Cez víkend som si užívala svoj minibazénik pre jednu osobu a hodne múch, niektoré z toho už nožičkami nahor… No, aby som neznela tak dementne ako nemenovaný súčasný americký prezident 😉 – užívala som si bazén.
Bazén je pre mňa miesto absolútneho uvoľnenia – a súčasne miesto, kedy sa na mňa možno najľahšie napojiť. V posledných dvoch týždňoch tu tie pokusy boli a rada by som ich obmedzila, tak keď som vliezla do vody, napojila som sa na vodu a „kanál obsadený“ 😛 .
Začala som plávať. Môj vzťah k vode je značne rozporuplný – kým mi siaha tak po plecia, milujem ju a užívam si ju; keď je jej viac, trasiem sa strachom a zdrhám. 😉 Tak som si začala plávať, vnímala som, ako sa namáham a ako ma voda nesie a poďakovala som jej za to, že ma nesie a že mi súčasne umožňuje trénovať telo, keď prekonávam zemskú príťažlivosť a predieram sa na druhú stranu bazéna.
Voda odpovedala: „Nesiľ to. Proste len dýchaj. Nezabúdaj dýchať.“
Vtedy som si uvedomila jednu chybu, čo robím – tým, že sa bojím vody a neviem poriadne plávať, keď sa pustím plávať, podvedome zadržiavam dych.
A to potom to plávanie vyzerá ako boj o život.
„Dýchaj,“ prikazovala stále voda.
Tak som sa sústredila na nádychy s výdychmi – a odrazu to šlo oveľa ľahšie. Nie že by som netrénovala telo (no skúste plávať, keď máte jednu ruku od ramena nepoužiteľnú), ale nezápasila som. 🙂
Niekedy potrebujete vodu, aby vám povedala, že nemáte zabúdať dýchať. 🙂
Pridaj komentár