a stresujúca skúsenosť a potom som sa ho na konci začal pýtať, že čo by mi poradil na moje zdravotné trampoty a on sa začal smiať, že “hele tady máte blok a tady taky..uplne vzorovej příklad” “Chtelo by to hodne uvolnit”, alebo také niečo 😆
    Ja som si tak zvykol na “stres”, “musím” a podobné hovadiny, že som ich vnímal ako normál a keď som sa chcel začať uvolnovať, tak to bol zrazu “problém”.

    Páči sa mi

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.