Groover nám poslal tento príbeh:
Bol raz jeden človek…
Putoval zo zeme do zeme navštívil mnoho krajín a v každej získal nejaké učenie a vedomosti. Jeho názory sa postupne menili a širší obzor vedomostí mu umožnili spoznať svet lepšie. Znalosti, ktoré mal, mu však pomohli len dočasne a jeho srdce vždy túžilo po niečom dalšiom. A tak sa vždy vydával ďalej a ďalej. Chcel nájsť niečo, čo by obsiahlo všetku múdrosť a základné stavebné kamene sveta. Prameň v ktorom by jeho duša okúsila večnosť poznania a pravdy. Veril, že jeho poznanie mu odkryje pravdu. Jeho vlasy zošediveli a ruky už nemali tu silu ako kedysi. No v ňom úž driemalo mnoho skúsenosti a zážitkov. Jeho vedomie bolo vždy bystré, ale nohy by nevydržali ďalšiu púť. A tak sa rozhodol ukončiť svoju púť.
Uchýlil sa do starej chatrče a rozmýšľal o svojom živote. Jeho hodnoty boli zmätené, vedel že ak je niekto presvedčený o vlastnej pravde, tak niečo prehliadol. Uvedomil si, ako si postupom života vytváral rôzne pravdy v ktorých sa odzrkadľoval jeho vnútorný svet a podľa toho aj súdil. No vždy sa našlo niečo nové a jeho vnútorný svet prijal iné morálne hodnoty. To sa dialo celý jeho život a teraz na sklonku svojho života videl, ako sa tieto morálne hodnoty navzájom bijú. Takmer každá vylučovala nejakú inú. Trhali sa a nenávideli. Niektoré boli silné, iné slabšie. Každá obhajovala niečo iné a stavala na iných základoch. Tieto učenia hlásali rôzne pravdy, no ich pohľad bol vždy jednosmerný a tvrdý. Cítil z nich silu, ale zároveň aj zraniteľnosť a hrozbu. Aj tie čo hlásali spolupatričnosť a mier sa trhali s tými, ktoré boli nevšedné a kruté. Hocijaká myšlienka, ktorú by vypustil do toho búrlivého mora učení, by sa roztrhala na kusy medzi tým všetkým. Nevedel prijať nič o čom by nemal predsudky a zložité koncepty myšlienok. Jeho filozofia a vedomosti siahali ďaleko, no jeho duša bola ranená. Celý svoj život vláčil toto ťažké bremeno, ktoré sa len obaľovalo a rástlo.
Keď ho jeho rodina doviezla z chatrče domov, rozhodol sa navštíviť záhrady a miesta v ktorých vyrastal. Bolo chladné ráno a vedel že nadišla jeho chvíľa. V jeho očiach sa blýskali spomienky na detstvo, jednoduchosť a bezstarostnosť, ktorú tu zažíval ako dieťa. Jeho dni vtedy boli dlhé a krásne. Život mal jednoduchý a záhadný charakter. Oči svietili neskúsenosťou, naivitou a snahou po poznaní. Videl, čo ho dohnalo až sem.
Sklopil zrak.. nevedel čo má robiť. Videl nesúvislosti v svojej hlave, cítil vôňu záhrady a dymu, počul hukot áut z neďalekej cesty a predovšetkym si uvedomoval svoje reakcie na okolie. Videl to jasne. Vtedy si spomenul na jedno učenie, ktoré dostal od chudobného človeka ktorého stretol po ceste.
Je tu čosi nezrodeného, v život nepovstalého, nesformovaného. Keby toho nebolo, nebolo by cesty von z toho, čo je zrodené, v život povstalé, stvorené, sformované.
Tento mier je to najvyššie – je to ukončenie, oslobodenie sa od všetkých motívov niečím sa stávať, koniec chytania sa opory, sloboda, vyhasnutie lipnutia.
Posadnutý chamtivosťou, zmietaný nenávisťou a zaslepený nevedomosťou, s blúdivou mysľou – tak človek koná ku svojej vlastnej škode aj ku škode druhých, tak zažíva zármutok a strasti.
Kto však odloží chtivosť, nenávisť a nevedomosť, kto potom nejde na úkor svoj ani ostatných, ten už nebude vystavený ďalšiemu utrpeniu, zármutku a strasti.
Toto je nirvána tu a teraz viditelná, nadčasová, vlastnou skusenosťou prítomná, jasný cieľ predstavujúca, múdrymi osobne prežívaná.
Bol raz jeden človek…
Bol tam a videl všetko a nič naraz.
Uvidel hranicu aj nekonečnosť.
Tmu aj svetlo.
Začiatok aj koniec.
Usmial sa a v tichosti zomrel.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Prajem dobrý deň. Chcem sa spýtať, či sa tu občas môžem niečo spýtať aj ako “nezasvätený” človek tak trochu “z druhej strany”, ktorý by rád pochopil niektoré veci alebo pohľady (ak je to vôbec možné). Nerád by som obťažoval pre vás možno primitívnymi alebo možno provokačne vyznievajúcimi otázkami (hoci provokovať rozhodne nie je môj úmysel). Ale píše sa tu o mnohých zážitkoch a skúsenostiach, pri ktorých ma občas napadajú niektoré otázky, ktoré sa tu “neriešia”, ako by nikomu ani nenapadli alebo možno sú odpovede pre vás úplne samozrejmé..
Páči sa miPáči sa mi
Flakón, pýtaj sa. Nesľubujem, že ťa odpovede uspokoja, niekedy musíš mať niečo zažité, aby si bol ochotný/schopný isté poznatky akceptovať, ale môžeme sa posnažiť. 🙂 Len nečakaj vedecké dôkazy a matematické rovnice. V matike som bola odjakživa slabá. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Ďakujem, si milá.
Ja mám síce matematiku rád, ale tu jej aplikáciu neočakávam 🙂 Pri tomto článku ma napadol vzťah nirvány a motivácie. Ak niekto dosiahne tento stav – teda podľa mojich predstáv stav pochopenia, zmierenia, oslobodenia sa od túžob (osobných i neosobných), pocit akéhosi “odosobneného” šťastia alebo skôr pokoja. Akú má motiváciu posúvať čokoľvek vo svojom okolí niekam ďalej, vôbec niečo robiť? Áno, v okamihu smrti to môže byť príjemný “bonus” :-), ale čo ak to niekto dosiahne aj skôr? Nie je potom jeho život akoby “zbytočný”, pretože vlastne pochopil, že všetko je tak ako má byť, pochopil príčiny a nemá vlastne motiváciu a ani dôvod niečo meniť..? Alebo si to mám predstavovať tak, že v nirváne je len počas nejakej meditácie a potom sa vráti naspäť “do reality” a je z neho zase obyčajný človek so všetkým, čo k tomu patrí – sny, túžby, trápenie, strach ale aj pocity radosti a štastia, ktoré rozochvievajú celé vnútro?
Páči sa miPáči sa mi
Vieš, pokúsim sa na to ísť cez iný obraz, pretože “nirvána” sa pohybuje len niekde na okraji môjho zorného poľa.
Poviem ti to z vlastnej skúsenosti (hoci nijako superosvietená nie som, ale dosiahla som istý stav, ktorý ti môžem porozprávať): je to tak, ako hovoríš. Keď dosiahneš istý “level”, pochopíš, že veci sú viac, než sa ti na prvý pohľad zdajú, a že všetko je absolútne v poriadku tak, ako to práve je – ešte aj taká hrozná Fukushima. Poplačeš si nad nimi, ale už pri samotnom “posielaní lásky” si dávaš pozor, aby si posielal lásku ekosystému, nie len jednej jeho súčasti… a spoliehaš sa, že všetko má kdesi akýsi zmysel. Všetko. Nemáš motiváciu konať. Teda, aspoň videné očami človeka. Mňa dokonca niekde v tomto bode opustila aj motivácia porozumieť. Viem, že jedného dňa pochopím – a tak ma netrápi, či dnes alebo zajtra.
Hore som napísala “očami človeka”. Sú aj iné oči – povedala by som “vyšší level”, cez ktorý sa začínaš pozerať na seba a svet naokolo. Nie ako na udalosti so začiatkom, priebehom a koncom, ale ako na… ja neviem, požičiam si názov: energetické polia. Akoby tvoja “hmota” bola len malá čiastočka na nejakej veľkej “energii”, čo si tiež ty… A začínaš cítiť potrebu prekročiť tú hranicu “hmoty” a stať sa znova aj tým “zvyškom”. Čiže cez oči ne-človeka je tu ešte veľa, čo treba urobiť, a tvoja motivácia sa posúva týmto smerom. Motivácia zostáva, len nie je taká dravá a zameraná na 3D výsledok. A hlavne svoju novú cestu neprežívaš tak emocionálne (kravina 😕 ; prežívaš ju možno ešte emocionálnejšie, ale nie pomocou kategórií ako “sklamanie”, “strach”, “túžba” a “trápenie”, ale skôr ako “ťah kamsi”, “radostné očakávanie”, “dočasná nepohoda, ale veď to nevadí” a “nič sa nedeje, nový pokus”).
Ale toto všetko ber len ako moju vlastnú skúsenosť; iní ľudia to môžu prežívať celkom inak. Nikdy som nebola “iní ľudia” 🙂 , takže neviem. Ale možno nám sem tiež napíšu. Fakt by ma to zaujímalo (=po človečom: “ide ma rozhodiť od zvedavosti” 😛 ).
Páči sa miPáči sa mi
Ďakujem za odpoveď. A v súvislosti s tým ma tak trochu aj osobne znepokojuje ďalšia otázka, ale zatiaľ si ju ešte ponechám, aby som príliš “nevysával” 🙂
Páči sa miPáči sa mi