Keď hovoríme o súcite, obvykle máme na mysli prístup k ľuďom, čo mali menej šťastia ako my. Pretože máme dobré zdravie, stabilný príjem, dobré vzdelanie a lepšie príležitosti, mali by sme súcitiť s inými ľuďmi, ktorí nemajú nič z toho. Ale keď sa snažíme zlepšiť svoju súcitnosť a pomáhať iným, narazíme na poznanie, že súcitné činy zahŕňajú nielen prácu s inými, ale aj prácu na nás samotných, hovorí Pema Chödrön, budhistická učiteľka a spisovateľka (When Things Fall Apart, kap. 13).

Ja mám so slovom “súcit” tak trochu problém – najčastejšie sa s ním stretávam vo forme povzdychu “chúďatko” a na pozadí pritom beží myšlienka “chválabohu, že ja som z toho vonku”, alebo sa s ním stretávam v podobe “mám s tebou súcit, pretože som lepší/lepšia ako ty“. Preto všade, kde len môžem, nahrádzam súcit slovom tolerancia, ktoré sa mi zdá menej pokrytecké. Ale keďže Chödrönová hovorí o súcite (compassion), budem sa snažiť o ňom dnes hovoriť aj ja. Neberte ma za slovo. 😛

Chödrönová nazýva súcit činnosťou, pomocou ktorej sa spájame s inými ľuďmi a utvárame si s nimi vzťah. V budhizme sa považuje za jednu z najpokrokovejších praktík.

Pristupovať k iným so súcitom (tu by sa skôr hodilo “vcítením” alebo “porozumením”) je veľmi náročné. Ak chceme skutočne srdcom komunikovať s iným človekom (partnerom, dieťaťom alebo bezdomovcom na lavičke v parku), znamená to, že nesmieme danú osobu v ničom prehliadať – a to značí, že predovšetkým nesmieme v ničom prehliadať sami seba. Znamená to dovoliť si cítiť všetko to, čo cítime, a nepotláčať to. Znamená to akceptovať všetky časti svojho ja – aj tie, ktoré nemáme radi. To si vyžaduje hodnú dávku otvorenosti – v budhizme sa tomu hovorí prázdnota – nedržať sa ničoho, na ničom neuľpievať. Len v otvorenom, neposudzovačnom prístupe dokážeme prijať všetko, čo cítime. Ak nás napríklad bezdomovec odpudzuje a spoločnosť nás učí, že je žiadúce zmilovať sa a pomáhať im, potrebujeme sami sebe odpustiť, že cítime odpor – a až potom vieme s daným človekom narábať úprimne, bez pretvárky, teda so skutočným súcitom. Pema Chödrön: “Len v otvorenosti, kde nie sme celkom spútaní našou vlastnou verziou reality, vidíme, počujeme a cítime, kto skutočne sú tí druhí – a to nám umožňuje byť s nimi a komunikovať s nimi vhodným spôsobom.”

Chödrönová rozpráva, že hovorila so starým chlapom, čo už vyše štyroch rokov žije na ulici. Vraví: Nikdy naňho nikto nepozrie. Nikto sa s ním nezhovára. Možno mu niekto dá trochu peňazí, ale ľudia mu nepozrú do tváre a nepýtajú sa ho, ako sa má… Má obrovský pocit neviditeľnosti, že pre iných ľudí neexistuje, a opustenosti a izolácie…

Chödrönová, ktorá má skúsenosti s pomáhaním starým, chorým, narkomanom a bezdomovcom, sama priznáva, že ani jej to nepadne ľahko. “Osoba, ktorej sa snažíme pomôcť, môže v nás vyvolať spomienku na naše vlastné nevyriešené konflikty.” A tak aj keď sa snažíme pomáhať s tým najlepším úmyslom, jedného dňa sa potkneme o nejakého “ksichta”, ktorý nás proste bodne do každého nášho boľavého miesta… až máme pocit, že nevládzeme ďalej, že s daným človekom nedokážeme existovať.

Ja som mala takéto situácie v posledných mesiacoch asi trikrát. Už som nastúpila do svojej “anjelizovanej” funkcie (spomínate si? “Eprakone”) 😛  a mojou úlohou je postarať sa o to, aby iní porozumeli – situácii, sebe samým, aby sa začali na veci pozerať z trochu iného uhla. A hneď aj prišli “klienti”. Keď som sa na nich tak pozrela – jeden väčší ksicht od druhého… Nariekala som Gabrielovi, ale on ma upozornil, že je ľahké “učiť” chápajúcich a ochotných ľudí, ale mojou funkciou je starať sa o všetkých, teda aj tých menej ochotných a menej chápajúcich… a že ich bude viac ako tých príjemných! Nepáčilo sa mi to. Mala som stále pocit, že zlyhávam. A kto už má rád pocit, že zlyháva? Odpoveď za milión: nikto s “nadstavbovým” egom.

Ups. 😕

Keď Gabriel videl, ako strašne sa s tými mojimi “zverencami” týram, bol ochotný nechať ma na pokoji. Ponúkol mi to.  (Ja: “Ako dlho budem prehrávať, než sa s nimi naučím zaobchádzať?” Gabriel: “Asi 100 prípadov.”) Ale to už som zaňuchala krv a ak existuje niečo, čo neznášam viac ako pocit zlyhania, tak je to pocit prehry… Zaťala som sa. (Ja: “Dobre, tak toho jedného som už zvrzala a tohto druhého asi tiež. To je už len 98 prípadov, kedy ešte zlyhám.” Gabriel: 🙂 ) Začala som hľadať pozíciu, v ktorej by som tých svojich “ksichtov” dokázala ľudsky akceptovať. A viete, kde bola? Presne tam, kde končila moja predstava, že viem, ako majú veci byť…

Len čo som tú pozíciu našla, začali sa veci vyvíjať celkom inak: Prvý prípad už bol uzavretý, tam to zostalo ako “zlyhanie”. Druhý prípad sa odrazu otvoril znova a ja som miesto ksichta uvidela dušu v celej jej žiarivej nádhere… Zalapala som po vzduchu a sklonila hlavu v pokore. Dnes toho chlapca mám nesmierne rada a vážim si ho rovnako ako seba. A len čo sa rozsekol tento druhý prípad, začal sa tretí prípad odvíjať novým smerom – po prvotnom onálepkovaní “kriste, ďalší ksicht” prišla otázka “pre koho ksicht?” a odrazu sa mi nesmierne uľavilo. Nepotrebovala som, aby bol podľa mojej predstavy. Nemala som predstavu. Bol pre mňa ideálny taký, aký bol, len som mu chcela pomôcť tam, kde som si bola absolútne istá, že mu to pomôže byť spokojnejším sebou samým. A čo urobil on? Okamžite sa chytil a začal “plávať”… 🙂 (Toto je ten najšťastnejší a najpokornejší úsmev, akého som schopná. Moje “ksichty” sa ukázali byť úžasní mládenci… a ja som náramne hrdá na to, že som ten “prerod” videla, hoci vlastne ten “prerod” sa asi dial len v mojej hlave… 😛 )

Chödrönová to klincuje 🙂 : “Ak si sami o sebe myslíme, že sa s nami nedá nič robiť, a vzdáme to, tak aj ostatní nám budú prichodiť, ako že sa s nimi nedá nič robiť, a vzdáme to. To, čo nenávidíme na sebe, nenávidíme aj na ostatných.”

Keď nás niečo na iných skutočne bolí a ubližuje nám, tak len preto, že sa príliš pevne držíme niečoho my sami! Všetka bolesť pochádza z toho, že sa držíme nejakej predstavy a chceme mať veci po svojom.

Takže najschodnejším spôsobom, ako v sebe prebudiť skutočnú súcitnosť, je nedržať sa príliš pevne svojich vlastných predstáv. Čokoľvek robíme, robíme z istého dôvodu. Ak robíme niečo nesprávne, tak to robíme z túžby po istej forme bezpečia, istoty, stability. A keď robíme veci správne, robíme ich z túžby po inej forme bezpečia, istoty, stability. Ale hoci sme si istí, že niečo je/nie je správne, je to len naša predstava… a ak sa dokážeme odosobniť od našej predstavy, prestávame skúmať, kto má pravdu a kto nie. Pretože pravda sa dá vždy určiť len pri porovnaní s nejakou predstavou. Ak nijakú nemáme, prestáva byť “pravda” zaujímavá a miesto nej nastupuje “realita”, stav “tak to proste je”.

Každý z nás má v porovnaní s priemerom Zeme oči dosť blízko pri sebe a tak vidí len svoj vlastný výsek reality. A pretože dvaja ľudia nevedia stáť súčasne na presne tom istom mieste, sú ich výseky reality nutne navzájom posunuté. To nie je dobre ani zle. To proste je. Keď tomu druhému vytvoríme priestor, aby mohol byť sám sebou, aby sa nemusel správať podľa našich predstáv a hodnôt a aby mohol robiť svoje vlastné chyby a učil sa z nich, vtedy sa nachádzame v bode skutočnej súcitnosti.