Ďalší z článkov Laury Rose Gatleyovej, ktorý sa týka aj priamo channelingu:
Mnoho ľudí si myslí, že ich intuícia utíchla. Väčšinou to tak nie je.
Skutočným problémom často býva, že telo sa necíti dostatočne bezpečne na to, aby načúvalo.
Keď v sebe nosíme strach, preťaženie, smútok alebo vyčerpanie, naša pozornosť sa upriamuje na prežitie. Nie preto, že sme stratili spojenie s Duchom – ale preto, že sa nás náš nervový systém snaží chrániť.
Vystrašený nervový systém nehľadá osvietenie. Hľadá bezpečie.
Mnohých nás učili prekonať strach, emócie, slabosti tela. Ale čo ak cesta nevedie prekonávaním? Čo ak vedie využitím?
Vidím to v práci tak často: Ľudia sa snažia počuť vedenie, zatiaľ čo v sebe držia strachy iných, obavy kolektívu a vlastné staré historky. Duša môže sebaintenzívnejšie hovoriť… len cez ten hluk ju akosi nepočuť.
Výzva nespočíva vo vynucovaní si jasnosti. Je v návrate: k telu, k dychu, k prítomnému okamihu.
K sebe samému.
(Sorry, tu sa rehocem: Poznáte naše knižky série Návrat k sebe? 😉 )
Predtým, ako začneme počuť dušu, často potrebujeme pomôcť telu spomenúť si, že je dostatočne bezpečné počúvať.
Možno to nie je odbočka od prebudenia. Možno to je prebudenie.
Pre mňa to dnes bolo nielen pobavenie, ale súčasne aj istá forma otvorenia sa. Práve dnes mi Starý muž navrhoval, aby som otvorila „zadné vrátka“ – aby som pripustila možnosť úžasného a priaznivého vývoja. Tak som šla a pootvorila som ich. „Nemôžeš ich otvoriť úplne?“ zaprotestoval. „Nemôžem; cítila by som sa ohrozená.“
A potom idem spracovávať článok a narazím na toto. 🙂
Pridaj komentár