“Bosoráci demaskovali sebadôležitosť a zistili, že to je len sebaľútosť prezlečená za niečo iné. Neznie to ako možné, ale je to tak. Sebaľútosť je skutočný nepriateľ a hlavný zdroj našej biedy. Keby sa do istej miery neľutoval, nemohol by byť človek taký sebadôležitý (sebastredný) ako je. Avšak len čo sa zapojí sila sebadôležitosti, získava svoj vlastný hybný moment. A práve táto zdanlivo nezávislá povaha sebadôležitosti jej dáva jej falošný pocit hodnoty. Čítať ďalej
Mark Cloudfoot:
Ľudská forma je ľudská forma, pretože berie sama seba tak vážne. A väčšina ľudí sa drží ľudskej formy, pretože jej kúpili tú potrebu byť seriózni. Byť seriózny ničí našu fluiditu. Udržiava energiu v nehybnosti a podporuje sebadôležitosť, sebaľútosť a sebasabotáž. Nauč sa smiať sám na sebe. Ak to zvládneš, ešte vždy si môžeš udržať svoj potrebný životný štýl a byť pritom súčasne energetický fluidný. Nauč sa rozpoznávať sebadôležitosť, sebaľútosť a sebasabotáž, keď zdvihnú svoje ohavné hlaviská. A keď ich rozpoznáš, nauč sa od srdca zasmiať na tom, ako vážne preberáš ich masky. Sú aj lepšie masky na nosenie, ktoré možno brať naozaj vážne. Tie, ktoré nasmerujú tvoj život produktívnejším smerom.
“Pre mňa bol nagual Elias ako závan sviežeho vzduchu. Trpezlivo mi všetko vysvetľoval. Podobne ako ja vysvetľujem teraz tebe, ale s trošičku viac čohosi. Nenazval by som to súcitom, ale skôr empatiou. Bojovníci sú neschopní cítiť súcit, pretože už neľutujú sami seba. Bez hnacej sily sebaľútosti stráca súcit zmysel.” — don Juan
(To me the nagual Elias was like a breath of fresh air. He would patiently explain everything to me. Very much as I explain things to you, but perhaps with a bit more of something. I wouldn’t call it compassion, but rather, empathy. Warriors are incapable of feeling compassion because they no longer feel sorry for themselves. Without the driving force of self-pity, compassion is meaningless.)
V skupine študentov Carlosa Castanedu som sa dnes vytešila z konverzácie. Niekto sa tam ozval, že by potreboval ľudskými slovami a polopatisticky vysvetliť, čo to ten stalking vlastne je. Pamätám si, ako som k tomu dlho iterovala ja sama a teraz tam kočka Lydia Desai hodila definíciu, že si ju hneď prenášam sem 🙂 :
V prvej pozornosti (=naša denná realita) by stalking znamenal sledovať sa objektívne ako nezúčastnený pozorovateľ… odhaliť svoje silné a slabé stránky a neutralizovať ich, aby si získal mal prístup k svojim reakciám na situácie a ľudí v tvojom živote a získal maximum z každej situácie miesto toho, aby si v nej bol obeť alebo páchateľ/Sudca (sebaľútosť a sebadôležitosť). Čítať ďalej
Na blogu Cesta lásky som našla pekný článok v češtine o príznakoch, že strácame vyladenie na svetlo. Keďže článok bolo treba citovať so všetkými pätičkami o autorstve, povedala som si, že to sa mi nechce a radšej ho prerozprávam… 🙂 Takže kto chcete orídžo, bežte sa pozrieť na blog Cesta lásky.
Myslím, že originál je od Julie Redstone. Hovorí o tom, ako sa nás Temnota snaží zatiahnuť ešte ďalej od Svetla – a výbornú príležitosť pre ňu predstavujú tie situácie, kedy je naše vyladenie na Svetlo “namáhané” (napr. negatívnymi zážitkami). Kto ma poznáte, viete, že u mňa Temnota je fakt, nie bytosť so záujmom, a tak mi to skôr vyzerá na to, že naša duša je ako prázdna nádoba a v súlade so zákonom rezonancie k sebe priťahuje to, čo práve vysiela. A toho, čo vieme vysielať, máme parádne spektrum… od tmavočiernej až po svetlobielu 😀 . Čítať ďalej
Toto je úryvok z vystúpenia Eckharta Tolleho, kde mu jeden z účastníkov položil otázku, ako to je s plačom. On sám plakáva vraj často – nad dobrými i zlými vecami. Je plač normálny? Plakáva aj Tolle?
“Je len jeden spôsob, ako poraziť to, čo nás ovláda: vidieť, že všetko, proti čomu bojujeme, sme v konečnom dôsledku my sami.” — Guy Finley
(There’s only one way to conquer what overcomes you: see that all you really ever fight with is yourself.)
Keď sa snažíme vyhrať vojnu v našom vnútri, jedna z najdôležitejších lekcií je pochopiť, že k našim negatívnym stavom máme veľmi hlboké puto – fascinujú nás. Presne tak! Ale prečo? Prečo si ich tak mojkáme? Odpoveď vás možno prekvapí: Čítať ďalej
“
Sebaľútosť je bojiskom pre góly do vlastnej bránky; je to temné útočisko pre tie časti z nás, ktoré radšej rozpitvávajú to, čo sa nedá, než aby si trúfli skúmať, čo by sa dalo.” — Guy Finley
(Self-pity is the campsite of self-defeat; it is a dark refuge for those parts of us that would rather wallow in what cannot be than dare to explore what is possible.)
Takmer každý pocit nespokojnosti je dôsledkom toho, že sme časť niečoho vzali ako celok. Znamená to, že ak nevidíme veľký obraz, mávame tendenciu konať spôsobom, ktorý sa v konečnom dôsledku obracia proti nám. Krásny príklad je ten hlboký pocit beznádeje, keď ste si príliš neskoro (teda až po emocionálnom vytočení) uvedomili, že veci nebudú po vašom, hoci ste si tým boli takí istí… V podstate ide o to, že to len vy ste nesprávne odhadli situáciu alebo osobu a teraz, keď vidíte celý veľký obraz… aký zmysel má hnevať sa alebo ľutovať, báť sa alebo cítiť krivdu? Koľkokrát sme už ľutovali nejakú nepremyslenú aktivitu z našej strany, keď sme sa o situácii dozvedeli viac skutočností? Čítať ďalej
Článok od Bibs:
Zaujímavý názov, že? 
Minulý utorok (mimochodom 4.4.2011 
), či skôr jeho popoludnie a večer mi presne takto pripadali. Kam som sa otočila videla som len sebaľútosť, sebadôležitosť, hnev, frustráciu, sklamanie… Dalo by sa toho popísať veľa… Ale mňa skôr zaujíma prečo to tak je, prečo to príde. Má na to vplyv aj ten mesiac svietiaci na oblohe? Či postavenie planét? Alebo je to nejaká globálna nákaza, čo sa šíri z krajiny do krajiny, od domu k domy? NEVIEM. Ale zasiahlo to aj mňa 
Osoba, ktorá sa nachádza v zajatí ega, nechápe utrpenie ako utrpenie, ale ako jedinú primeranú reakciu na všetky životné situácie. Ego vo svojej zaslepenosti nie je schopné vidieť, koľko utrpenia spôsobuje sebe i iným. Nešťastie je vlastne egom vyvolaná mentálno-emocionálna choroba epidemických rozmerov. Je to vnútorný ekvivalent znečisťovania životného prostredia na tejto planéte. Čítať ďalej
Už som spomínala, že mám problém so slovenskými toltékmi, hlavne tými, čo sa hlásia k maresovcom. Tí, ktorých poznám, totiž prejavujú živo tendenciu vykladať si “neľútostnosť bojovníka” (často aj “bezcitnosť”) ako bezohľadné zdieranie ostatných svojimi verbálnymi výlučkami typu “ja som si povedala, ako som cítila, a čo si s tým urobíš ty, to už je tvoj problém.” Vždy je niečo problém niekoho iného. Vždy je niekto menejcenný alebo, keď má svoju hodnotu, tak len preto, že to daný “tolték” schválil… Akosi si neviem spomenúť na jednu jedinú pasáž z Castanedu, kde by sa don Juan bol zachoval podobným spôsobom. Niekedy dosť šokoval svojich žiakov, ale to boli žiaci, ktorí si ho vybrali, a nie náhodní okoloidúci…
Takže mi prišlo len vhod, keď som na blogu Female Warrior vyhrabala článok o bezcitnosti bojovníka. Čítať ďalej
Eprakone - ezoterika a spiritualita 