Táto noticka od Univerza prišla následne po šamanskej ceste, kde som hovorila s Gabrielom, Gaiou a Otcom a kde mi ukázali jednu moju veľkú chybu, o ktorej som si myslela, že som ju už dávno prekonala – nedôveru.

Začalo to tým, že mi Gabriel položil jednoduchú otázku: či mám všetko, čo som chcela. Povedala som, že áno. Nato sa ma spýtal: “Skutočne? Si si tým istá?” Odpovedala som, že áno. Položil tú istú otázku znova a znova, až som sa dostala do paniky, odmietla som s ním hovoriť a pokúsila som sa ujsť zo strachu, čo sa na mňa zasa chystá.

Gabriel sa ma pokúsil zastaviť, ale vytrhla som sa mu. Vynorila sa Gaia a zozadu ma objala, takže som sa nemohla hýbať. A pokúsila sa ma upokojiť, ale už som bola vo vývrtke a nevedela som ju ovládnuť – už zasa sa z nich stal zdroj možnej pohromy…

Gaia ma upozornila, že som práve predviedla nádherný nedostatok dôvery. Miesto toho, aby som opakovala svoju odpoveď tak, ako Gabriel opakoval svoju otázku, dostala som kŕč strachu a začala som si okamžite vymýšľať hororové scenáre, ako keby sa mi chystali ublížiť… Odmietla som sa s nimi baviť. Bolo mi zle na vracanie a chcela som len zmiznúť späť do svojho života a v tom živote hneď aj umrieť, pretože som si uvedomila, že som zbabrala jedinú vec, na ktorej skutočne záležalo…

Keď zistili, že so mnou nevedia narábať, objavil sa Otec. Začal mi pokojne, ale dosť “na plnú hubu” vysvetľovať, čo sa deje… Donútila som sa im dôverovať. Na povrchu to vyzerá, akoby som im dôverovala. Gabrielovou úlohou bolo zistiť, ako to vyzerá vovnútri – a tu som sa vyfarbila v plnej kráse…

Otec povedal, že sa mi nečuduje. Že tie veci, ktoré so mnou postvárali, som ešte nezabudla. Ale že tá spomienka je pre mňa výraznejšia ako moja nanútená dôvera. Nie preto, že by som sama nedôverovala, ale preto, že sa cítim menej ako oni, slabšia, bezmocná.

Gabriel vyhlásil, že ale tú bezmocnosť na mňa uvalili oni a že ju radšej okamžite zo mňa sníme. Otec na to povedal, že to veru nie, že už som dokázala, čo postváram, ak budem sebavedomá, a že o to nestoja. Že to radšej pôjde pomaly, postupnými krokmi. A že keď sa nechytám ja sama, budú musieť postupnými krokmi vybudovať moju dôveru v seba oni – tak, ako ju predtým zničili.

Pozrel na mňa, či mu rozumiem. Nerozumela som. Nechápala som, čo chce povedať… Vysvetlil mi, že ak sa budem naďalej nútiť dôverovať im a nepripúšťať si pochybnosti, nepohneme sa z miesta – príde iná situácia, podobná na tú, ktorú pred chvíľkou navodil Gabriel, a zasa bude všetko v troskách. Jediný spôsob je vraj dať mi niečo, čo obnoví moju sebadôveru. Nejakú schopnosť, ktorú teraz nemám.

Automaticky mi napadlo “chodiť cez stenu”. Zasmial sa, či presne to chcem. Vzdychla som si, pretože chcieť by som aj chcela, ale poznám sa – dostanem sa do vývrtky, prejdem cez stenu a niekoho zahluším. Nato sa Otec zaškeril, čo som práve povedala – že zasa zo mňa prehovorila moja nízka sebadôvera. Že viem, že by som to neurobila. Na to som odpovedala, že možno viem, ale poznám sa a neriskujem.

A teraz prichádza tá najsmutnejšia časť celého sna – povedal mi, že mi dá nejakú schopnosť, a idiot blondínečka zabudla, akú… 👿 Viem len, že to nebolo nič prevratné, ale bolo to celkom príjemné a rozhodne to bolo niečo “extra”, pri čom by som sa cítila aspoň trochu hodnotnejšie a sebaistejšie.

Vraj mám čakať a až sa objaví, spoznám to. 🙂

No a pár hodín na to prišla noticka od Univerza:

“Ak sa naďalej budeš pýtať “smiem?”, budem aj naďalej odpovedať “urobíš?”
To rozhodnutie nikdy nebolo na mne.”

🙂 No dobre. Ale aj tak sa pokúsim z Gabriela vytiahnuť, čo za schopnosť to mala byť… 😉