Voľný pád, 5. kapitola: Nová nočná návšteva (úryvok)

knizka VP obalkaNa posteli, vybalená z handry, ležala Božia päsť. Neviem, ako je možné, že si ju zlodej nevšimol.

Načiahla som sa a veľmi pomaličky som si ju pritiahla. Bála som sa, aby nezahrkala, keď bola celá kovová, ale nevydala ani zvuk. Pritisla som si ju na hruď, že ju vezmem so sebou na balkón, keď tu zlodej vyšiel z komôrky a zbadal ma.

Dodnes neviem presne, čo sa vtedy udialo. Pocítila som silné nutkanie natiahnuť si Päsť na ruku. Len čo bola na ruke, ruka mi vyletela dlaňou k dverám – a dvere sa zabuchli.

Zabuchli sa na vzdialenosť troch metrov.

Počula som, ako zlodej narazil do dverí a ako lomcuje kľučkou a kľaje ako pohan. Bezradne som stála uprostred izby a v tej panike som celkom zabudla, čo som pôvodne chcela urobiť. Ešte viem, že som vyvaľovala oči na protiľahlú stenu, keď tu mi napadlo: “Prejdi cez ňu.”

Bolo to niečo ako vnútorný hlas v mojej hlave, taký silný, že sa môj rozum nedokázal vzpriečiť. Na okamih som bola presvedčená, že tou stenou prejdem – a že Päsť mi v tom pomôže.

Spojila som prsty a namierila ich na stenu. Pazúry cvakli, keď sa dotkli. Z ich vrcholkov vystrelil bielobelasý lúč, zaprel sa do steny a v mieste, kde sa dotýkal, sa stena postupne rozpustila. Zmizla.

Prešla som cez otvor do susedného bytu. Stena za mojím chrbtom sa zatvorila.

Stála som v Borošovej spálni – a Boroš sa práve preberal. Rozospato zdvihol hlavu a keď ma zazrel, zježili sa mu fúzy. Jeho žena sa prevalila a tiež sa začala zdvíhať.

Nazúrilo ma to. Otrčila som im dlaň v Božej pästi a prikázala som: “Spite.”

Obaja klesli späť do vankúšov.

Pobrala som sa k dverám. Cítila som sa ako pripitá, nemala som veľkú kontrolu nad svojím správaním, ako keby ma riadila skôr Päsť. A Päsť sa rozhodla, že dvere neotvorím, ale ich rozpustím a tak cez ne prejdem. Tak som prešla celým bytom až von na spoločnú chodbu.

Zasa som mala dilemu. Rozum hovoril, že by som mala ujsť a zavolať políciu, ale Päsť sa chcela vrátiť a dať zlodejovi po papuli.

Rozhodli sme sa pre to druhé riešenie.

Rozpustila som dvere bytu a vošla do haly. Rozpúšťanie dverí muselo vydávať nejaký zvuk, lebo zlodej ma už čakal.  Lenže ja som mala na ruke Božiu päsť.

Neveriacky na ňu vyvalil oči.

“Ako to, že…”

Nedala som mu väčšiu šancu. Nezaujímal ma. Deň predtým ma zmlátil. Zaťala som ruku v päsť a povedala som: “Spadni na zem. Nedokážeš sa hýbať.”

Zrútil sa mi k nohám. Zvíjal sa, ako keby mal obrovské bolesti. Priala som si, aby mal obrovské bolesti… Neznášam zlodejov!

Nechala som ho zvíjať sa na zemi a rozpustila som zadnú stenu kuchyne. Dúfala som, že sa hneď nezavrie, len čo odvrátim ruku. Namierila som dlaň na zlodeja, v predstave som ho chytila a mrštila priamo do otvoru v stene.

Preletel. Počula som, ako dopadol na nejaké auto, čo bolo zaparkované na ceste pri dome. Auto spustilo alarm.

Stena sa zatvorila.

Stála som v hale, v hlave mi hučalo a mala som pocit, že to všetko je len zlý sen. Z mojej izby vyliezol Šmajchlík a spýtavo zamňaukal. Stiahla som Božiu päsť z ruky. Musela som sa premáhať, aby som to urobila; tá sila, ktorú mi dodala, bola taká opojná, že by som s ňou najradšej išla spať! Ale potom mi tichý hlások v hlave zapípal, že čo by sa stalo, keby som spala s Božou päsťou na ruke a sníval sa mi nejaký horor… Tak som to vzdala, zachovala som sa rozumne, stiahla som Päsť a odniesla ju do Norovej izby.

Nebol to sen. Norova izba bola hore nohami.

Položila som Božiu päsť na posteľ a ona mi pred očami zmizla.

Zvrtla som sa na päte a šla si do kuchyne naliať.

Objednať knižku

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s