Druhý šialený deň za mnou – a celkom úspešne… Vďačná za to, že som zvládla ranné vstávanie, nezabudla som neraňajkovať a dostavila som sa k lekárke načas… Ani nebolo veľa ľudí a hoci mi držala umóresňujúcu kázeň, ako mi to vysvetľovala, tak mala pravdu… 😕 Budem sa musieť polepšiť.

Ale nie som si istá, či som nemala nejakú mikroskopickú mozgovú príhodu: posledné asi dva dni som celkom mimo, nedokážem sa sústrediť, neviem poriadne rozprávať (jednu vetu zo seba nevypotím bez zádrhelov) a včera som si všimla, že na pravej polovici tváre mám inú mimiku ako na ľavej… Dnes to bolo veľmi citeľné – celý čas som si musela hundrať, čo robím, aby som sa udržala v okamihu. Čokoľvek doktorka vravela, išlo nejako pomimo môjho mozgu. (Čo predpokladá, že nejaký ešte je.)

Vďačná za to, že nebolo treba dlho čakať ani na ostatných vyšetreniach. Ale surové počasie ma nejako vyzimilo natoľko, že som nešla robiť ďalšie pochôdzky, ale som sa ťahala domov. Nepomohla káva, nepomohli nohy na radiátor – v kuse som sa triasla. Tak som si nakoniec naliala Karpatské brandy a to trochu zabralo. V tom okamihu volal veterinár Jožko, že príde zaočkovať kožúšky, a tak som musela utekať do bankomatu… Samozrejme, alkohol na vzduchu začal hneď oxidovať (či čo to robí) a síce mi bolo teplo, ale chodila som 20 cm nad zemou a udatne som sa tackala od jedného kandelábra k druhému 😀 … Vďačná za to, že ma nič nezrazilo.

Vďačná za to, že sme zaočkovali Lízatká. Felinku očkovanie skosilo, potom už len ležkala a ani papať nechcela, tak som ju preberala k životu smotankou (zabralo). A na mňa prišla znova zimnica a triaška a tak som surovo vytočila termostat na 23 stupňov a teraz je mi dobre a kožúškom teplo. Vďačná za to, že mám regulovateľné kúrenie. Vďačná za Jožka, ktorý bol ochotný prísť a ušetril mi ťahať kožúšky do ordinácie. Vďačná za kožúšky, ktoré boli zaočkované tak, že si ani nevšimli, čo sa im deje – sú v pohode a nemali žiadne nervy. A vďačná za druhú várku brandy, ktorá ma stavia na nohy práve teraz, keď prestala účinkovať tá prvá. A vďačná za Blekinka, ktorý sa už k nám úplne nasťahoval. (Niekedy ho k nám chodí hľadať Miminka, tak aj tej nasypem granulky, nech vie, že ju ľúbia. 🙂 ) Vďačná za všetky mačičky na svete, za všetky kožúšky na svete a i za tie zvieratká, ktoré kožúšky nemajú. (Na vďačnosti za pavúky ešte budem musieť trochu popracovať, ale nakoniec dám aj to.)

Vďačná za seba. Som to jediné, čo mám – a nie je to na zahodenie… Ani keď to vypovedáva službu. Ani keď to vidí svoj vlastný rozklad. Už je to schopné pozerať na seba ako na “telo”, ktoré nás opúšťa – ale my sme vďační nielen za to telo, ale aj za ten zvyšok z nás. 🙂 Trochu zmätočné, ale po dvoch várkach Karpatského brandy ešte stále krištáľovo priezračné. 😛 Ak nechápete, čítajte srdcom. 😉 A hlavne… preciťujte! 😀