Dnešný článok som náhodou vykutrala na Psychology Today. Napísal ho Raj Raghunathan.

Všetci, ktorí hľadajú svoje šťastie, poznajú hlavný míľnik – prebratie osobnej zodpovednosti: prestať viniť iných za to, že sa necítime šťastní. To značí nájsť si spôsoby, ako dokážeme byť šťastní aj napriek (negatívnemu) správaniu iných ľudí a navzdory externým okolnostiam. Tí, ktorí preberajú osobnú zodpovednosť za svoje šťastie, poznajú základnú pravdu o šťastí: šťastie závisí oveľa viac od nášho postoja ako od toho, ako vyzerajú objektívne vonkajšie okolnosti.

Teoreticky to znamená, že človek môže byť šťastný úplne nezávisle od toho, v akej situácii sa nachádza. Ako je to možné? Pretože náš emocionálny stav je funkciou toho, ako interpretujeme udalosti, nie toho, čo sa skutočne udialo. Naša myseľ je svet sám o sebe a vie z Pekla urobiť Nebo a naopak. Všetky naše emocionálne stavy – tie dobré i tie negatívne – sú vytvárané interpretáciami udalostí. Keď svojho negatívneho šéfa interpretujeme ako prekážku, cítime sa naštvaní a frustrovaní; ako ho naopak interpretujeme ako “presne to, čo potrebujem, aby som podrástol”, zmocní sa nás vnútorný pokoj a možno až vďačnosť.

Samozrejme, väčšina z nás nie je ochotná uveriť, že naše šťastie skutočne závisí len od nás samých. A hneď hľadáme extrémne príklady, aby sme to vyvrátili: mohli by sme byť šťastní so zlomenou nohou?

Tak za mňa: mohli. V pohode. Rakovina ma naučila vďačnosti za to, že mám rakovinu. Znie to hrozne, ja viem… ale keď som videla film o diabetikoch a ako si každý deň musia pichať inzulín až do konca svojich dní, tak tá moja chemoterapia, ktorá mala začiatok a koniec, vyzerala nejako menej bezútešne… Vždy je to len o uhle pohľadu.

Pýtať sa, či by sme mohli byť šťastní napriek tomu, že nás práve vyhodili z práce, je nesprávna otázka. Tá správna otázka znie, či by sme sa vedeli cítiť šťastní v bežných nepríjemných okolnostiach, ktoré sa v ľudskom živote vyskytujú. Miesto extrémnych situácií si vezmime tie “normálne”. Vedeli by sme sa cítiť šťastní napriek tomu, že vonku leje? Vieme byť šťastní, hoci nám obchodné rokovanie nevyšlo podľa predstáv?

Kritickým faktorom je dôvera

Preto sa potrebujeme pýtať na “bežné” situácie, pretože ak začneme extrémnymi, podrývame si dôveru, že by sme dokázali byť šťastní v hocijakej situácii. Tak ako malé dieťa si nedokáže predstaviť, že bude rovnako silné ako dospelý, tak tí, čo sa dnes nevedia dobre vysporiadať s “bežnými” príkoriami, si nevedia predstaviť, že zvládnu extrémne negatívne situácie.

Predstavte si svoju schopnosť kontrolovať vlastné emocionálne reakcie na udalosti ako “sval” – čím viac ho trénujete, tým výkonnejší sa stáva. Ale aby ste ho natrénovali, musíte začať slabšími “činkami” a postupne pridávať. Takisto svoj “zvládací sval” natrénujete len tak, že začnete situáciami, ktoré so svojimi momentálnymi zručnosťami dokážete zvládnuť.

Zasa za mňa: Odjakživa som bola vychrtlá, chorľavá a slabá. Tak slabá, že som nedokázala ani veci, ktoré dokázali moji babraví rovesníci. A mala som problémy s chrbticou. Jedného dňa ma to už z nejakého dôvodu naštvalo natoľko, že som si objednala cez katalóg veslársky trenažér. Trenažér došiel, ja som ho vybalila a použila som jediný sval, ktorý som mala plne funkčný – mozgový – a zostavila som si ho. No a išlo sa “trénovať”. Sadnem si, zapriem sa… a nič… Našťastie mal trenažér tri sily odporu, tak som si nastavila tú najslabšiu a ledva-ledva som utiahla päť záberov… Ale bola som naštvatá a keďže som zaťatá ako mulica, obrátila som si trenažér tak, aby som z neho videla na telku, a pri každej reklame uprostred filmu sa išlo veslovať. Tak dlho, ako som vládala. Spočiatku to bolo tých 5 záberov. Po pár týždňoch to bolo 150 záberov a už ma to nebavilo, tak som nastavila vyšší odpor. Zasa ledva-ledva pár. Po pár týždňoch som bola na 200 a išlo sa vyššie. Keď som už bola na najvyššom stupni odporu a robila som vyše 150 záberov na jedno posedenie, prišla rakovina a odvtedy sa už systematicky neveslovalo. Ale naučilo ma to, že postupným pridávaním dokážem zázraky. A použila som to, keď som začínala so žam žungom. Najprv som ustála 2-3 minúty, po roku som stála hodinu a pol. 🙂

Ak nás v súčasnosti dokáže rozhodiť už len oprsklá čašníčka, nesmieme sa púšťať do tých životne dôležitých negatívnych situácií, ale si to potrebujeme natrénovať na bežných životných príkoriach. A postupne pridávame, až kým nezvládneme v pohode aj vianočnú návštevu svokry 😉 . Ak v súčasnosti nemáme dostatočnú kontrolu nad našimi emóciami, ešte to neznamená, že ju nebudeme mať v budúcnosti a za každých okolností. Len si treba na začiatok neodhryznúť viac, než dokážeme zhltnúť.

Pri preberaní zodpovednosti za seba prichádza k zaujímavej irónii. Mentálna kontrola, ktorú si trénujeme, vyzerá na prvý pohľad aj ako kontrola nad inými alebo kontrola nad situáciou. Ale pravý opak je pravdou: ak sa snažíme ovládať iných alebo v žiadnej situácii nepustiť opraty z rúk, znižujeme tým našu schopnosť kontrolovať našu myseľ a emócie, ktoré produkujú jej interpretácie. Ak sa to chceme naučiť, naopak sa musíme naučiť akceptovať hocijakú situáciu, v ktorej sa ocitneme. Ak toto nedokážeme – napr. akceptovať buzerujúceho šéfa alebo zdravotné problémy – nedokážeme tieto situácie interpretovať z pozitívneho hľadiska… a tak nedokážeme byť spokojní.

Takže prevzatie zodpovednosti znamená v konečnom dôsledku postoj “vzdávam sa” – ochotu plne a nespochybniteľne prijať tie situácie, s ktorými sa v živote musíme potýkať.

Zasa za mňa: Tento odsek zarezonoval a zabolel súčasne. Ja som odjakživa mala problém vzdať sa/niečo. Ak so mnou už chvíľu idete, všetky tie anjelské hriechy a moje frfľanie pretrvali až do okamihu, kedy som sa vzdala. To som ešte netušila, že existuje nejaký článok na Psychology Today (a on vtedy vlastne asi ani neexistoval), ktorý by mi na mentálnej úrovni vysvetlil, čo sa odo mňa očakáva… Nie, ja som si to musela preskákať. Ale fakt je, že tá akceptácia, “vzdanie sa”, otvorila pre mňa celkom nové možnosti rozvoja.

Ako si možno vytvoriť postoj “vzdávam sa”?

Najprv sa pozrime na jednu zaužívanú poveru o vzdávaní sa. Vzdávanie sa v tomto zmysle nie je to isté čo kapitulácia. Človek, ktorý sa vzdáva, nie je slaboch bez chrbtovej kosti, ktorý stiahne chvost ako spráskaný pes – je to niekto, kto má svoje ciele a priania a ide za nimi. Ale kým väčšina z nás sa horúčkovito upína na svoje priania, človek so schopnosťou vzdávať sa sa neupína. Ak zistí niečo, čo ho objektívne odstaví od naplnenia jeho sna, nehádže sa o zem “ale ja chcem!”, ale sa vzdá a svoju pozornosť preorientuje na iný cieľ.

Toto mi začalo byť zrejmé tieto Vianoce. Už viete, že Cica odišla a miesto nej mám Lassitera. Ale ja, blbec, miesto toho, aby som si užívala Lassiteríka najúžasnejšieho na celom svete, som podchvíľou behala k oknu a vyzerala, či sa náhodou nevracia Cica… Lassiter behal so mnou a nakoniec už len spýtavo pozeral – a vtedy mi to dokliklo! Je jedno, čo chcem; bude, ako byť má a ja sa budem tešiť z Lassiteríka a nie nariekať za Cicou. 🙂 Lekcia naučená. 🙂

Takže človek, ktorý je schopný vzdávať sa, je emocionálne menej poškodený zlými situáciami.

A teraz – ako na to… Najjednoduchšia metóda je totálne nevedecká – dôverovať vo vyššiu inteligenciu alebo silu. Tí, ktorí veria, že je niečo väčšie ako oni a že to niečo väčšie je priateľské, nemajú taký veľký problém vzdávať sa/to. Ak totiž veríte, že je tu sila múdrejšia ako vy a má na mysli vaše vyššie dobro, oveľa ľahšie akceptujete, ak vám váš človečí plánik stroskotá. Možno nevidíte, ako môže byť daná situácia pre vás dobrá, ale dôverujete, že dobrá bude.

Tu si zas spomínam na toltékov a ich vyhľadávanie tyrančekov. V mojom videní je to jedna z najdrsnejších praktík, aké poznám – ale jej účinok je nedostihnuteľný! 🙂

V konečnom dôsledku má schopnosť vzdať sa svojich predstáv (pretože o nič iné nejde, len o naše predstavy) do činenia s dôverou. Ak chceme byť šťastní, musíme vedieť nezvýhradne dôverovať ľuďom, s ktorými máme denne do činenia, a Univerzu, že sa o nás stará.

A moje osobné poznanie: Musíme nielen dôverovať, ale doslova vyhľadávať indície, že to tak je. Kým sa nenastavíme vnútorne na hľadanie potvrdení, že je prečo dôverovať, dôverovať nezačneme. 🙂

Prieskumy ukazujú, že napr. veriaci sú citeľne šťastnejší. Nemusíme však vstúpiť do nejakej cirkvi, ak sa chceme naučiť vzdávať! Môžeme veriť v dobrotu Univerza aj bez toho, aby sme chodili na bohoslužby.

Takže, logicky ak chcete prebrať osobnú zodpovednosť za svoje vlastné šťastie, musíte začať niečím nelogickým – dôverovať a naučiť sa vzdávať.