V poslednom čase som mala niečo ako “pád späť” do starého správania a bola som zaskočená, že k tomu ešte došlo. Nebolo to príjemné zistenie, ale našťastie, už som sa naučila brať situácie ako situácie a nie ako výpoveď o sebe. Keď som dnes náhodou vzala do ruky Pemu Chödrön, otvorila som knihu práve na pasáži o tom, ako si pestovať súcit a porozumenie pre seba i pre zvyšok sveta. Nech sme sebaosvietenejší, niekedy sa aj tak cítime “mimo”, nepatrične, odstavene a osamelo – a vtedy je ťažké zachovať si postoj bojovníka. (Berie ma, ako budhisti bojujú, ale keď inak nedajú… 🙂 ) Lenže práve vtedy potrebujeme najviac silné vlastnosti nášho ducha: jasnosť, porozumenie, dôveru a otvorenosť.

U Chödrönovej som našla techniku, čo je niečo ako “malý tonglen”.  Chödrönová jej hovorí “sharing of the heart”, zdieľanie srdca. Neviem, ako jej hovoria slovenskí budhisti, takže zostanem pri “zdieľaní srdca”. Technika pozostáva v tom, že čokoľvek postretneme – radosť, pôžitok či bolesť – prežijeme si to a myslíme pritom na iných ľudí.

“Keď je život príjemný, mysli na iných. Keď je život na príťaž, mysli na iných.”

Napríklad sa nám v živote prihodí utrpenie. Nadýchneme ho do srdca s poznaním, že aj iní cítia podobne ako my. Keď zažívame radosť alebo potešenie, vychutnáme si ho a sme zaň vďační. A potom si spomenieme na tých, ktorým sa nedarí tak dobre, a prajeme si, aby aj oni mohli pocítiť to, čo my. Prvým krokom je zastaviť sa, zaregistrovať a prežiť, čo sa práve deje. Potom si pomyslíme na niekoho, komu je v živote zle, a prajeme si, aby zažil niečo podobné, čo by mu spríjemnilo jeho situáciu.

Dobré na tomto postupe je, že nepotláčame naše vlastné potešenie. Ak práve jeme chutnú, šťavnatú broskyňu, nepovieme si: “Ach, nemal by som si to tak vychutnávať. Na svete je toľko ľudí, čo nemajú ani skyvu chleba…” Proste si nevyrábame umelé pocity viny. Vychutnáme si šťavnaté ovocie, potom si pomyslíme na Bubu či Mkengu, ktorí nemajú čo jesť, a prajeme im, aby si to ovocie mohli tiež vychutnať.

To isté robíme, keď sa cítime v nepohode: vdýchneme ju a spomenieme si, že na svete je plno ľudí, čo sa cítili alebo práve teraz cítia tak ako my. Toto stále myslenie na iných je gesto porozumenia a pomáha nám uvedomiť si, že sme viac ako len jednotlivec a že “vyrovnávacia spravodlivosť” je nadosobný princíp.

Keď je to takto napísané, nevyzerá to veľmi svetoborne. Ale kedysi pred 30 rokmi, kedy som sa ešte budhizmu a vôbec hocijakým náboženstvám zďaleka vyhýbala, som na túto techniku náhodou sama prišla a zachránila mi zdravý rozum (alebo aspoň moju verziu “zdravého rozumu” 😛 ).

Bolo to obdobie tesne po srdceryvnom rozchode. Ten prišiel ako blesk z čistého neba – jednu minútu bolo ešte všetko v najlepšom poriadku, v druhú minútu zvonil telefón, môj “drahý” sa na mňa hrubo oboril, bez uvedenia dôvodu mi znadal ako sirote a sekol slúchadlom. To sme spolu hovorili naposledy. A ja som sa nervovo zosypala.

Hodne dlho som sa z toho dávala dokopy. A v tom čase, kedy som žialila nad sebou a tým, ako mi bolo beztrestne ukrivdené, hrali v rádiu nasledovnú pesničku:

Ako som ju počúvala, odrazu mi dokliklo. Ja som sa trápila, pretože mi niekto ublížil – a tu spieva chlapík, ktorý ublížil svojej kočke a teraz sa trápi. Bolo to, ako keby jeho trápenie bolo odplatou za moje trápenie. Že krivda sa vyrovnala – ale na nadosobnej úrovni. Za môjho vierolomného priateľa si to odskákal niekto iný. 🙂

A vtedy som si spomenula na pesničku od Bette Midler: God is watching us from a distance. Boh nás vidí z diaľky. Kedysi ma rozčuľovala cynizmom, ale v tom okamihu som skorigovala svoj názor. Je to tak. Príroda môže vyzerať alebo nevyzerať ako cynická, ale rozhodne vidí veci v oveľa širších súvislostiach ako ten 8 cm rozchod našich očí. 🙂