Nedávno som zistila, že existuje výraz pre to, ako som sa väčšinu svojho života cítila. Bola som unmothered. Nezaopatrená.

Dospelé dieťa, ktorého srdcom sa tiahne materinská rana. Hlboká, pracujúca a zdanlivo nemenná. Písala môj život. Tŕň, ktorý neradno chytať. Čierna diera bez dna. Miluj ma, prosím, miluj ma… a aj tak to nebude stačiť.

Myslím, že je čas na rozpravu o plastových bandaskách. Ide to nejak takto: máte päťlitrovú bandasku. To je jej momentálna kapacita. Jej maximum. Viac vám nedá – nemôže. (V mojom svete síce bandasky vedia expandovať, a tak svoju kapacitu zvýšiť, ale veľa bandasiek o tom nevie, a tak neexpandujú.)

Teraz je tam druhá bandaska, ktorá sa potrebuje naplniť. Má k dispozícii len tú prvú. Druhá bandaska má kapacitu desať litrov. Pre svoj optimálny stav potrebuje byť plná. Päťlitrová bandaska jej to neumožní – nemá ako. Nie je to ničia vina, je to proste bandasková situácia, ktorá sa poskladala takto. Druhá bandaska má možnosť naučiť sa dočapovať sa (alebo si 😉 ) sama. (Ak je treba, podľa vhodnosti dosaďte matka za bandaska, dieťa za druhá bandaska, a litre za materinskú lásku.)

Mám dojem, že psychológia, ezoterika a ba aj náboženstvá sa zhodnú na tom, že matka a vzťah k nej zásadne ovplyvňujú náš ‘osobnostný make-up’ – naše programy a presvedčenia. Niektoré sú nám prospešné, niektoré menej.  A v niektorých prípadoch je materinská rana matky natoľko hlboká a akútna, že naberie patologické črty a rozmery. Vlastné zranenie si pýta pozornosť a podmieňuje správanie. A ako to niekedy býva, zranení ľudia zráňajú ľudí.

Neprítomná matka

Neprítomná matka je tá, ktorá nie je ‘tu’ pre potreby svojho dieťaťa. Možno odišla na iný svet. Možno odišla do iného mesta. Možno je fyzicky stále tu, ale je neprítomná duchom, alebo neprítomná v role matky.

Schopnosť matky zrkadliť (prečítať a opätovať) svoje dieťa, je potrebná k vývinu (zdravej) predstavy o sebe. Ak z akéhokoľvek dôvodu toto opätovanie chýba, v dospelosti sa prejavuje aj nevyvinutým zmyslom pre vlastnú identitu, potreby, a ťažkosťami pri stanovovaní si hraníc.*

Niekedy je matka schopná prejavov lásky najmä v hmotnej forme – strecha nad hlavou, bielizeň čistá, jedlo navarené – ale chýba emocionálna interakcia. Citové prepojenie. Ako sa hovorieva, nie len z chleba je človek živý… Táto (citová) neprítomnosť je spravidla neúmyselná – každý dáva toľko a takým spôsobom, akým je práve schopný.

Do inej roviny sa dostávame úmyselnou citovou neprítomnosťou – kedy matka opakovane dieťaťu odoberá a zneprístupňuje svoju lásku a pozornosť. Vedomé odopretie materinskej lásky a pozornosti, najmä v ranom veku, sa považuje za druh citového zneužívania. (Tiež si nemyslím, že je to vhodný reakčný alebo výchovný program ani neskôr.) Príbeh, ktorý píše, je príbehom nehodného dieťaťa a podmienenej lásky. Neviditeľného dieťaťa. Dieťaťa, na ktorom nezáleží. Dieťaťa, ktoré lásku hľadá a nenachádza.

Uvádza sa, že deti Neprítomných matiek sa skoro a rýchlo naučia, že o nich postarané nebude, ak sa o seba nepostarajú sami. Pochopia, že sú odkázané sami na seba – že pre ne nijaký bezpečný prístav nejestvuje. Vedieť sa o seba postarať je istotne prínosné. Avšak na to, aby som sa o seba postarala, potrebujem najprv vedieť, že som tej starostlivosti hodná…čo nie je zrovna príbeh detí Neprítomnej matky.

Tieto deti vedia až príliš dobre, čo je to utiekať sa do vlastného sveta. Ak je na tom niečo dobré, tak ten vnútorný svet. Môže síce so sebou niesť riziko izolácie od ľudí, čo všeobecne nebýva zrovna ‘zvyšovač pocitu šťastia’ – ale mať vytvorený a zmapovaný (priateľský) vnútorný svet považujem za kvalitu života zvyšujúcu zručnosť.

*Niekedy je potrebné začať stanovením si istých hraníc (vrátane prerušenia kontaktu), aby vznikol priestor, ktorý umožní posun. Niekedy stačí upriamiť pozornosť na rany a vytvoriť im priestor.  Každopádne, potom v istom bode už nebude nutné žiadne hranice vytyčovať – pretože vyvstanú automaticky, ako dôsledok toho procesu. Budete vedieť čo potrebujete, čoho ste hodní, a čo si do príbehu vpustíte a čo nie. Nebude sa treba biť, lebo sa už nebude za čo biť.

Panovačná matka

Niekedy velí a panuje. Niekedy robí a ‘miluje’ až do udusenia. (Uvodzovky sú tu nie preto, lebo spochybňujem jej lásku – spochybňujem koncept, že sa jedná o lásku, pokiaľ nie je slobodná.) Kľúčovým slovom je kontrola. Nesloboda. V jej svete je matkina vôľa nadradená vôli dieťaťa.

Často sú to deti, ktoré sa starajú o citové potreby matky tým, že sa ich naučia rozpoznávať a napĺňať…a považovať za prednejšie než tie vlastné. Myslím, že nie je treba písať, ako to pre dieťa nie je zrovna extra zdravé. Ale aj týmto deťom ponúka život šikovnú zručnosť v podobe kyslého citróna (obaleného klincami) – naučia sa precízne a okamžite čítať druhých. Ak sa človek empatom nerodí, ale stáva, deti Panovačných a Útočiacich matiek to majú v malíčku. Je to však zručnosť, ktorou treba vedieť narábať- cítiť všetko všetkých bez regulácie vyčerpáva.

Deti Panovačných matiek môžu pociťovať ťažkosti pri určovaní a komunikácii svojich potrieb. Aj keď neskôr odrazu nemusia spĺňať jej predstavy – netušia, aké predstavy spĺňať, pretože vlastné nemajú a nenaučili ich, ako si ich vytvoriť.  (Môže to znieť prehnane, ale toto dôverne poznám. Najlepšie je, že bola doba, kedy som úprimne verila, že to nie je môj prípad. Potom som niektoré dohody odstalkovala, odrazu bola istým spôsobom nepoznane ‘slobodná’ …a na dva roky v depresii, pretože bez matkiných predstáv o mojom živote proti ktorým by sa dalo búriť, a bez predstáv o živote mojej výkladnej skrine som zrazu nevedela, kto som a čo vlastne potrebujem.)

Do Panovačnej matky sa môže prehupnúť aj klasická, dobre mieniaca ‘helikoptérová matka’. No na druhej strane spektra sú patológie – matka pohltená vlastnou ranou do tej miery, že hraničí s narcizmom, hraničnou poruchou osobnosti a zodpovedajúcim konaním – ale o tých až nabudúce.

Útočiaca matka

Útočiaca matka je taktiež Neprítomná matka – chýba jej dôverná, ochranná a citová funkcia. Je úplne jedno, čo spravíte – nikdy to nebude stačiť. Vždy ste príliš toto alebo tamto, alebo nie ste dostatočne hento. Jednoducho nevyhovujete.

Útočiace matky útočia rôzne. Fyzicky. Verbálne. Niektoré otvorene zastrašujú a kričia, niektoré útok ‘predávajú’ ako starostlivosť a ten najlepší úmysel. Či už je agresia otvorená alebo pasívna, často máva formu neutíchajúcej a znevažujúcej kritiky. Niektoré žiarlia, niektoré nenávidia, niektoré odmietajú. No všetky projektujú vlastnú bolesť, vlastnú materinskú ranu na svoje deti.

Útočiace matky útočia na samé jadro bytia – rana vzniká tým, že dieťa nezíska pocit, že ako bytosť vyhovuje. Že je bezpodmienečne prijímané a milované. Namiesto toho prijme dohodu, ktorej ho naučili – že je defektné.

Zrodí sa hanba. Čo spraví zahanbené dieťa? Skryje ju….a niekedy ju bude skrývať po celý svoj život. (Heslo: výkladná skriňa.) Stratí svoj hlas. Stratí svoju spontánnu radosť. Naučí sa, že mať potreby je nebezpečné. Že byť samé sebou je neželané. Tak prestane, aby prežilo. Pretože je neschopné napĺňať svoje fyzické a emocionálne potreby, je závislé na svojej matke.

Taktiež sa zrodí strach. Buď žijete v tom, že viete, že útok príde, alebo naopak – žijete v neustálej neistote, či a kedy útok príde. Jedno viete naisto. Príde.

Zrodí sa bezmocnosť- pretože brániť sa nemáte ako. Ako sa už len ubránite voči tomu, kto vám dal život, a je aktuálne jediným zdrojom ďalšieho prežitia? Ako dieťa Útočiacej matky si myslím, že máme istú formu Štokholmského syndrómu* – milujeme svojho trýzniteľa.

(*’Štokholmský syndróm sa môže označovať ako traumatické spojenie, ktoré opisuje silnú citovú väzbu medzi dvomi osobami, kde jedna z nich prerušovane napáda druhú. Toto tvrdenie naznačuje, že samotné spojenie je ľudská odpoveď na traumu spojenú s postavením obete. Schvaľovanie skutkov páchateľa je jedna z možností, ako ľudské ego chráni samé seba. V tom prípade, ak obeť uverí na rovnaké hodnoty ako agresor, myseľ ho odmieta brať ako hrozbu.’ Wikipedia.)

Tiež som časom objavila skrytý, ale mocný vzorec. Podotýkam, že nie mentálny – bol to pocit, ktorý sa mi podarilo dostalkovať do slov. Ten rečie, že: Kto by už len miloval niekoho, koho nemilovala vlastná matka. Tá, ktorá by na to dokonca biologicky mala byť naprogramovaná. A áno, uvedomujem si ten bolestný rozdiel medzi mojim mentálnym presvedčením, že každá matka miluje svoje dieťa, a týmto pocitom tela. Možno presne o to ide. Že síce viem, že ma matka milovala – a to najlepšie, ako vedela – no zároveň viem, že to mne ako dieťaťu nestačilo na to, cítiť sa milovaná. Bandasková situácia.

Tento vzorec má aj šikovnú sesternicu: Keď mi ubližuje ten, kto by ma mal chrániť, musí byť zákonite v poriadku, že si nechám ubližovať.

To vie potom vyzerať ako sebapohŕdanie. Nesebaláska. Zneužívanie substancií, poruchy prijímania potravy, rezanie, pálenie a iné. Hanba za svoju existenciu a vrodenú ‘nedokonalosť‘ je silný, deštrukčný príbeh. Je to rana, ktorá sa tiahne až do jadra toho, kým ste. Kedy viete, ako to je. Že ste pokazení. Defektní. Že si v skutočnosti dobré nezaslúžite.

Rôzne terapie a metódy na zmenu vnútorného monológu a presvedčení zaberajú, ale je to beh na dlhé, dlhé trate. Nakreslím desať vision boardov, prehrám každým večerom nahrávku, ako som stelesnenie lásky, môj vnútorný monológ je ako šikovný vlčiak na môj povel… O svoje vnútorné dieťa sa starám. Keď mám silu a možnosť prístupu k môjmu zraneniu, využívam ich. V dni, keď to bolí, som na seba láskavá. Niekedy bolesť potrebujem iba nechať prejsť, niekedy rozpráva a ja počúvam. Niekedy ju potrebujem vyjadriť, a tak tancujem (robím pohyby), spievam (kričím a vydávam zvuky) alebo udieram do bubna. O tom všetkom sa ešte porozprávame.

Pomáha to. Je to oveľa lepšie. Je možné znovunastoliť to, čo sa javilo byť naveky stratené. (Alebo ako som to minule niekde prečítala, ‘I wouldn’t say I’m super successful but I’m not on meth so there’s that.’ 😉 )

(Foto: Jaime Ibarra)