Neľútostnosť bojovníka

Už som spomínala, že mám problém so slovenskými toltékmi, hlavne tými, čo sa hlásia k maresovcom. Tí, ktorých poznám, totiž prejavujú živo tendenciu vykladať si “neľútostnosť bojovníka” (často aj “bezcitnosť”) ako bezohľadné zdieranie ostatných svojimi verbálnymi výlučkami typu “ja som si povedala, ako som cítila, a čo si s tým urobíš ty, to už je tvoj problém.” Vždy je niečo problém niekoho iného. Vždy je niekto menejcenný alebo, keď má svoju hodnotu, tak len preto, že to daný “tolték” schválil… Akosi si neviem spomenúť na jednu jedinú pasáž z Castanedu, kde by sa don Juan bol zachoval podobným spôsobom. Niekedy dosť šokoval svojich žiakov, ale to boli žiaci, ktorí si ho vybrali, a nie náhodní okoloidúci

Takže mi prišlo len vhod, keď som na blogu Female Warrior vyhrabala článok o bezcitnosti bojovníka.

Dilemou človeka je, že síce cíti v sebe svoje skryté zdroje, ale netrúfa si použiť ich. Preto bojovníci vravia, že pliagou ľudstva je jeho kmitanie medzi vlastnou hlúposťaou a vlastnou ignoranciou. Ľudstvo teraz viac ako kedykoľvek predtým potrebuje získať nové predstavy, ktoré sa týkajú výlučne jeho vnútorného sveta – šamanské predstavy, nie sociálne predstavy, predstavy týkajúce sa človeka čeliaceho nepoznanému, čeliaceho svojej vlastnej smrti. Teraz viac ako kedykoľvek predtým sa potrebuje naučiť tajomstvá kotviaceho bodu. — don Juan

Tento citát hovorí o fixácii kotviaceho bodu Zeme. Táto fixácia je ľudstvom zostavená predstava, ktorá nám hovorí, že na Zemi existuje len jeden jediný príbeh, že sa tu dá žiť len jedným spôsobom a kým nedokážeme týmto jediným spôsobom žiť, budeme sa musieť zdokonaľovať tak dlho, až to dokážeme. Síce existuje niekoľko spôsobov, ako to dokázať, ale vždy sa to točí okolo konformizmu a nastavenia sa na systém presvedčení, založený na autorite, kontrole a konzume.

Tak čo teraz? Ako posunúť kotviaci bod Zeme? Bojovníci vedomia a slobody musia byť neľútostní. Neľútostnosť je prvým princípom bosoráctva, jeho základnou premisou. Každý posun kotviaceho bodu znamená pohyb preč od prílišného zapodievania sa jednotlivcom. Pre bojovníka sa neľútostnosť nerovná krutosti. Neľútostnosť je opak sebaľútosti alebo sebadôležitosti. Neľútostnosť je triezvosť; schopnosť konať spôsobom, ktorý je neovplyvnený emóciami, vnímavý, rozpoznávajúci a rozhodný. Idem uviesť niekoľko vynikajúcich citátov, pretože to neviem povedať lepšie.

Castaneda: The Active Side of Infinity

Bosoráci sú skalopevne presvedčení, že ak posunieme náš kotviaci bod z jeho obvyklej pozície, dosiahneme stav, ktorý sa dá označiť ako neľútostnosť. Bosoráci vďaka svojim praktickým skúsenostiam vedia, že len čo sa kotviaci bod posunie, sebadôležitosť sa zrúti. Bez obvyklej pozície kotviaceho bodu nedokážeme viac udržať svoj sebaobraz. A bez toho obrovského sústreďovania sa na sebaobraz strácame našu sebaľútosť a s ňou aj sebadôležitosť. A preto bosoráci majú pravdu, keď hovoria, že sebadôležitosť je len maskovaná sebaľútosť.

Takže ste bojovník, ktorému sa už podarilo dosť podstatne posunúť svoj kotviaci bod. Možno už žijete spôsobom, ktorý bráni tomu, aby sa váš kotviaci bod ešte na niečom fixoval, a intenzívne reakpitulujete súčasné okamihy a žijete svoj život v úžase, kráse a radosti. Dosiahli ste bod, ktorý vám umožnil prestať žiť svojim pôvodným spôsobom. Stratili ste ľudskú formu a to vám dalo slobodu rozpamätať sa na svoje skutočné ja. A teraz, viac ako kedykoľvek predtým, zažívate, čo znamená byť sám sebou, celkom autentický. Ak ste sa dostali až sem, značí to, že váš kotviaci bod sa nachádza v mieste ne-ľútosti (place of no-pity).

Castaneda: The Active Side of InfinityTento úzky okraj vedomia je jadrom sebareflexie, kde je človek natrvalo uväznený. Predátori tým, že podporujú našu sebareflexiu, čo je vlastne jediný bod vedomia, ktorý nám ešte ostal, vytvárajú záblesky vedomia, ktoré dravo, neľútostne konzumujú. Dávajú nám pochabé problémy, ktoré zapríčiňujú vzbĺknutie zábleskov vedomia a týmto spôsobom nás udržiavajú nažive, aby sa mohli kŕmiť zábleskami vedomia z našich pseudostarostí. Neexistuje nič, čo s tým ty alebo ja môžeme urobiť. Môžeme sa len zdisciplinovať do stavu, kedy sa nás už nedotknú. Ako možno od ostatných ľudí žiadať takú tvrdú disciplínu? Budú ťa zosmiešňovať a posmievať sa ti a tí agresívnejší z teba vytlčú dušu. A nie ani tak preto, že by tomu neverili. V hĺbke každej ľudskej bytosti je inštinktívna starodávana vedomosť o tom, že predátor existuje.

Keď sa kotviaci bod posunie a dosiahne miesto ne-ľútosti, pozícia racionality a bežného rozumu sa oslabuje. Je to výborné, pretože rozum sa nahrádza intuíciou, čistým vedením pomocou napojenia na tiché poznanie.

13 thoughts on “Neľútostnosť bojovníka

  1. Helar, všetko toto dole okrem prvého odseku sú fakty, takže toto, čo budem písať k tomu nepatrí.

    Všimla si si, že na sebe a svojich presvedčeniach dosť lpieš ? Pozri si prvý odsek. Hovoríš tam, že ti vadia … prečo ti vadia … – to je prvá polovica odseku. Potom sa to už uplne zvrhne na tvoje interpretácie, to s menej cennosťou atd.

    Vieš prečo sa Don Juan nesprával ako oni ? Pretože Don Juan mal dar múdrosti. Nechcem nijak očiernovať Castanedu, Maresa a aj tychto našich … ale pri nich je to dosť diskutabilne.

    Don Juan vedel/cítil , čo, kedy, kde a ako povedať. Okrem toho ak sa nemýlim neviem o tom, že by Don Juan niekedy spomínal svojho učitela.

    O čom to hovorí ? Juan mal svoju vieru, vedenie a hovoril o nej. Nevisel na niekoho viere. Ako Castaneda, ako Mares… V tom je rozdiel a tu vidím podobnosť aj u teba.
    Prečo furt hovoria o tom čo kto povedal a nie o tom čo povedal ? 🙂 Toto je presvedčovacia metoda. Pretože niekto niečo povedal, tak to mnohí prijmú ako pravdu…

    A takto aj presvedčíš svoje vnutro… pochybuješ a ? “Muselo to tak byť, ved to povedal Don Juan a aký on bol múdry a čo všetko vedel …” – vnutorny monolog. A ja sa pýtam kde je samostatnosť ? Kde je originalita ? Ak ide každý svojou vlastnou cestou, prečo vy chcete tú toltécku ?

    Polemizovanie o tom, kto je toltek a kto nie je somarina … Aky to ma zmysel ? jedine ak si chceš postaviť niekoho vo svojom rebričku hodnôt na určitú uroven.

    Vieš o čom hovorí celý tento článok ? O tom, že sama sebou si nie si istá. A slovenský toltéci sú v rozpore s tym, čomu by si chcela veriť, ale nevieš v sebe nájsť presvedčenie, tak sa snažíš podvedome sa presvedčiť. Nájdeš si úryvky, kt. po tvojom preinterpretovani popieraju to, že maju pravdu ti problemovi a potvrdzuju to, že máš pravdu ty. Dáš to ešte do článku, aby si o tom presvedčila aj iných ludí spolu so sebou…

    A kde je piata dohoda ? Kde je to pochybovanie, ten skeptizmus ? Ok, pochybuješ o iných, ale kde je to pochybovanie o sebe ? – Toto už je tiež unášanie parazita, skrýva sa za isté činnosti, aby to vyzeralo, že je všetko ok , ale nie je …

    A ja sa asi budem musieť stiahnuť do uzadia, neviem akym smerom sa to ubera a či to zvladam. Toto hore, môžeš brať ako moju interpretaciu, lebo to tak aj je, ale ked sa na to pozrieš z nadhladu, uvidíš, že to dáva zmysel.

    Like

    • SD,

      len ti dávam správu, že som čítala. Nerozumiem, prečo si napísal, čo si napísal (teda tvoj motív) a momentálne nemám ani kapacitu rozmýšľať o čomkoľvek.

      Zaregistrovala som tvoj mierne rozladený tón. Ak odo mňa očakávaš nejakú špeciálnu reakciu, prosím, napíš mi, akú. Takto sama od seba reagovať momentálne neviem.

      Like

      • OK… Keď neočakávaš nič, tak predpokladám, že ti nič nevadí. Potom ti nebude vadiť ani to, že si volím nereagovať.

        Ale potom mi zas vzniká otázka: ak ti nič nevadí, prečo si sa zdržiaval komentárom?

        Like

      • nuž nemyslim, že je to tak … aspon u mna nie … vadi mi par veci, kt. som spísal v tom dlhom komentari, ale neočakávam, že sa to tým zmení, len som to potreboval pustiť von 😀

        Like

      • SD,

        pred chvíľkou som odoslala robotu a tak som si prečítala, čo si napísal. Ešte stále neviem presne, čo si mal na mysli, a nerada sa dohadujem… Píšeš, že som si sebou neistá. Istotne… a čo čakáš? Som zaprisahaný ateista, ktorý hovorí s anjelmi. Potrebuješ viac? Okrem toho si až bolestivo uvedomujem, že nemám patent na pravdu, a snažím sa dostať sa k nej tak blízko, ako to len ide – a porovnávanie svojho pohľadu s pohľadmi iných a pochopenie toho rozdielu je jedna z ciest. Možno jediná, ktorú poznám.

        Možno pochopenie nie je tak dôležité pre teba ako pre mňa. To je to, kvôli čomu som na svete. Nie vzostup; kašlem na vzostup! Ale ak sa nedá pochopiť inak než vzostupovaním, tak sa bude trebárs aj vzostupovať.

        Trochu ma uráža, že si myslíš, že potrebujem nejakú modlu, aby som sa jej mohla držať… 😛 Myslím, že celá moja cesta svedčí o opaku: držím sa toho, čo momentálne považujem za múdre. No a toto toltécke hocičo mi dáva v svetle mojich vlastných skúseností momentálne najväčší zmysel. Ale neberiem ho plne; neberiem tú paranoiu za castanedovským videním sveta. Možno je opodstatnená, ale ja sa jej nezúčastním – a ak na to “zařvem”, bola to moja vec. 🙂

        No a to, že by som slovenským toltékom mohla uveriť… 🙂 Nemaj boja. Nemohla. 🙂

        Ale súčasne som spozorovala jedno: ak si rozčarovaný z môjho správania, tak preto, že si si o mne vytvoril istú predstavu a tú nenapĺňam. SD, tá predstava je fajn, ale je platná len pre “tvoj príbeh” (Ruizovými slovami). V mojom príbehu môžem byť niekto celkom iný. Ak teda nenapĺňam tvoje očakávania, nemá význam ma presviedčať, že ich naplniť mám, pretože keby som ich v svojom príbehu cítila potrebu naplniť, nemusí ma na to nikto upozorňovať a hrabem sa za nimi sama. To, aká som, je pre mňa momentálne “ekologické”, cítim sa tak dobre a necítim potrebu to meniť. Možno ty vidíš, že by som mohla byť viac – áno, ale v TVOJOM príbehu… pretože v svojom vlastnom som presne to, čo momentálne chcem a dokážem byť. 🙂

        Ak je moja dnešná podoba pre teba neakceptovateľná, je to len otázka tvojej voľby. Možno som ti dala už všetko, čo si odo mňa mohol dostať, a je na čase pobrať sa ďalej. Moja cesta nemusí byť vhodná pre teba, ale aj tak som rada, že si ten kúsok po nej šiel so mnou. 🙂

        Like

  2. Neviem prečo ale z článku nemám dobrý pocit. Akoby bol suchý. Nepodáva riešenie len je to také tláchanie do vetra. Až na úplne poslednú vetu :D.

    Like

  3. Hm, ľudkovia 😀
    A mne zas po prečítaní napadlo, že som dnes stupila o krôčik inam. Neviem, či ďalej, ale inam. Tie isté pocity ako pri tomto citáte (Dva články dozadu) : “A hovorím ti: Keď niekto odchádza, niekto zostáva. Bod, ktorým človek prešiel, už nie je prázdny. Jediné prázdne miesto je také, ktoré je miestom ľudskej osamelosti – miesto, ktorým nikto neprešiel. — César Vallejo”
    Neviem tie pocity dať do slov, ale viem, že strach nemám…

    Like

  4. hmm, ten kotviaci bod mi pripomína D. Melchizedeka. vidím paralely, aj odlišnosti (možno je to len odlišnou interpretáciou toho istého? – že myslia na to isté, len to inak vnímajú a opisujú). najviac sa to asi podobá v tom, že keď posunieme svoj kotviaci bod, úplne padne náš dovtedajší obraz o sebe samom. len posledný citát mi nesedí, neviem to vlastne ani pochopiť, asi to nie je pre mňa 😀

    ešte nerozumiem presne, prečo by bojovník mal posúvať kotviaci bod Zeme. myslím si, že keď bojovník posunie svoj KB, zrejme tým ovplyvní automaticky aj KB Zeme. a keď tak spraví dostatočný počet bojovníkov, “vyhodia” KB Zeme úplne (?) 🙂 či som zasa mimo misu? 😀

    Like

    • Boobak,

      ad kotviaci bod Zeme… Ruizovci tomu hovoria “sen planéty”, teda systém presvedčení a interpretácií, ktoré si vytvorila spoločnosť a ktoré učí každý svoj nový prírastok. Pohnúť kotviacim bodom Zeme vnímam ako ovplyvňovať interpretácie, ktoré sú do detí vychovávané. Myslím, že to sa práve deje… Kedysi to boli len určité náboženstvá, dnes už má človek na výber z veľkého množstva rôznych ciest a cestičiek… nie je zafixovaný na jednu jedinú “realitu” (Ježiš, Alah, Krišna, Lenin 😛 ) a tak kotviaci bod Zeme začína fluktuovať. Aspoň toto je moja predstava.

      Ten posledný citát – tým máš na mysli sebareflexiu? Vieš, keď sa príliš zaoberáme sebou samými a naším vnútrom, stávame sa náramne dôležití – my, naše názory, naše predstavy. Skúmanie seba samého je jediný nástroj, ktorý na nás Parazit má – písal o tom Lujan Matus a nazval to svtlom uzatvoreným do zrkadlovej krabičky, kde jediné svetlo, ktoré vnímaš, si ty sama. To je aj tá donjuanovská bublika so zrkadlovými stenami. Píšem z netbooku, takže sa mi nevkladajú ľahko odkazy, ale skúsim… Tá zrkadlová krabička je tu: https://eprakone.wordpress.com/2010/10/03/ako-nase-vedomie-stratilo-svoje-schopnosti/ , tá donjuanovská bublinová teória je tu: https://eprakone.wordpress.com/2010/09/10/tak-ako-je-to-s-tymi-zrkadlami/

      Like

  5. ďakujeeeem za vysvetlenie 🙂

    pri čítaní prvého odstavca mi napadlo, že by to mohlo mať súvislosť s prechodom do 4.d. (?) … napadlo mi to podrobnejšie, ale medzitým som čítala link(y) a stihla zabudnúť 😀 … bolo tam aj čosi s Ruizovou 5. dohodou – keď budeme stále o všetkom trochu pochybovať, brať to s rezervou, byť otvorení iným možnostiam, tak vlastne akokeby sme odfixovávali ten náš kotviaci bod, nie? btw, druhý link mi nejde.

    zrkadlová krabička mi pripomína odpojenie duše od Zdroja, svojej podstaty. čím viac sa oddelenie prehlbuje, tým horšie. cieľom je nájsť opätovné spojenie (?) a vidieť seba vo všetkých a všetkom naokolo + všetko a všetkých v sebe samom 🙂 čiže vnímať všetky lúče dohromady (nielen svoje spektrum v krabičke s pootvoreným viečkom 😉 ), aj tie vonku 🙂

    už mám tuším priveľa informácií naraz dnes večer, ťažko sa mi to prežúva 😀

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s