Mentalitu Obete si tu oklebecujeme už hodnú chvíľu. Na prvý pohľad sa k nej nikto veľmi nehlásime… O to desivejšie bolo pre mňa zistiť,  že ja, čo som si celý život postavila na tom,  že “nie som žiadna obeť”, presne do rutín Obete znova a znova spadám… To preto, že sú také nenápadné. Že ich nevnímame ako “obeťovanie”.

Dnes (čo je pre vás včera) som u Robina Sharmu počula veľmi pekné zhrnutie toho, čo mentalita Obete je – a tak ho sem pridávam.

Tak po prvé: Obeti sa život deje. Zlý, zlý životisko, ktorý si robí, čo ho napadne, a ustavične mi robí prieky. 😉

V dnešnom svete je tých Obetí hodne. Spoznáme ich podľa toho, že si radi ťažkajú,  radi sú spravodlivo rozhorčení alebo nahnevaní, radi svoju silu odovzdávajú okoliu. Svoj život žijú v permanentnej kríze a “hasia požiare”. To preto,  že sú reaktívni – udalosti neplánujú a nepredvídajú. Nemajú dlhodobú vyhliadku (ktorej sa hovorieva vzletne aj “vízia” 😉 )  a stratégiu a tak im nezostáva nič iné,  než situáciu vyčkať, zistiť, aká je, a potom na ňu nejako zareagovať.

“Obete nie sú vôbec strategické. Nerozmýšľajú, kde chcú byť o mesiac, o rok, na konci života… Sú veľmi, veľmi reaktívne.  Ale viac než čokoľvek iné spoznáte Obeť podľa toho, že odovzdáva svoju moc vonkajším podmienkam. Hovoria: “Nie som dobrý v práci, pretože prichádzam z problémového prostredia.”  Alebo: “Nemám veľa peňazí, pretože vo svete nie je dostatok peňazí.” Prípadne: “Nemám úžasný vzťah, pretože niet dosť úžasných ľudí.” Doslova  odovzdávajú svoju moc vytvoriť si pre seba úžasný život externým podmienkam.” — Robin Sharma

Títo ľudia majú nízky pocit kontroly nad vlastným životom, ktorý pozostáva z newageistického preinterpetovania si vlastných pocitov: “veď to nie je až také strašné, veď aj to je na niečo dobré”.

🙂 Chytáte sa? Lebo ja áno.

Potom je tu ten druhý typ človeka, ktorý Sharma nazýva lídrami a ja im hovorím v zmysle castanedovskej tradície “bojovníci”. Ten preberá kontrolu nad svojím životom do vlastných rúk. Neobviňuje, neodovzdáva svoju moc iným a nevytáča sa. Keď niečo nevyhovuje, tak začína skúmať, čím v svojom prístupe, správaní, interpretáciách to nevyhovujúce zapríčiňuje – a potom to zmení. Sharma tomu hovorí “absolútna osobná zodpovednosť” a ja zas v zmysle castanedovcov to nazývam bezchybnosťou.

Ako sa posunúť od Obete k Bojovníkovi?

Môj osobný postup vyzerá nasledovne:

1. Do besnoty sa naštvať na seba a svoj priblblý prístup k situácii. 😛 (Bez tohto naštvania nemám potrebnú emocionalitu, aby som niečo menila a vydržala pri tom tak dlho, kým sa z toho nestane nová rutina.)
2. Začať si klásť nasledovné otázky:
   1. Čo na mne a mojom spôsobe života zapríčiňuje túto nevyhovujúcu situáciu?
   2. Čo na mojom myslení ju zapríčiňuje?
   3. Čo na spôsobe, akým každodenne fungujem, ju zapríčiňuje?
   4. Čo na mojom každodennom správaní vytvára pre mňa nevyhovujúci stav?
3. Keď už mám snímku vecí, do ktorých sa dá okamžite pustiť, prichádza ešte dôležitejšia otázka. Viem, čo chcem dosiahnuť – aké správanie, myslenie a spôsob života potrebujem na to, aby som to dosiahla?
4. A potom ísť, nájsť si prípadne vhodný kopírovaniahodný vzor a začať veci meniť. (Nie stonkať, aké je to ťažké. Nie nariekať, ako pre to nemáme podmienky. Rozkývať sa a ak to nejde, tak zaťať zuby – podľa možnosti do niekoho, ak ste ako ja. 😉 Tomuto poslednému castanedovci hovoria “neľútostnosť”. Ja tomu hovorím aj “besná bosorácka vôľa”.)