Na jednej z castanedovských skupín na fejsbúku pridal Caban Emil úvahu, ktorá ma veľmi oslovila:
Miesto bez ľútosti, vlastne miesto bez sebaľútosti, je miesto bez sebareflexie, bez ega. Emócie sú krátke, nepredlžované umelo egocentrickým vnútorným monológom, ktorý vytvára ego, Sú zamerané na zachovanie života. Pocity sú abstraktné, ako napríklad radosť z konania. Rozum je jasný a rýchly, pretože je zbavený funkcie konzervovať sebaobraz. Toto je skutočné “žiť v prítomnom okamihu”, ostražitý bojovník, pripravený na boj.
(The place of no pity, actually the place of no self-pity, is the place of no self-reflection, of no Ego. Emotions are short, not artificially prolonged by a self centered inner dialogue Ego generated, and aimed at preserving the being. Feelings are abstract, like the joy of action. Reason is clear and calculate fast, once free of the image conserving tasks. This is real “living in the Now”, the alert Warrior in full combat.)
