Na Facebooku som našla stránku Jeffa Browna a prišla práve včas… Niektoré jeho citáty cítim ako okovanú čižmu v zadku. Napríklad aj tento:

“Zvykol som si prebíjať si cestu k ľuďom cez steny, ktorými sa obklopovali. Nechápal som, že tie steny tam sú z určitého dôvodu a často sú veľmi dôležité pre prežitie tých ľudí. To isté som robil so svojimi vlastnými stenami. Ani jedno, ani druhé neviedlo nikam. Steny len stvrdli, spevneli a viac vzdorovali. Teraz mám odlišný prístup: modlím sa k stenám. Skláňam sa pred ich múdrosťou. Hladkám ich s láskou. Roztápam ich v láskavosti. A ak ešte stále nástoja na tom, že za toho pána nespadnú, nechám ich tak, ako sú. Steny majú svoj vlastný “vhodný okamih”.”

(I used to try to punch my way through people’s walls. I didn’t understand that they were there for a reason and often essential to their survival. I did the same with my own walls. Neither got me anywhere. The walls just got tougher, denser, more resilient. Now I have a different approach. I pray to walls. I honor their wisdom. I stroke them with kindness. I melt them with gentleness. And, if they still insist on standing firm, I leave them be. Walls have a time frame all their own.)

Tak myslím, že si nejakú hneď vyhliadnem a budem jej tú láskavosť oplieskavať o hlavu tak dlho, až ju z toho picne. 😛