Je dôležité pochopiť, ako sú veci prepojené v rámci našej spoločnosti, kultúry, svetonázorov, systémov a hodnôt. Keď rast ekonomického systému závisí od ustavične stúpajúcej spotreby, prirodzene to motivuje ľudí hľadať naplnenie prostredníctvom získavania, dosahovania a spotreby, a nie prostredníctvom zmyslu, vzťahov, účelu a vnútorného rozvoja.
To ešte posilňuje kultúru, ktorá neustále stimuluje túžbu a zároveň ponúka len málo ciest k skutočnej pohode.
Mnohé z neduhov, ktoré zažívame, ako úzkosť, depresia, osamelosť a závislosť, nie sú len individuálne patológie, ale predvídateľné výsledky civilizácie optimalizovanej pre ekonomický rast, nie pre to, aby v nej ľudia prosperovali a cítili sa dobre.
Ak sa na spoločnosť pozeráme takto, vidíme, že vyhojenie si vyžaduje viac než len terapie alebo svojpomocné knižky. Vyžaduje si prehodnotenie stimulov, hodnôt a inštitúcií, ktoré formujú spoločnosť, aby sa rovnakým meradlom úspešnosti ako dnešné spotreba a bohatstvo stali aj prepojenie, múdrosť, komunita a starostlivosť a prostredie, v ktorom žijeme, a o zdroje, ktoré spotrebovávame.
Gabor Maté
Mala som to šťastie, že som vyrastala v časoch, kedy veci neboli. Ak ste niečo chceli, nestačilo ísť do Tuzexu a kúpiť to tam – ani tam veci neboli. Čo ste si zmysleli, museli ste si vyrobiť. Minule som to rozprávala kamarátke; keď som si kúpila prvý magnetofón (taký ten páskový, B42) a chcela som ho ovládať na diaľku, musela som si to diaľkové ovládanie k nemu vyrobiť. Mala som nejakých 11 rokov a nula znalostí z elektriky alebo elektroniky, ale mala som zdravý sedliacky rozum, zapojila som ho a formou pokus-omyl som to nakoniec dala.
Vyzeralo to pod kritiku, ale viete si predstaviť, aká pyšná som na seba i svoj výtvor bola?
No a ja som v tomto príbehu len reprezentant jednej generácie. Celá generácia vyrastala v tom, „poďme robiť veci, poďme robiť niečo, na čo sa dá siahnuť a čo posunie život naším smerom“. Tento prístup mi zostal dodnes. Chceš? -Urob. Funguje? -Výborne! Ako to vyzerá? -Čo ma po tom, kým to funguje?
Postupom času potom začalo byť vecí dostatok. Nie vždy také, aké sme chceli, ale nejaké boli – a my sme sa naučili používať ich tak, aby pokryli našu potrebu. Keď sme začali vydávať časopis, nemala som k dispozícii profesionálny zalamovací program, tak som si z rôznych programov vyskladala niečo, čo mi umožnilo dosahovať to, čo som v hlave mala ako víziu. Nie na 100%, ale 90% stačilo. 😉
Ešte ďalší posun do budúcnosti – vecí začalo byť dostatok, dokonca ste si mohli vyberať a nemuseli ste nič nahrádzať ani prispôsobovať. A začali sa meniť hodnoty. Už to nebolo „chodí ti to?“, ale skôr „akú značku máš a čo navyše to ešte robí?“
Z vedieť urobiť sa pozornosť presunula na mať značku.
A ďalší pokrok bol – ako aj inak – môcť si to dovoliť.
Lenže keď už všetko je k dispozícii a na všetko sa dá (nejako) zarobiť, už človeka nezaujíma „vedieť si niečo urobiť“, ale ho zaujíma zážitok spojený so spotrebou toho, čo si kúpite.
A tu sa začali moje milované hodnoty odchyľovať od hodnôt doby, kultúry, komunity.
Dnes o sebe hovorím, že som dinosaurus. T. Rex (čo bola v mojej mladosti vychytená skupina s veľmi pohľadným frontmanom 😛 ). Mám oproti mladším generáciám obrovskú výhodu – keď sa necítim v pohode alebo sa cítim ukrivdene, idem a urobím si niečo podľa môjho gusta. Škaredé a pozliepané, ale chodivé. A potom to spustím a vytešujem sa a môj splín sa rozplynie, lebo som niekto, kto to zvláda.
Ale keď vás zaujíma vytvorenie a spotrebovanie zážitku, len čo zážitok pominie, potrebujete sa hnať za ďalším. Spotrebovali ste – ale neurobilo to nič (alebo len málo) pre váš vnútorný pocit hodnoty. Nemôžete svoju hodnotu odvíjať od vecí, čo si môže kúpiť každý debil s dostatkom peňazí. Čo potom môže byť pre vás hodnota? Viac – a extrémnejšie?
Preto ma tak oslovil Matého citát. Potrebujeme sa zasa trochu posunúť preč od spotrebovávania zážitkov k vytváraniu niečoho, na čo môžeme byť hrdí, pretože je to len naše a nikto iný to tak vytvoriť nedokáže.
Všetci sa rodíme kreatívni. Možno v nás spoločnosť dnes tú kreativitu veľmi nepodporuje – tak si ju potrebujeme dať sami.
A ja to urobím tak, že som si objednala rastliny, aby som mala z lavičky pekný výhľad. Objednávala som z viacerých zdrojov a spravila som si „sadbový plán“, ako by som to chcela vidieť, až to zakvitne… Pred chvíľkou došiel prvý balík a ja za chvíľku zdrapím svoj „sadbový plán“ a pôjdem vysádzať tak, aby sa medzi ne zmestili ešte ďalšie, čo mi prídu najskôr koncom týždňa.
A potom sa posadím na lavičku a spokojne si budem predstavovať, ako to bude vyzerať, až to bude vyzerať. 🙂
A bude to podľa mojej predstavy a s perspektívou budúceho zážitku každý jeden deň, keď to bude kvitnúť. Až do konca mojich dní alebo kým to nerozrýpem a neposadím tam niečo ďalšie. 🙂
Pridaj komentár