Záchvaty zlosti

Nedávno som porušila svoju [samo]nastolenú channelovaciu izoláciu 😉 a chcela som nejakú odpoveď. Všimla som si na sebe, že niekedy reagujem nesmierne nervózne a zlostne, keď veci nejdú hladko. Napríklad chcem niekam ísť a tesne predo mnou meandruje niektorá z Mačičiek, často aj dve-tri, a bráni mi kráčať. Idem – a nikam sa nedostávam. Tak prskám. A nepáči sa mi to. Niečo v tom musí byť. Niečo, čo nemám vysporiadané v sebe a derie sa to navonok.

Cez víkend som montovala vyvýšený záhon a spadla mi skrutka do trávy a nevedela som ju nájsť, tak som si šla do domu po nejakú náhradnú. A zúrim. A Mačičky sa mi pletú pod nohy. A zúrim. A osvietená, ako som, si kladiem otázku: “To sa chcem skutočne takto cítiť?” Zisťujem, že niebrž niekoľvek – a zúrim.

Nedokážem z tej slučky von. Najbližší ťah je už len hodiť sa o zem a vrieskať “prečo sa to deje akurát mne?!”

😳

Tak to nie! Tak hlboko som ešte neklesla! Zachytávam posledný zvyšok svojho rozumu a rozhodujem sa ísť vec vyriešiť. Okamžite.

Moja energia ešte stále v druhom suteréne, na šamanské cesty nemám, tak sa rozhodujem kyvadlovať. Beriem kyvadlo. Napodiv, okamžite sa rozbieha. Kto je?

RA. Čiže Otec, ako ho poznáte z mojich channelingov, alebo v najnovšej verzii znova Starý muž. (So všetkou odbojnosťou, ktorú do toho dokážem vložiť. Mňa si len tak odpojovať nikto nebude! 👿 😆 )

Tak sa ho pýtam na príčiny toho, prečo tak divne reagujem. Ťažká robota, keď musíte otázky formulovať ako áno/nie a na dlhšie písanie nemám čas – vonku stojí rozrobený vyvýšený záhon a podľa pocitu z kontaktu má Starý muž náramne veľa času a náramne zhovorčivú náladu. 👿

Tak sa pýtam, či sa zo mňa derie na povrch nejaká stará traumička alebo aká debilina. NIE. Je to niečo zvonka? NIE. Je to niečo vo mne? NIE. Vedeli by sme to urobiť tak, že ja pôjdem montovať a jeho budem počuť v hlave?

NIE.

Tak zoškrabúvam posledné zvyšky svojej trpezlivosti a kladiem znova otázky. Niekedy mi kyvadlo kmitne aj “áno”, aby som nezačala hneď podozrievať, ale v podstate sa nedozvedám nič okrem toho, že sa naozaj správam divne, nie je to nevhodné presvedčenie, nie je to pobyt v blízkosti nevhodnej energie ani zásahy z ich strany, aby ma donútili komunikovať.

Tak spôsobne poďakujem za nič, zbalím kyvadlo a idem montovať záhon. Zúrivá ako predtým a rovnako blbá. 😦

Záhon som zmontovala a pocit z dobre odvedenej roboty a ešte stále fungujúcej hlavy ma preladil na nejakú lepšiu vibráciu. Sadla som si na lavičku vedľa záhona a vychutnávala si prírodu.

A vtedy sa mi sám od seba v hlave ozval Starý muž. Tá zúrivosť, čo ma chytá, nie je ničia vina – je to dopad mojej nízkej energie. Že keby som zasa hovorila s nimi… Nato som spôsobne poďakovala, že ja radšej idem stáť žam žung.

Starý muž doslova povedal “nie si šťastná”, na čo som málo spisovne zavrčala, kam si to svoje “šťastie” môže strčiť a že mne stačí aj tá spokojnosť. Súhlasil, že spokojnosť je dobrá, len že mi chýba to šťastie (ktoré, ak si správne pamätám, bolo nasledované vždy prepadom do “nešťastia”). Že sa nasilu udržiavam v spokojnosti a potláčam vnem toho, že mi chýba “šťastie” – a to že ma stojí energiu a keď to robím dlhšie, potom energeticky spadnem do nevraživosti.

Tak dobre. Hádať sa s ním nebudem; pravdepodobne má pravdu. Keď som bola odpojená, celá moja energia išla do toho, aby som sa udržiavala vnútorne v pohode a nerozprávala si vôbec nič o tom, čo nastalo. “Spokojnosť” sa stala mojím zlatým teľaťom. A hoci sa už viem aj tešiť (a niekedy, keď som celkom nezodpovedná, tak sa tešievam), ešte stále si pamätám, ako kyvadlo vždy prekmitne do protikladu – a nasilu sa brzdím. Viem si to racionálne zdôvodniť, ale to dieťa vovnútri to asi cíti ako príkorie a zrejme sa kedy-tedy preto hádže o zem.

Potrebujem techniku, ako mu zavrieť hubu. Nie Otcovi, ale tomu vnútornému dieťaťu. 😛 A možno aj Otcovi – čo ja viem.

P.S.: Komunikácia zo strany Starého muža sa nezastavila na vysvetlení. Ešte sa ma pokúšal aj vychovávať a navodiť do stavu, že začnem komunikovať… Rozprával si, rozprával, a ja som si povedala “nemusím počuť všetko, čo hovorí” (vďaka STS za pesničku Großvater 😉 ) a nereagovala som, až sa ozval: “Prečo nereaguješ?” A vysvetlil mi, že na to, aby on hovoril, potrebuje akúkoľvek reakciu z mojej strany.

Ale keď mňa to jeho vychovávanie tak strašne nezaujíma… 😉