V poslednej dobe sa akosi viac podkýňam o tému sebavedomie. Ja som na toto slovíčko, ako šiel čas nahliadala stále inak. Najprv bolo sebavedomie pre mňa len otázkou ukázať, ukázať že sa nebojím, navonok nebojím, aj keď sa v skutočnosti trasiem ako ratlík. 🙂 Potom bolo sebavedomie pre mňa niečím, čo som si spájala s dôverou, vierou. Lenže, čas, ten neúprosný čas, práve ten čas ktorý nie je a je len relatívnym pojmom ma viedol k pochopeniu tohto slova troška inak.
Sebavedomie. Ak ho rozdelím vznikne mi Seba – Vedomie. Teda? Byť vedomým sám seba. Všetkého, čo nás tvorí. A ak hovorím všetkého, tým skutočne myslím Všetkého. Teda? Boha. Lebo on je Všetko vo všetkom. A aj vo mne. So všetkými démonmi, anjelmi, strachmi, povahovými vlastnosťami, pochybnosťami. Áno, práve tie pochybnosti sú o tom sebavedomí, o sebadôvere, o sebaocenení. A s práve posledným menovaným, Seba-Ocenenie mám veru ešte pekný problém. To slovíčko skrýva obrovský potenciál. Presnejšie toľko názorov koľko ľudí, ale? Mne samotnej rezonuje sebaocenenie v tomto kontexte. Čítať ďalej