V posledných dvoch dňoch mi anjeli prestavovali energiu. Začalo to tým, že som sa pokúšala vyliezť z tela (asi som potrebovala nákop z toho stretnutia so Snakebite), ale moc mi to nešlo – môj vnútorný džavot myšlienok ma strhol na nejaký dobrodružný polosen. Ako sa myšlienky odvíjali jedna od druhej, vznikla situácia, kedy ma/nás niekto naháňal a ja som si spomenula, ako ma kedysi Asrael ochránil, a začala som ho z tej fantázie volať… Ešte som si uvedomila, že ako on má rozlíšiť, čo je skutočné volanie a čo je len vo fantázii – a už som mala kontakt.

Bol trochu nesvoj. Ospravedlnila som sa mu, že nič nie je, že som si len niečo predstavovala a všetko je v poriadku. Veľmi to overoval a bol taký… neochotný… Potom mi povedal, že ho mätie, že má so mnou isté skúsenosti, že ho volám vždy len vtedy, keď som rozhodená a chystám sa vyrobiť krvavú paseku, ale že nič také v mojej energii nevie nájsť, že vníma, že som v pohode. Tak som mu praaacne vysvetľovala situáciu, ako som ho nechtiac zavolala – ale že keď tu už je, tak si s ním rada skecnem. 🙂

Snažil sa mi do hlavy dostať to, čo sú. Išlo to veľmi ťažko a chápala som len tie veci, ktoré už rozumom aj tak chápem, len sú také vzdialené môjmu vnímaniu, že mi aj tak nedávajú zmysel a chápem ich ako “sväté pravdy”: že sú všetci jedno, každý je aspekt toho druhého, všetci sú prepojení a nedá sa povedať, kedy je kto z nich celkom sám na 100% (“kde začína fialová?“).

Mňa vždy najviac trápi Gabriel a možnosť, že som ho vymyslela, ale aj tuto sa mi Asrael snažil nejako pomôcť. Pochopila som len toľko, že ten Gabriel, s ktorým som v kontakte (“ktorého vnímam”), nie je plný Gabriel, ale len časť z neho, ktorú som vybrala a formovala tak, aby odrážala moju vnútornú potrebu a hodnoty a ašpirácie a predstavy o dokonalosti… (Mám dokonalé predstavy o dokonalosti. Vytvorila som dokonalú dokonalosť. 😉 ) Až teraz, s odstupom 24 hodín, mi dochádza jeden z obrazov – brala som “vlákna” a preskupovala ich a “uzlila” do “Gabriela”. A pri písaní tohto článku mi došlo, že to obsahovalo pravdepodobne aj správu, že do “Gabriela” som zauzlila aj vlákna, ktoré pôvodne boli inde – teda že som ho svojím spôsobom zmenila. Ak to tak je – hepi. 🙂 Proste dlhej reči krátky zmysel, hovoril mi niečo ako že som vytvorila útvar “Gabriel” v rámci energie Gabriel. A ten zvyšok bol ťažko nad môj pochop. 😕

Potom som zaspala a ráno som si Asraela zavolala znova. Najprv neprišiel, musela som vyslať signál, že toto nie je z fantázie, ale že s ním skutočne chcem hovoriť. Bolo to také nejaké popletené a množstvo z toho, čo sme pokeckali, som už zabudla. Odrazu roztvoril kabát. Bol presne taký, ako ho vždy vnímam – v čiernom kožáku, vyzeral tvárou trocha ako van Damme (len oveľa inteligentnejšie 😛 ) a oblečený ako Van Helsing bez klobúka 😉 a pod tým čiernym oblečením v miestach, kde boli škáry (napr. zapínanie) prerážali krvavočervené záblesky. Teraz, keď kabát otvoril, videla som len čiernu tmu a kde-tu hviezdičky. Zahalil ma doňho.  Odrazu totálna tma  a ticho a v tej tme víry rôznočerveného dymu. V tom okamihu sa mi to akosi spojilo s horizontom udalostí a tým, ako objekty na jeho hranici postupne viac a viac červenejú. Uvedomila som si, že Asrael je horizont udalostí. Potom mi povedal, nech sa pozriem. V tej tmiske tmúcej som videla esíčkovitú líniu žltých svetielok. Povedal mi niečo v tom zmysle, že je to moja cesta a či sa chcem pozrieť. Chcela som. Vzal ma za ruku a leteli sme cez ne – rýchlo, aby som nevidela, len aby na mňa vplývali energie (to mi povedal). Nič extra som necítila, len nesmierny pokoj, kľud, ako keby som spala a nesnívalo sa mi.

Potom zrejme usúdili, že som už psychicky dosť ďaleko, aby so mnou skúšali nové srandičky, a tak nabehli Gabriel a Otec. Nevysvetľovali mi, čo idú robiť, len že sa nemám priečiť. Chytila som paniku a skoro som odtiaľ zdrhla, ale Gabriel sa ma spýtal, či si naveky chcem nechať pootvorené zadné vrátka, alebo som sa už pevne rozhodla, že chcem k nim. Odrazu sa mi za chrbtom urobil záhradný plôtik a v ňom bránička s kľúčom. Otočila som sa, zamkla som ju, vytiahla som kľúč a podala som mu ho. Moje rozhodnutie je nezvratné a hoci sa bojím, nič to na veci nemení (=do Neba sa dá ísť aj s pos*tým zadkom. 😕 ). A potom som sa donútila ustáť tú ich akciu. Otec do mňa púšťal energiu zospodu, Gabriel zvrchu, niekde vo výške môjho soláru sa oba lúče stretli a nastal zážeh. Bol to divný pocit, ale ten zážeh ako keby všetko spálil, všetko zostalo nezaujímavé, rovnocenné, ľahostajné… neviem na to vhodnejšie slovo. Nebolo v tom nič hrozné, len akýsi nadosobný kľud. Myslím, že takto nejako vyzerá pocit slova “mier”. 🙂 Úľava.

Bola som trochu oťapená, ako vždy, keď mnou preháňajú tie svoje volty. Otec mi niečo vysvetľoval, že to je jediný spôsob, ako on môže zmiesiť svoju energiu s Gabrielovou – cez prostredníka, človeka. Je dosť pravdepodobné, že pri celom tom špektákli vôbec nešlo o mňa, ale o tých dvoch… 😥 Ale veď ja to prežijem. 🙂 V podstate vlastne nikdy nešlo o mňa. 🙂

Účinky toho miesenia energií som cítila potom aj cez deň, inak som reagovala, viac som vládala, proste to bolo nejaké iné. A večer, keď som sa znova pokúsila zavolať si Asraela, tak mnou pretekalo oveľa viac energie (asi dvojnásobok) ako obvykle, ale nevedela som určiť, s kým som v kontakte. Táto nová energia mi ešte nič nehovorí. Niekto prišiel, ale zaspala som skôr, ako som zistila, kto to bol.

Včera som Asraela cítila ako slabý tlak na chrbte v oblasti ľadvín. Dnes, po tom zmiesení energií, som tú prítomnosť cítila ako váhu slona v oblasti od lopatiek až po členky (čo je takmer celý môj napájací kanál).

Najprv to boli tie príšerné migrény, ktoré keď prestali, tak sa mi vypli emócie. Teraz toto – a mám pocit, že neviem zaobchádzať s energiou, s ktorou teraz pracujem. Ak máte nejaké postrehy aj vy, podeľte sa, nech si poskladám aspoň aký-taký rozumný obraz.