Okolo temnej noci duše som sa už párkrát „obtrela“. Nedávno som sa potkla o obrázok Matta Rydera, ktorý hovorí, ako to vyzerá, keď z nej vyjdete. Celé sa to volá „7 príznakov, že ste prešli skúškou (temnou nocou duše)“ a tu je, čo to hovorí – vrátane mojich postrehov:
1. Nový uhol pohľadu na život: nevnímate už veci „po starom“
Temná noc duše vás donúti zapodievať sa svojimi predpokladmi a hodnoteniami. To, že niečo v živote vezmeme ako „definitívne“, nám súčasne uľahčuje spracovať to. Kým vo vzduchu ešte visí nádej na zmenu, nemáme dôvod prehodnocovať, čo kto urobil a čo sa udialo a ako sme zareagovali a prečo zrovna my.
Len čo však nastúpi pocit „definitívne“, naša optika sa mení. Náš vnútorný telesný strážca sa vynasnaží zo situácie poučiť, aby sa jej nabudúce vyhol alebo ju zvládol s menšími stratami. A my odrazu vylezieme na balkón, odtiaľ sledujeme herca a vidíme všetky jeho nedôslednosti… Už nezáleží na tom, aby sme si uchovávali fasádu, preto sme oveľa objektívnejší.
Keď raz niečo zahliadneme, už to nedokážeme „od-vidieť“.
A náš uhol pohľadu sa naveky posunie.
Posunie sa natoľko, že nám už nedovolí vliezť znova do pôvodnej situácie. Už sme niekto iný.
Z mojej strany: zasa ma kontaktujú anjeli. A ja už nevládzem počúvať. Prepínač v mojej duši sa prehodil z „jój, áno, áno, anjeli!“ na „děkuji, už jsem blil“. Kedysi som ich potrebovala na to, aby som porozumela. Dnes rozumiem – a aj tomu, že bez nich mi je lepšie.
2. Vnútorné ticho: sústavný vnútorný ruch stíchne.
Môžem potvrdiť. Keď mi oznámili, že s nimi už nebudem hovoriť (pozor, volím slová veľmi presne), v tej sekunde som dostala do hlavy ticho. Prestala som si veci komentovať. Prestalo byť zaujímavé, čo je čo a čo čo znamená, pretože všetko bolo odrazu jedno. Fuk.
A ten vnútorný kľud, to ticho, sa postaralo o to, že sa začali meniť priority – a začali odpadávať veci, o ktorých som si dovtedy myslela, že bez nich nemôžem byť.
Spadla som do módu prežitia. Najbližší nádych. Najbližší pohyb. Najbližší deň.
Veľmi mi to pripomemulo obdobie, kedy som dostala diagnózu rakoviny. Prestala som si robiť starosti o budúcnosť. Zavážilo už len tu-a-teraz.
3. Autentickosť: žijete viac podľa svojej pravdy; žiadne masky.
Sedí. V tom vnútornom tichu a s novým uhlom pohľadu padajú masky. Prestáva byť dôležité, nakoľko „elegantne“ veci zvládate, pretože jediný Sudca ste tu vy. Všetci ostatní vidia len zmeny na vašom vystupovaní. U mňa to bolo ešte zľahčené tým, že „všetci ostatní“ boli moje mačky a tie nezaregistrovali žiadne zmeny v stravovaní ani čistení záchodíkov. 🙂
Myslím, že takto nejako vyzerá „sloboda“ – sloboda od samonastolených obmedzení, fasád a výkladných skríň. Môžete byť čokoľvek, čo práve cítite… Pamätáte? Už na tom nezáleží. 🙂
4. Elegantné zvládanie skúšok: údery vás už nezlomia tak, ako doteraz.
Tým, že už na ničom nezáleží (alebo nie až tak), úplne inak pristupujete aj k príkoriam. Nestoja vás toľko námahy, pretože vaša energia sa netriešti medzi príkorie a sebaobraz. Zaujíma vás len výsledok – a keď budete musieť jačať a kliať, aby ste sa k nemu dopracovali, tak budete jačať a kliať. Nezáleží na tom.
Perspektívy sú úplne jasné a jednoznačné. Nijaká extra záťaž – a tak idú veci ľahšie.
Ku koncu zistíte, že keď sa na vás niečo zosype, už sa len zasmejete a poviete si „uvidím, čo z toho vylezie“. Strácate nutkanie odplatiť sa svetu za to, že vám poslal zasa nejakú hovadinu na riešenie.
Proste riešite.
5. Porozumenie a služba: vaša bolesť sa stáva palivom pre pozdvihnutie iných.
Tuto sa nechytám. Môj fokus bol vždy primárne na mne, nie na službe iným. Tak som si ošetrovala svoje vlastné veci – a zatiaľ sa mi to oplatilo. Ak iní vedia moje zážitky premeniť na palivo pre seba a pozdvihnúť sa, o to lepšie. Nie je to moja úloha. Mexický slimák.
Ale jedno som predsa len spozorovala: inakosť ma už až tak nevytáča. Keď natrafím na niekoho, kto žije podľa úplne odlišných hodnôt alebo priamo proti mojim hodnotám, poviem si len staré „s čem i pozdravľáju“, teda niečo v zmysle „rob si, ako myslíš; uvidíme, čo z toho vylezie“. 😉
6. Zbavenie sa minulosti: váha starých rán vás už nespútava.
Aj áno, aj nie. Emocionalita skrytá v starých ranách vás už nespútava; na staré rany však nezabúdate. Skresľujú vaše rozhodovanie. Nadobudli ste oblasť života, kde ste sa spálili a „poučili“ 😛 , a dávate si náramný pozor na to, aby ste sa toho poučenia aj držali. Možno to rokmi zoslabne, ale spočiatku to je veľmi prítomné.
7. Akceptovanie neznámeho: prestávate sa dožadovať odpovedí a kráčate s dôverou.
Toto bola pre mňa najprekvapivejšia vec – moja zvedavosť zmizla. Ono asi ťažko zostávate zvedaví, keď vaším heslom je „je to jedno“… U mňa sa to zvrhlo na „neviem, a ani ma to nezaujíma“. Zisťujem odpovede, len ak potrebujem vedieť (napríklad šírka a výška okna, keď chcete dať sieťku proti hmyzu).
Ale inak? Asi závisí od toho, ako ste si nastavili váš najbližší krok. Môj znie „zomrieť“ – a to si už veľa chápania, spoznávania či zvedavosti nevyžaduje. 😉
Ale dôvera? Moja posledná temná noc duše nastala práve vďaka dôvere… takže „děkuji, už jsem blil“.
Radšej budem kráčať s paranoidnou opatrnosťou.
Pridaj komentár